Pápež: V čoraz viac rozdelenom svete pestujte úctu a bratskú náklonnosť

Svätý Otec František vyzval indonézskych duchovných, seminaristov a zasvätené osoby, aby s radosťou ohlasovali evanjelium aj v tých najvzdialenejších kútoch sveta, pričom sa odvolal na povzbudenie, ktoré tamojšej Cirkvi pred rokmi zanechal svätý Ján Pavol II. Pápež František tiež vyzval ľudí, aby sa zamysleli nad významom slov, ktoré tvoria tému jeho púte: „Viera, bratstvo a súcit“.

2. PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

Stretnutie s biskupmi, kňazmi, diakonmi, zasvätenými osobami, seminaristami a katechétmi

Jakarta, katedrála, 4. Septembra

Rád by som vám niečo povedal…

Cirkev – na to musíme myslieť – posúvajú dopredu katechéti. Katechéti sú tí, ktorí idú dopredu, a potom nasledujú rehoľné sestry – hneď po katechétoch – potom prichádzajú kňazi a biskup, ale katechéti sú vpredu, oni sú silou Cirkvi.

Raz, na jednej z ciest do Afriky, mi prezident republiky povedal, že ho pokrstil jeho otec katechéta. Viera sa odovzdáva doma. Viera sa odovzdáva v nárečí. A katechéti spolu s matkami a starými matkami túto vieru nesú ďalej. Veľmi ďakujem všetkým katechétom: sú veľmi dobrí! Ďakujem!

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Sú tu kardináli, biskupi, kňazi, rehoľné sestry, laici, deti, ale všetci sme bratia. Nie je najdôležitejší pápež, kardinál, biskup… (sme) všetci bratia, každý má svoju úlohu, aby Boží ľud rástol. Rozumiete?

Pozdravujem kardinála, biskupov, kňazov, diakonov, zasvätené osoby, seminaristov a katechétov, ktorí sú prítomní. Ďakujem predsedovi biskupskej konferencie za jeho slová a tiež bratom a sestrám, ktorí sa s nami podelili o svoje svedectvá.
Ako už bolo spomenuté, mottom zvoleným pre túto apoštolskú návštevu je „Viera, bratstvo a súcit“. Myslím si, že sú to tri cnosti, ktoré dobre vyjadrujú vašu cestu ako Cirkvi i váš charakter ako národa, etnicky a kultúrne veľmi rôznorodého, ale zároveň charakterizovaného vrodeným úsilím o jednotu a pokojné spolunažívanie, o čom svedčia tradičné zásady Pancasily. Rád by som sa spolu s vami zamyslel nad týmito tromi slovami.

Prvým slovom je viera. Indonézia je veľká krajina s obrovským prírodným bohatstvom, pokiaľ ide o flóru, faunu, zdroje energie a suroviny atď. Takéto veľké bohatstvo by sa pri povrchnom pohľade mohlo ľahko zmeniť na dôvod pýchy a domýšľavosti, ale ak sa naň pozeráme s otvorenou mysľou a srdcom, môže byť naopak pripomienkou Boha, jeho prítomnosti vo vesmíre, v jeho živote a v našich životoch, ako nás to učí Sväté písmo (porov. Gn 1; Sir 42, 15 – 43, 33). V skutočnosti je to Pán, kto toto všetko dáva. Neexistuje ani centimeter nádherného indonézskeho územia, ani okamih v živote každého z miliónov jeho obyvateľov, ktorý by nebol darom od Pána, je znakom jeho bezodplatnej a prvotnej lásky ako Otca. A pohľad na to všetko pokornými detskými očami nám pomáha veriť, spoznať, že sme malí a milovaní (porov. Ž 8), a pestovať pocity vďačnosti a zodpovednosti.

Agnesa nám hovorila o tom, že náš vzťah k stvorenstvu a k našim bratom a sestrám, najmä tým najnúdznejším, treba žiť osobne a v spoločenstve, má byť poznačený úctou, k civilizácii aj k ľudstvu, so skromnosťou a s františkánskou láskou.

Po viere je druhým slovom v motte bratstvo. Istá poetka dvadsiateho storočia použila na opísanie tohto postoja veľmi krásny výraz: napísala, že byť bratmi znamená milovať sa, aj keď sme  „odlišní ako dve kvapky vody“[1], je to krásne a je to presne tak. Žiadne dve kvapky vody nie sú rovnaké, ani žiadni dvaja bratia, dokonca ani dvojčatá, nie sú úplne identickí. Žiť bratstvo teda znamená prijímať sa navzájom, uznávať sa ako rovní v rôznosti.

Aj to je hodnota blízka tradícii cirkvi v Indonézii, ktorá sa prejavuje v otvorenosti, s akou sa vzťahuje na rôzne skutočnosti, ktoré ju tvoria a obklopujú, na kultúrnej, etnickej, sociálnej a náboženskej úrovni, pričom si váži prínos všetkých a v každom kontexte veľkoryso dáva svoj vlastný prínos. Je to dôležité, bratia a sestry, pretože ohlasovať evanjelium neznamená vnucovať vlastnú vieru druhým alebo ju stavať proti nim, neznamená to robiť prozelytizmus, to nie, znamená to darovať a spoločne prežívať radosť zo stretnutia s Kristom (porov. 1 Pt 3, 15 – 17), vždy s veľkou úctou a bratskou náklonnosťou ku každému. A v tomto vás pozývam, aby ste sa vždy zachovali takto: otvorení a priatelia všetkých – veľmi sa mi páči toto vyjadrenie: „ruka v ruke“, ako povedal otec Maxi – proroci spoločenstva, vo svete, kde sa zdá, že tendencia rozdeľovať, vnucovať sa a provokovať sa navzájom čoraz viac rastie (porov. apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 67). Chcem vám niečo povedať: chcete vedieť, kto je najvýznamnejšou osobou na svete, kto robí veľké rozdelenia? Viete, kto to je? Veľký rozdeľovač, ktorý vždy rozdeľuje – Ježiš spája a tento rozdeľuje – je to diabol! Dávajte si pozor.

Príhovor si môžete dočítať na Vatican News.

Preklad Martin Jarábek / Vatican News
Ilustračné foto: Markéta Zelenková / Člověk a Víra