Povzbudzujem mladých, pre Boha sa žiť oplatí, radí sestra Stella Mária, SSpSAP

Na začiatku jej povolania bolo najskôr prekvapenie i veľké nadšenie. „No nech som premýšľala akokoľvek, vždy ma najviac lákala tá najtajomnejšia cesta – cesta za Pánom,“ hovorí sr. Stella Mária z Kongregácie Služobníc Ducha Svätého Ustavičnej poklony. Pri hľadaní životnej cesty jej pomohli viacerí ľudia, rozhodujúci podnet „prišiel z hĺbky duše, v ktorej kraľuje Pán,“ povedala v rozhovore s TK KBS. Svoje svedectvo poskytla pred sviatkom Obetovania Pána, ktorý si v Cirkvi pripomíname ako Deň zasväteného života (2. februára).

Pred začiatkom svojho povolania sr. Stella Mária zvažovala rôzne možnosti – „cestu manželstva či vedeckej kariéry, o ktorej som ako mladé dievča snívala.“ No nech premýšľala akokoľvek, vždy ju najviac lákala tá najtajomnejšia cesta – cesta za Pánom, „no zároveň som mala pred tým aj veľkú bázeň, nedokázala som pochopiť, ako to, že by som mohla byť povolaná práve ja, z čisto ľudského hľadiska tá najnevhodnejšia.“ Mala veľmi rada matematiku a Pán jej vtedy podľa jej slov vysvetlil toto tajomstvo priamou úmernosťou.

„Je to jednoduché: y = k.x, kde konštanta k znamená Božie pôsobenie, teda nekonečno, x sú moje schopnosti. Nech by boli akokoľvek malé, znásobené Božím nekonečnom, prinášajú vždy nekonečné zásluhy. Jediný možný iný výsledok – 0, by nastal len vtedy, keby som povedala nie. Ale to som nechcela. Toto tiché, skryté Božie lákanie bolo neodolateľné, nedalo sa povedať nie, bolo potrebné za ním naozaj bežať. A táto rovnica mi pomohla v živote ešte nespočetne veľa krát, keď ma Pán Boh volal k veciam, ktoré ďaleko presahovali moje sily,“ povedala.

Odpoveď na Božie pozvanie podľa sr. Stelly Márie je i nie je jednoduchá. „Vo chvíľach milosti je to tá najjednoduchšia odpoveď, lebo existuje len jedna možnosť: povedať Pánovi svojho srdca svoje veľkodušné áno. No potom prídu aj chvíle pochybností a obáv, keď zrazu vôbec nič nie je také jednoduché a jasné, a človek má množstvo otázok, na ktoré nevie nájsť odpoveď, prídu lákavé ponuky… A vtedy sa cez to treba premodliť, volať z hlbín svojej duše, hľadať a čakať, pýtať sa veľa v modlitbe, ale pýtať sa aj ľudí, ktorých Pán Boh v takej situácii rád posiela do cesty,“ spomína.

Myslí, že je to podobné ako keď sa človek zamiluje. „Aj keď sa človek zamiluje, je tu obrovské nadšenie na začiatku, človek vidí všetko ideálne a myslí si, že nikto iný na svete nie je. Ale potom tiež prídu otázky a chvíle, kedy to vôbec nie je také jasné a zrazu sa objavia aj iné možnosti, ktorých sa treba vzdať. Rozdiel je asi v tom, že svojho milovaného vidíme oveľa lepšieho, ako v skutočnosti je. No keď sa zamilujeme do Pána Boha, vidíme len maličký zlomok tohto nekonečného Dobra a Krásy. A máme stopercentnú istotu, že On nesklame,“ pokračovala v rozhovore sr. Stella Mária.

V živote sr. Stelly Márie boli ľudia, ktorí jej pomáhali pri hľadaní mojej životnej cesty. „Boli to predovšetkým moji starí rodičia, ktorí síce o viere hovorili málo slovami, no ich život bol hlboko zakorenený v Bohu a hovorili o Ňom, každým svojim gestom. Oni mi ukázali, čo je to žiť z viery a naučili ma milovať Pána Boha a Pannu Máriu. Od nich som sa naučila riešiť úplne všetko v modlitbe a tam hľadať Božiu vôľu. Na životnej ceste mi tiež pomáhal spovedník, ale aj veľmi dobrí priatelia. Oni stáli pri mne, no ten rozhodujúci smerodajný podnet prišiel z hĺbky duše, v ktorej kraľuje Pán.“

Myslí si, že človek je povolaný stať sa rehoľníkom už dávno pred narodením. „Od večnosti má Pán Boh s každým človekom svoj konkrétny plán lásky, pre ktorý ho volá k životu,“ uviedla. Táto Božia predstava sa však podľa nej uskutočňuje alebo žiaľ niekedy aj marí postupne, podľa slobodných rozhodnutí človeka. Pán Boh dáva povolanie, dáva prostriedky na jeho realizáciu, dáva ponuky, ale necháva úplnú slobodu. „Takže človek toto povolanie postupne objavuje a napĺňa, alebo ho môže aj stratiť. To platí pre rehoľný život, ale rovnako aj pre manželstvo. Keď spolupracujeme s Božou milosťou, postupne rastieme v povolaní a pomaly sa stávame tým, kým máme byť,“ odporúča.

„Pán Boh stvoril človeka na svoj obraz a do duše mu dal všetky potrebné schopnosti, aby s ním mohol komunikovať. Každý človek – veriaci aj neveriaci – má svedomie, cez ktoré sa mu prihovára Pán Boh. Aby človek počul a pochopil Božie volanie, potrebuje mať len ochotné, otvorené srdce. Pán Boh sa prihovára každému tým spôsobom, aký dokáže hneď pochopiť. Tak napr. Petra a Ondreja nevolal, aby sa stali apoštolmi, mučeníkmi, svätými… To by im asi moc nehovorilo. Pán sa im prihovoril tam, kde boli a volal ich, aby sa stali rybármi ľudí. Aj nás tak volá tam, kde sme a tým spôsobom, ktorý chápeme a postupne nás vedie tam, kde nás chce mať, ak mu to dovolíme,“ hovorí ďalej sr. Stella Mária.

Osobne jej trvalo krátko kým povedala Bohu svoje áno. Od malička mala veľmi hlboký vzťah s Pannou Máriou, jej zverovala svoju životnú cestu aj svojho budúceho manžela. „A Ona to zariadila vynikajúco,“ hovorí. Keďže svoju mladosť prežívala v čase komunizmu, o reholiach nebolo ani počuť a už vôbec nebolo možné stretnúť živú rehoľnú sestru. „O kláštore som čítala po prvýkrát v románe, kde síce nebol vykreslený práve pozitívne, ale vo mne to vzbudilo záujem,“ pokračuje.

Počula aj o svätých, ktorí žili v kláštore, ale to bolo všetko z dávnych dôb. „Keď som študovala na gymnáziu, bola som v treťom ročníku, komunizmus padol. Vo mne sa vtedy intenzívne začalo ozývať Božie volanie. A tak som sa spýtala spovedníka, či kláštory existujú aj teraz, alebo to bolo len v stredoveku. Veľmi som sa potešila jeho pozitívnej odpovedi. A potom to už išlo rýchlo. Rozhodla som sa. Kvôli naliehaniu rodičov som si po maturite ešte dala prihlášku na vysokú školu, prijímačky som spravila, ale skončila som prvá pod čiarou. Videla som v tom Božie riadenie a už som nesúhlasila s ďalším naliehaním podať si odvolanie. Pre mňa to bolo jasné. Potom som sa už sústredila na to, nájsť svoj kláštor. Aj tam sa ukázala Božia Prozreteľnosť. Po prvej návšteve v kláštore mi to trvalo už len štyri mesiace a bola zo mňa postulantka,“ uviedla.

A aká je jej cesta rehoľníčky? „Cesta každého je určite trochu iná. Každého však čaká množstvo prekvapení. Na začiatku si treba zvyknúť na úplne odlišný spôsob života, treba skoro ráno vstávať, ale aj veľmi skoro ísť spať, treba dodržiavať presne predpísaný poriadok (aspoň u nás v klauzúre sa každú chvíľu ozýva zvonček, ktorý určuje, čo kedy treba robiť a treba sa naučiť, čo ktoré zvonenie znamená), poznávať novú špiritualitu… Ale to všetko obyčajne veľmi rýchlo a ľahko prekoná prvotná horlivosť a nadšenie, radosť z toho, že človek má dosť času na modlitbu, pokojná, radostná atmosféra v kláštore, stále nové tajomstvá, ktoré postupne objavuje. Človek potom žasne, ako sa dá tešiť z maličkých vecí, ktoré si predtým vôbec nevšimol, koľkými vzácnymi darmi nás Pán Boh neustále zahŕňa, tak, že ani nestačíme ďakovať. Chcela by som povzbudiť mladých, aby sa nebáli dať svoje schopnosti do Božích rúk, oplatí sa žiť pre Neho,“ dodala vo svojom svedectve sr. Stella Mária.

Foto: Postoj.sk / Pavol Rábara