V homílii počas svätej omše slávenej na Námestí svätého Petra pri príležitosti Jubilea zasväteného života sa Lev XIV. zameral na tri slovesá uvedené v Lukášovom evanjeliu: „prosiť“, „hľadať“ a „klopať“. Majte „veľkodušné podnety lásky“, ako to bolo v živote zakladateľov a zakladateliek, mužov a žien, ktorí milovali Krista a preto boli pripravení stať sa „všetkým pre všetkých“, vyzval zasvätené osoby pápež.
Na Námestí sv. Petra nechýbali zasvätené osoby zo Slovenska. Okrem iných prišlo aj 12 členiek Ordo Virginum zo Špišskej, Bratislavskej, Košickej, Nitrianskej, Banskobystrickej diecézy a Bratislavskej eparchie.
Homília pápeža Leva XIV.:
„Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvorí sa vám“ (Lk 11, 9).
Týmito slovami nás Ježiš pozýva s dôverou sa obracať na Otca vo všetkých našich potrebách.
Počúvame ich, keď slávime Jubileum zasväteného života, ktoré vás priviedlo sem, početných, z mnohých častí sveta – rehoľníkov a rehoľnice, mníchov a kontemplatívne sestry, členov sekulárnych inštitútov, príslušníčky Ordo virginum, pustovníkov i členov „nových inštitútov“. Prišli ste do Ríma, aby ste spoločne prežili jubilejnú púť, aby ste zverili svoj život tej milosrdnej láske, ktorej ste sa prostredníctvom rehoľných sľubov zaviazali byť prorockým znakom, lebo žiť sľuby znamená zveriť sa ako deti do náručia Otca.
„Prosiť“, „hľadať“, „klopať“ – slovesá modlitby, ktoré používa evanjelista Lukáš – sú vám dôverne známe. Ste zvyknutí na prax evanjeliových rád, na to, že prosíte bez nároku, že ste vnímaví na pôsobenie Boha. Nie náhodou Druhý vatikánsky koncil hovorí o sľuboch ako o prostriedku, ktorý „umožňuje vo väčšej miere rozvinúť plody krstnej milosti“ (Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 44).
„Prosiť“ totiž znamená v chudobe uznať, že všetko je Božím darom, a za všetko vzdávať vďaky;
„hľadať“ znamená v poslušnosti sa každý deň otvárať, aby sme objavili cestu svätosti podľa Božieho plánu;
„klopať“ znamená žiadať a zároveň s čistým srdcom ponúkať bratom a sestrám prijaté dary, usilujúc sa milovať všetkých s úctou a nezištne.
V tomto zmysle možno čítať aj slová, ktoré Boh adresuje prorokovi Malachiášovi v prvom čítaní. Volá obyvateľov Jeruzalema „mojím osobitným vlastníctvom“ (Mal 3, 17) a hovorí prorokovi: „Budem mať súcit s nimi, ako má otec súcit so synom“ (tamže). Tieto výrazy nám pripomínajú lásku, ktorou nás Pán predchádzal, keď nás povolal: pre vás je to príležitosť pripomenúť si nezištnosť svojho povolania – od začiatkov vašich kongregácií až po dnešný deň, od prvých krokov osobnej cesty až po tento okamih.
Všetci sme tu predovšetkým preto, lebo on nás od večnosti chcel a vyvolil.
„Prosiť“, „hľadať“, „klopať“ teda znamená aj pozrieť sa späť na svoj život, priniesť do pamäti i do srdca všetko, čo Pán v priebehu rokov vykonal: ako rozmnožil talenty, posilnil a očistil vieru, urobil našu lásku veľkodušnejšou a slobodnejšou. Niekedy sa to stalo v radostných okolnostiach, inokedy po ťažšie pochopiteľných cestách, možno aj v tajuplnej taviacej peci utrpenia – vždy však v náručí tej otcovskej dobroty, ktorá charakterizuje jeho pôsobenie v nás a skrze nás, pre dobro Cirkvi (porov. Lumen gentium, 43).
To nás privádza k druhej úvahe: k Bohu ako plnosti a zmyslu nášho života.
Pre vás – pre nás – je Pán všetkým. Je ním rozličnými spôsobmi: ako Stvoriteľ a prameň existencie, ako láska, ktorá povoláva a oslovuje, ako sila, ktorá pohýna a oživuje dar seba samého. Bez neho nič neexistuje, nič nemá zmysel, nič nemá cenu. A vaše „prosiť“, „hľadať“ a „klopať“ – v modlitbe i v živote – sa týka práve tejto pravdy.
Sv. Augustín opisuje Božiu prítomnosť vo svojom živote nádhernými obrazmi: hovorí o svetle, ktoré presahuje priestor, o hlase, ktorý neprekryje čas, o chuti, ktorú neskazí nasýtenosť, o hlade, ktorý neuhasí sýtosť – a uzatvára: „Toto milujem, keď milujem svojho Boha“ (Vyznania, 10,6.8).
Sú to slová mystika, no zároveň veľmi blízke našej skúsenosti, pretože vyjadrujú túžbu po nekonečne, ktorá prebýva v srdci každého človeka. Práve preto vám Cirkev zveruje úlohu byť – prostredníctvom svojho zrieknutia sa všetkého – živými svedkami prvenstva Boha vo vašej existencii a pomáhať čo najviac aj bratom a sestrám, ktorých stretávate, pestovať jeho priateľstvo.
Dejiny nás učia, že z autentickej skúsenosti Boha vždy vychádzajú veľkodušné skutky lásky – ako to bolo v živote vašich zakladateľov a zakladateliek, mužov a žien zamilovaných do Pána, ktorí sa preto stali „všetkým pre všetkých“ (1 Kor 9, 22) bez rozdielu, v rozličných formách a oblastiach života.
Článok si môžete dočítať na Vatican News.
Preklad: Martin Jarábek