Opát želivského kláštora Z cirkvi sme urobili priestor zákonov a pravidiel, chýbajú nám vzťahy

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

---

Rozhovor s košickým rodákom Tadeášom Róbertom Spišákom, ktorý je najmladším opátom premonštrátskeho kláštora na svete.

Skutočným hrdinstvom dnešnej doby je preňho to, keď sú ľudia ochotní zložiť svoje masky. Otvorene rozpráva o situácii, ktorá nastala v kláštore po sexuálnom škandále jedného z rehoľníkov.

Má pochopenie pre ľudí, ktorí cirkev „nemusia“ a do kostola nechodia, pretože sám bol duchovnou sirotou, ktorá hľadala oporu v ľuďoch, vo veciach, ale nie v Bohu.

„Vytvárame vo farnostiach, v spoločenstvách priestor na to, aby sme v zranenom človeku, ktorý príde, videli potenciál? To, čo do neho vložil Boh? Stále len ukazujeme prstom. Ale to robí svet, to robí bulvár. Lenže toto nikam nevedie. Náš cieľ je byť s Bohom. Poďme si žehnať!“ hovorí opát premonštrátskeho kláštora v Želive v srdci Českej republiky Tadeáš Róbert Spišák.

V Česku pôsobíte od roku 2005. Odvtedy je vaším domovom želivský kláštor. Ako ste sa tam dostali?

Ako duchovná sirota. Hoci už od základnej školy som vedel, že mám byť kňazom.

Ako dieťa na základnej škole zistí, že sa chce stať kňazom?

Slovenčinárka sa nás ako ôsmakov pýtala, na akú školu chceme ísť. Na svoje vlastné počudovanie som vtedy pred celou triedou povedal, že chcem byť kňazom. Učiteľka na to povedala: „Spišák, ty by si mal byť chirurgom!“ Veľmi dobre som sa učil, tak to brala ako mrhanie talentom.

Zožal som vtedy trochu posmech zo strany niektorých spolužiakov, na gymnáziu som to už nikdy nepovedal. Bál som sa šikanovania.

Stále ste však o tom boli presvedčený?

Áno, vnútorne som to cítil stále rovnako. Naša trieda na Gymnáziu Tomáša Akvinského v Košiciach bola skvelá. Keď sme riešili prihlášky na vysoké školy, vyšiel som s tým a spolužiaci mi to dali aj do častušky na stužkovej.

S tou duchovnou sirotou ste to mysleli ako?

Svoju cestu som začínal v inej reholi, nie u premonštrátov. Ako osemnásťročný človek som nebol vyzretý. Pochádzal som z rodiny, kde otec mal vážne problémy s alkoholom. To môj život zásadne formovalo.

Alkoholizmus je rodinná choroba, poznačí všetkých jej členov. Nemal som to spracované a vedel som, že s tým musím niečo robiť, aby som bol dobrým kňazom. Mal som problém hovoriť o Bohu ako o otcovi. Od pätnástich rokov sme celá partia z farnosti chodili k vincentínom.

Keďže som bol veľmi plachý a vedel som, že chcem byť kňaz, hneď po strednej škole som na pozvanie jedného kňaza vstúpil k nim do rehole. Po štyroch rokoch som však odišiel. Duchovná sirota hľadá oporu v ľuďoch, vo veciach, ale nie v Bohu. Rehoľa však nie je o tom, aby napĺňala ľudské potreby, a ja som niekde v podvedomí čakal, že nájdem otca. To sa však nepodarilo. A keďže som poznal bývalého želivského opáta, dostal som sa ako dvadsaťdvaročný k premonštrátom do Želiva.

Našli ste u premonštrátov, čo ste hľadali? 

Tá cesta uzdravenia bola dlhšia. Niektoré veci ma dobehli už ako kňaza. Po piatich rokoch kňazskej služby som bol na hranici vyhorenia, pretože som veľký dôraz dával na výkon a aktivity, aby som našiel svoju hodnotu.

Otca som stále nenašiel a bol som z toho frustrovaný, stále bol pre mňa Boh motívom, ale vzťah som mal s Ježišom. Dlhý čas som nemal vzťah k Bohu ako k Otcovi, hoci som ho chcel. A Pána Ježiša som poznal ako ukrižovaného, nie vzkrieseného. Bolo to tak od detstva.

Čo to znamenalo?

Pre mňa bol Ježiš sympatický v tom, že vedel, čo je utrpenie, čo sú ťažké veci. Ale neveril som v praktickom živote, iba teoreticky, v Ježiša vzkrieseného. Myslel som si, že Ježiš môže uzdraviť všetkých okolo, ale mňa určite nie. Pán Boh má predsa toľko dôležitých vecí na práci a aj horšie prípady, než som ja. Cítil som, že sa strácam v dave. Racionalizoval som si to, ale vnútri ma to zožieralo.

Kedy sa to zlomilo?

Dva roky po mojom vysvätení k nám do Želiva zavítal skvelý írsky misionár Pat Collins. Modlil sa za uzdravenie. Kňazi mali dávať pomazanie chorých, ale ja som celý deň bol preč, a tak som až večer dobehol a zaradil sa do programu. Pomazanie chorých som teda nedával, ale sám som ho prijal, keďže som mal Crohnovu chorobu.

Potom Pat Collins začal hovoriť o tom, že by sa chcel pomodliť za muža, ktorý má bolesť v krku. V ten deň ma seklo, ale nikto to nevedel, keďže som bol celý deň preč. Dal som ruku hore. Vyzval ľudí okolo, aby sa za mňa modlili. Fyzicky som cítil, ako mnou prechádza teplo, bolesť zmizla.

Potom sa modlil za ďalších ľudí a prišiel na rad niekto, kto má zápal hrubého aj tenkého čreva. To bola moja Crohnova choroba. Hovorím si: Mám dať ruku hore? Čo som nejaký hypochonder? Ale dal som ruku hore a kňaz sa modlil takú modlitbu, akoby poznal celý môj život. Fyzicky som cítil, že sa niečo deje. Spolubrat Jáchym, neskorší opát, mi povedal: „Tadeáši, tobě to v tom břichu bublalo.“

Odvtedy nemám žiadny problém s Crohnom, neberiem žiadne lieky, nedržím diétu. Dovtedy som strácal na váhe, mal som veľké bolesti.

V ten večer som vedel, že Pán Boh na mňa nezabudol a nie som stratený v dave. Zaspával som s pocitom, že Pán Boh ma má rád. Tým sa začala moja vnútorná premena.

Je pre mňa pozoruhodné, že ste boli od detstva rozhodnutý zasvätiť život Bohu, hoci ste bytostne necítili jeho lásku a starostlivosť.

Pred pár dňami som sa vrátil z celosvetového stretnutia opátov premonštrátskych kláštorov, kde som sa zrazu ocitol vo veku necelých štyridsiatich rokov ako najmladší opát premonštrátov na svete, čo považujem za dosť zúfalé. (Smiech.) Riešili sme tam otázku povolaní a dospeli sme k tomu, že motív povolania sa vekom mení. Prvotný motív je neraz veľmi ľudský, nevznešený.

Keď to spätne hodnotím, ja som hľadal otca. A vďaka Bohu, otca som našiel v Bohu Otcovi. A to je najlepší možný výsledok tohto hľadania. Ale chápem, keď vzory či prijatie ľudia hľadajú v cirkvi a sú potom veľmi sklamaní. Keď niekto zažije zneužitie v rámci cirkvi v čase, keď hľadá, čo nedostal v rodine, tak to sú strašné rany. Mám kamaráta, ktorý to prežil, a nedivím sa mu, že s cirkvou nechce mať nič spoločné. To robí diabol: kde je človek najzraniteľnejší, tam ho zraní.

Pred polrokom želivským kláštorom otriasol sexuálny škandál. Po homosexuálnom sadomasochistickom incidente je vyšetrovaný jeden z vašich spolubratov. Ako vás to ako komunitu ovplyvnilo?

Tento prípad nami v kláštore skutočne veľmi otriasol. Tri týždne sme sa museli ťahať ráno z postele, lebo sme boli v depresii. Nevedeli sme, aká bude budúcnosť kláštora.

Osobne som bol najviac sklamaný a nahnevaný preto, že sa bratom zdôverujem aj s veľmi osobnými krehkými vecami zo svojho života a vtedy človek očakáva niečo podobné aj z druhej strany. V komunite máme vytvorený bezpečný priestor na zdôverovanie sa. U tohto brata sme nemali absolútne podozrenie, že by mal nejaký problém. Myslíte si, že máte v spoločenstve dobrého spoľahlivého človeka a zrazu zistíte, že žije dvojaký život. Keď svoj problém nechcel riešiť s nami, mohol vyhľadať pomoc inde.

Prípad je stále otvorený. Spolubrata čaká súd, takže sme súčasťou procesu. Ale od začiatku som vedel, že situáciu nemôžeme voči verejnosti odkomunikovať dvoma vetami a tváriť sa, že sa nič nestalo.

Čo je s ním teraz?

Nastúpil do dobrovoľnej chránenej psychiatrickej liečby. Je pod kontrolou úradov.

Ako ste celú vec odkomunikovali smerom k verejnosti?

Vďaka kamarátovi, ktorý zažil sexuálne zneužívanie, som v kontakte s ľuďmi zo spolku Někdo ti uvěří, ktorí sa touto témou zaoberajú a riešia ju s obeťami. To mi pomohlo v situácii, keď sme čelili sexuálnemu škandálu, aj keď v tomto prípade nešlo o zneužívanie.

Som rád, že sme kauzu od začiatku neututlávali a hneď sme komunikovali so zamestnancami, spolubratmi, s predstavenými. Kláštor v Želive je veľký komplex, pracuje tu päťdesiat ľudí. Hneď sme ich o veci informovali, povedali, že nám je to veľmi ľúto, ponúkli sme psychologickú pomoc a ubezpečili ich, že spolubrat je suspendovaný.

Najbližšiu nedeľu, keď sa to prevalilo, sme do kostola pozvali premonštráta Marka Drábka, ktorý sa venuje téme sexuálneho zneužívania a škandálov v cirkvi. Na omši kázal a po svätej omši sme dali kolovať mikrofón a poskytli ľuďom priestor na otázky.

Muselo byť ťažké čeliť aj mediálnemu tlaku. Pre bulvárne médiá je výbornou témou sexuálny škandál rehoľníka…

Krátko ešte zrekapitulujem, čo sa vlastne odohralo. Vo februári prišla za mnou polícia, že zatkla nášho spolubrata. Vtedy som bol priorom kláštora. Polícia kontaktovala aj nášho biskupa. Ešte v ten deň bol spolubrat suspendovaný. Takže nič také, ako sa písalo, že naďalej slúži omše, sa nedialo.

V čase, keď o tom ešte nik zo zamestnancov nevedel, prišli novinári, oslovili prvého, koho stretli, povedali mu, čo sa stalo, a zrazu išla do sveta informácia, že daný kňaz v kláštore slúži omše. Bulvár si na tom zgustol, ale som vďačný za tých profesionálnych novinárov, ktorí k tomu pristúpili seriózne.

Je to ťažké, snažíme sa budovať kláštor, odovzdať maximum, a keď sa stane niečo takéto, nájdu sa ľudia, ktorí všetkých hodia do jedného vreca.

Rozprávame sa o citlivých témach, tak sa vás ešte spýtam, či je mýtus alebo pravda, že v mužských kláštoroch je veľa homosexuálov.

Neviem povedať, či veľa, ale homosexualita je prítomná aj u kňazov…

Vyberajú si podľa vás niektorí veriaci homosexuáli kňazské povolanie ako „únik“?

To si nemyslím. V cirkvi však majú všeobecne homosexuálni ľudia problém, lebo ako sa dá pomôcť niekomu, kto sa o tom nemá s kým rozprávať? Myslím, že v cirkvi sú tí homosexuáli, ktorí sa neidentifikovali úplne so svojou orientáciou. To nie je LGBTI. Keďže to však nemôžu povedať nahlas, s ich problémom sa nepracuje, vytvárajú si akýsi vnútorný boj a neraz žijú dvojaký život.

Otázka však je, či vzniká v cirkvi priestor prijatia bez hanby a hádzania viny na človeka.

Vytvárame v ľuďoch v cirkvi tento pocit?

Naším problémom je zákonníctvo.

Netreba poukázať na to, čo je zlé a nesprávne?

Z evanjelia sme urobili etiku. Keď niekto ide na rande, nedá tomu druhému zoznam pravidiel, ktoré má dodržiavať. Na rande sa vytvára vzťah, dvaja ľudia sa majú spoznávať a láska je to, čo ich privedie k zisteniu, čo tomu druhému ubližuje.

My si často zamieňame evanjelium – radostnú zvesť – za radostnú radu. Radostná rada je: Vonku je zima, obleč sa, aby si nenachladol. To je v poriadku, je to súčasť etiky, ale nie je to evanjelium.

Evanjelium je, že sa niečo stalo a má to dosah na moju momentálnu situáciu: Boh za mňa dal život, Ježiš zomrel za moje hriechy na kríži, tam, kde by som mal byť odsúdený, sa Ježiš posadil na lavicu obžalovaných. Keď to zistím, už nechcem žiť tak, ako som žil doposiaľ. „Keď ma ty, Ježiš, tak miluješ, ako mám žiť, aby som ti ukázal svoju lásku?“ To je etika, ale na začiatku musí človek pochopiť veľkosť Božej lásky.

Ako sa to dá dosiahnuť? Množstvo ľudí neprežilo Božiu lásku, hoci sú na svätej omši každý deň.

To je pravda, že niekto má celý život vzťah s kostolnou lavicou, ale nie s Pánom Bohom. (Smiech.) Mám takú skúsenosť, že keď túžiš po tom, aby Pán Boh niečo v tvojom živote urobil, on to urobí. Urobí všetko, čo vedie k nemu. Treba mať otvorené srdce.

Všetkým ľuďom by som odporučil evanjelizačné semináre, kde sa hlása evanjelium. Kurzy Alfa, semináre Otcovo srdce… Tam som začal proces svojej vnútornej premeny.

Evanjelium sa hlása pri každej svätej omši. Prečo po nej zostanú mnohí iba vo vzťahu s kostolnou lavicou?

Na svätej omši sa často skĺzne do dobrých rád, nie do dobrých správ. Každý teoreticky vie, že nás Boh miluje, ale nie každý to dostal z hlavy do srdca.

Boh nám nedal žiadne extra tykadlá ani senzory na poznávanie jeho lásky. Dal nám otca a mamu, ľudí, ktorí nás majú milovať. V situáciách, keď sa tak nedeje, vznikajú karikatúry lásky, ktoré vzťahujeme na Boha. Rodičia, autority, ktoré v živote máme, sú nohy, na ktorých stojíme. Dokonalú lásku však nikdy nedostaneme.

Ježiš nás preto pozýva odhaliť klamstvá, ktorým sme uverili o sebe alebo o Bohu, a keď ich nájdeme, môžeme poznávať, že Božia láska je iná ako nedokonalá láska od ľudí. Treba vstúpiť do procesu odpustenia a uzdravenia.

Stali ste sa opátom len pár mesiacov po tom, čo bola vaša rehoľná komunita traumatizovaná spomínaným sexuálnym škandálom. Kým chcete byť v tejto situácii pre svojich spolubratov?

Opát má byť otcom komunity. Nikomu nemám nahrádzať otca, ktorého možno nezažil. To s tým nesúvisí. Ide o duchovné otcovstvo, to znamená vidieť v bratoch potenciál a stavať ich na nohy.

Čo tým myslíte?

Každý má nejaký dar. Chcem spolubratom pomôcť objaviť ich alebo zbaviť sa toho, čo tieto dary a talenty maskuje, aby ich bratia mohli v plnosti rozvíjať. Aby dosiahli cieľ, ktorý do nich Boh vložil.

V našej kapitulnej sieni sú fresky, ktoré rozprávajú o úlohe opáta. Brat je tam znázornený ako kvetinka, vpravo je dážď, vľavo je slnko. Opát sa má snažiť vytvárať priestor na to, aby s Božou pomocou dochádzalo k rastu.

To je dosť ťažká úloha. Podobné poslanie majú aj rodičia. Prišli ste na to, ako pomáhať odhaliť talenty a dovoliť čo najlepší rast?

Zistil som, že musím veľa počúvať a byť prítomný. To je pre mňa najväčšia výzva. A aby sme mali spoločenstvo na inej úrovni, ako že si nasadím cirkevnú tvár. To znamená, splním si všetky povinnosti, ktoré mi prináša kňazstvo, ale vo vzťahoch zostávam na povrchu. Vážim si, keď mi spolubrat napríklad povie: „Cítim sa sám, hoci žijem v spoločenstve.“

Každý z nás by chcel žiť v spoločenstve, kde ho druhí majú radi a prijímajú ho takého, aký je, a kde môže hovoriť o svojich problémoch bez toho, aby ho niekto súdil či hodnotil. Ako takéto spoločenstvo vytvoriť?

V máji som absolvoval seminár Community building (Tvorba spoločenstva). Utvrdil ma v tom, že byť úprimný k sebe aj k ostatným je veľká vec a otvára to bezpečný priestor na budovanie vzťahov. Je to dlhá, ale jediná cesta – nemať masku.

Niekto môže mať masku vtipkára, ale v skutočnosti je za tou maskou veľmi smutný človek, ktorý len maskuje svoju skutočnú situáciu. Niekto sa skrýva za dodržiavanie pravidiel, za kritiku. Ale maska s maskou vzťah nevytvoria.

Keď dáme na tanier svoju krehkosť, vytvoríme priestor, aby tak urobili aj ostatní. Je odvážne a riskantné odhaliť svoje slabosti, ostatní to môžu zneužiť alebo naďalej skrývať svoje vnútro. Keď to urobím, vezmem na seba riziko bolesti, ale práve to urobil Ježiš. Zbaviť sa svojej masky je hrdinstvom dnešnej doby.

Od viacerých zasvätených som počula, že vzťahy v rehoľných komunitách sú často komplikované, pričom niektoré komunity sú spolu v rovnakom zložení celý život, a tak veľmi trpia. Sú dôvodom masky, o ktorých hovoríte?

Áno, to je často dôvod, prečo sú naše spoločenstvá také nezáživné a prečo nemáme nové povolania. Navyše máme našu komunistickú minulosť. Rehoľníci boli prenasledovaní a ľudia sa báli hovoriť pravdu. Tridsať rokov od pádu komunizmu je málo, aby sa to napravilo, keďže kláštory nefungovali štyridsať rokov.

Na seminári Community building som zažil, že sa dá vytvoriť hlboké spoločenstvo so vzťahmi, kde sa nebudeme navzájom zraňovať a súdiť. O tom je podľa mňa evanjelium. Neurobili sme z cirkvi priestor zákonov a pravidiel, kde chýbajú vzťahy?! Pravidlá sú dôležité na to, aby sa zachovala láska. Ježiš nekritizoval pravidlá, ale srdce zákonníkov, že pre pravidlo boli schopní zničiť vzťah.

To sa podľa vás deje v našich spoločenstvách?

Poviem príklad z kláštora: „Tadeáš zaspal na modlitbu, stále zaspáva. To on je problém našej komunity. Tadeáš je vyautovaný.“ Ale nemali by sme sa skôr spýtať: „Tadeáš, nemáš nejaký problém? Nemáš toho veľa? Nepotrebuješ si oddýchnuť. Máme dobre nastavený režim?“ My ideme hneď negatívnym smerom, tak sme nastavení. Namiesto toho, aby sme mu dobrorečili, mu zlorečíme.

Vytvárame vo farnostiach, v spoločenstvách priestor na to, aby sme v zranenom človeku, ktorý príde, videli potenciál? To, čo do neho vložil Boh? Stále len ukazujeme prstom. Ale to robí svet, to robí bulvár. Lenže toto nikam nevedie. Náš cieľ je byť s Bohom. Poďme si žehnať! Máme v kláštore sexuálny škandál. Poďme hľadať problém a žehnať spolubratovi, aby našiel cestu k Bohu.

Pomenúvate veci veľmi otvorene. Je to aj vďaka tomu, že ste boli formovaný v Česku?

Rozhodne. Podľa môjho názoru sa tu slobodnejšie môžu klásť otázky. Aj keď problémy sú všade rovnaké, len v inej miere.

Aj v Česku sa môže stať, že žijete v bubline, to je pokušenie dnešných dní. Napríklad že sa budem stretávať len s priaznivcami starého rítu. Ale ja nevnímam ani neveriaceho, ktorý sa so mnou chce zhovárať, že ku mne nepatrí. Je to pre mňa výzva, ísť medzi ľudí, ktorí cirkev „nemusia“ alebo nechodia do kostola. Kontakt s ľuďmi mimo cirkvi ma formuje a veľmi mi pomáha.

Myslím, že by pomohla nejaká výmena českých kňazov na Slovensko a slovenských sem.

V čom?

Slováci sú pre mňa ľudia srdca. Česká duša je hľadajúca. Mnohí nie sú katolíci, ale hľadajú. Stretnem poľnohospodára, ktorý číta skvelé teologické knihy, chce sa vzdelávať. Ľudová zbožnosť je nádherná, len riziko je niekedy v tom, že idem, lebo idú všetci. Keď sa odsťahujem, neriešim to. Niektorým veriacim chýba v ich konaní rácio. 

My máme Česko zaškatuľkované ako ateistickú krajinu. Z toho, čo hovoríte, to nevnímate tak tragicky.

Ja som tu ateistu ešte nestretol.

Ani mimo kláštora?

Ani. (Smiech.) Každý v niečo verí, len to nestotožňujú s cirkvou. Mnohí fungujú podľa kresťanských hodnôt, len majú problém stotožniť sa s cirkvou, ktorú považujú za skostnatenú organizáciu. Keď mi povedia: „Ja jsem nevěřící,“ to znamená, že nechodí do kostola a nemá nič s cirkvou, ale verí v Boha, často aj v Pána Ježiša.

Vnímate ešte nejaké výrazné rozdiely medzi slovenskou a českou cirkvou?

Na Slovensku vnímam veľké obdarovanie cez spoločenstvá, ktoré tam vznikli. A veľmi oceňujem slovenských biskupov, ktorí dávajú priestor projektom vychádzajúcim zo spoločenstiev. Pre mňa silnou vlastnosťou lídra je, keď nechá vyrastať dobré veci, aj keď im nerozumie a nie je to jeho štýl spirituality. Toto obdivujem. V Česku sa deje niečo trochu opačné, výrazne sa obmedzili modlitby za uzdravenie a oslobodenie.

Čo sa však týka úplnej väčšiny duchovenstva v Česku, ide o kňazov, ktorí sa snažia nájsť recept, ako žiť v tomto sekularizovanom svete, a často nevedia, ako na to.

Kláštor Želiv je veľký komplex, ponúkate tam prehliadky, akcie, reštuaráciu či zážitkové varenie piva v kláštornom pivovare. Máte aj vy ako opát na starosti niečo z tejto prevádzky?

Mám spolubratov, ktorí sa tomu venujú, s nimi sa stretávam každý týždeň. Niektoré veci rieši opátska rada a jeden spolubrat má na starosti celú prevádzku.

Aké je želivské pivo? Oplatí sa za ním cestovať?

Humpolecko má dva skvelé pivovary: Bernard a náš Želivský kláštorný minipivovar. Máme sládka, ktorý predtým pracoval v humpoleckom pivovare, pre ktorý nie sme žiadna konkurencia, pretože sme príliš malí. Myslím, že varíme výborné pivo.

Mária Melicherová / svetkrestanstva.postoj.sk

Titulná foto: Tadeáš Róbert Spišák. Foto: Člověk a víra/Marek Novák