Preklad prednášky osobitného sekretára synody jezuitského pátra Giacoma Costu. Pred stretnutím registrovaných zasvätených účastníkov jubilea v Ríme zo Svätým Otcom v Aule Pavla VI. do hĺbky popísal, čo prekročenie brány v skutočnosti môže znamenať. Skrátenú verziu textu možno nájsť v aktuálnom čísle časopisu Zasvätený život.
Úvod
Zajtra večer vykonáme gesto, ktoré viac ako akékoľvek iné súvisí s jubileom: všetci spoločne prejdeme svätou bránou v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Som si však istý, že mnohí z nás už toto gesto vykonali, v týchto dňoch alebo pri inej príležitosti, tu v Ríme alebo v mieste, kde žijú.
Prekročiť svätú bránu je „symbolická skúsenosť”. Naše telo je fundamentálnym prvkom, a teda takto nazývam skúsenosti, ktoré nám umožňujú nadviazať kontakt s niečím, čo je väčšie ako my sami. Aby sme nadviazali vzťah s niečím hlbším, s tajomstvom, ktoré podopiera a dáva zmysel realite a nášmu životu, potrebujeme sa dotýkať, vidieť, vykonávať gestá. Liturgia žije v najvyššej miere z tejto dynamiky symbolu: lámaný chlieb, víno, voda, olej, svetlo, spev, poloha tela… viete to lepšie ako ja a nebudem vám robiť katechézu…
Každá symbolická skúsenosť je vystavená krehkosti: môžeme ju prežívať zo zvyku, bez uvedomenia si. To platí aj pre prechod svätou bránou: materialita tohto gesta je niečo malé a nelíši sa od prechodu nespočetnými bránami, ktorými prechádzame každý deň. Ani kontext nie je vždy nápomocný: zmätok, hluk, vrátnici, ktorí nás nabádajú, aby sme sa ponáhľali, aby sa nezväčšovala rada, blesky mobilných telefónov tých, ktorí si robia selfie…
Preto navrhujem venovať tento čas príprave na prechod svätou bránou. Nebudem vám ponúkať prednášku, aké sa robia na konferenciách, ale niekoľko podnetov, ktoré nás budú sprevádzať na duchovnej ceste, ktorú má každý absolvovať osobne a všetci spoločne, skutočnú a pravú dynamiku nádeje.
1. Pred múrom
Začnime našu cestu tak, že si predstavíme, že stojíme pred masívnymi, ťažkými a zatvorenými dverami: zdajú sa nepreniknuteľné. Alebo ešte lepšie, predstavme si, že stojíme pred hladkou stenou bez otvorov. Čo cítime? Koľkokrát v živote prežívame rovnaké pocity? Prvým krokom na našej ceste je spomínať na všetky situácie, keď sa cítime, ako keby sme stáli pred múrom, a pýtame sa, či existuje cesta von.
Myslime na osobné situácie, na rany, ktoré nedokážeme zahojiť, na konflikty, ktoré sa nám zdajú neriešiteľné: v koľkých rodinách sa ľudia už nerozprávajú? Deti nehovoria s rodičmi, súrodenci medzi sebou. Koľkokrát sa stáva, že manželia už nedokážu komunikovať a zdá sa, že už neexistuje žiadna možnosť dialógu. Ale zamyslime sa aj nad situáciou, ktorou prechádza náš svet: existuje cesta von z vojen, kríz, nerovností, z opovrhovania miliónmi starých ľudí, mladých ľudí a žien? Existuje budúcnosť pre migrantov a utečencov, pre toľko obetí nespravodlivosti? Nie je pokles pôrodnosti, ktorý postihuje spoločnosti, ktoré sa zdajú byť neschopné dúfať, múrom? Zamyslime sa nad skúsenosťami tých, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti a zo sveta práce. Stoja pred múrom… a hľadajú otvor, klopú, kričia a potom, možno sklamaní, plačú a mlčia.
Spomeňme si aj na múry zasväteného života v našich komunitách, masívne a zhnité, až sa zdajú neprekonateľné. Námaha jesť každý deň spolu s ľuďmi, ktorí nás zranili a od ktorých nič neočakávame. Opakované nedorozumenia, zranenia, zneužívanie zo strany predstavených: ak neodídem, jediné riešenie je žiť oddelene v dome a brániť svoj priestor múrom. Ale zamyslime sa aj nad frustráciami a zlyhaniami predstavených, niektorí sú takí zranení, že sa ťažko udržia v inštitúte alebo v komunitách, za ktoré boli zodpovední. A ešte viac sa zamyslime nad múrmi, ktoré vytvorili zneužívania všetkého druhu.
Potom rozšírme pohľad na budúcnosť zasväteného života. Situáciu dobre poznáme: nedostatok povolaní, mnoho odchodov, obrátené demografické pyramídy… Zmizne zasvätený život z Cirkvi? A čo moja kongregácia? Alebo moja provincia? Ako formovať mladých rehoľníkov v tejto situácii? Aká budúcnosť čaká mladých ľudí, ktorí vstupujú do veľmi zostarnutých rehoľných komunít? Táto neistota v mnohých prípadoch vytvára atmosféru paniky, ktorá sa stáva múrom, a ten nám bráni pozerať sa ďalej. Spomeňme si aj na naše výchovné, pastoračné, zdravotnícke a sociálne diela, ktoré zápasia s úbytkom rehoľného personálu a rastom nákladov. Aká budúcnosť čaká inštitúcie, ktoré realizujú našu charizmu?
Pred touto prekážkou sa mnohí ľudia vzdávajú a zostávajú stáť na mieste, snažiac sa prežiť. Niekedy aj my, zasvätení, a naše inštitúcie sa uspokojíme s tým, že ideme ďalej. Existuje mnoho spôsobov, ako to robiť. Jedným z nich je ľutovanie minulosti, ktorá už nie je, hľadanie niekoho alebo niečoho, na koho alebo na čo by sme mohli s hnevom zvaľovať vinu: často je to Druhý vatikánsky koncil. Ďalším spôsobom je uspokojiť sa s vykonávaním dobrej sociálnej, vzdelávacej a zdravotníckej činnosti, stať sa dobrými profesionálmi, ale odložiť vieru a jej prorockú silu: je to pokušenie sekularizácie. Inokedy sa rehoľné spoločenstvá stávajú sebareferenčnými elitami, oddelenými od Božieho ľudu, uzavretými, sebestačnými a izolovanými od iných cirkevných chariziem, uzavretými v akejsi pyšnej „nádhernej izolácii“: aj to je zostať pri múre a prežívať.
PRETO: Zamyslime sa nad situáciami, v ktorých sa nám zdá, že neexistujú žiadne možnosti, žiadne riešenia a žiadne východiská… Aké situácie nám prichádzajú na myseľ, v ktorých sa nám nezdá, že existuje budúcnosť, v ktorých sa nám zdá, že nádej je nemožná – pre nás, pre našu spoločnosť, pre Cirkev, pre zasvätený život? Venujme 3 minúty tichu a modlitbe a majme odvahu spolu s Pánom pozrieť sa týmto situáciám do očí…
2. „Ja som brána“
V živote však zažívame aj niečo iné: dvere sa pomaly začínajú otvárať, čím vyvracajú dojem, že sú zablokované. Objaví sa prah a cítime sa pozvaní, aby sme ho prekročili. Sme povolaní interpretovať túto skúsenosť prostredníctvom evanjelia. Ježiš nám hovorí: „Ja som brána: kto vojde cez mňa, bude spasený“ (Jn 10,9). Ježiš je bránou, ktorá sa otvára v každom múre, ktorý sa zdal neprekonateľný, aj v múre smrti. V evanjeliu Ježiš pokračuje slovami: „Ja som dobrý pastier“, ten, ktorý v noci odchádza hľadať stratenú ovcu, ktorý ma môže sprevádzať po každej ceste, aj po tej najosamelejšej. Lebo tú cestu už pozná, prešiel ju osobne a prekročil každý prah, aj ten desivý prah kráľovstva smrti. A vrátil sa, aby nás sprevádzal a dal nám istotu, že spolu s Ním nájdeme cestu.
Symbolicky gesto prekročenia prahu svätej brány vyjadruje rozhodnutie „vstúpiť“ do života bránou, ktorou je Ježiš, nasledovať Ježiša, ktorý je dobrým pastierom, a nechať sa ním viesť.
Aby sme pochopili, čo to znamená, že Ježiš je brána a dobrý pastier, môžeme sa pozrieť na poslednú večeru: pred perspektívou smrti sa Ježiš rozhodol neutekať, ani ju jednoducho pretrpieť, ale daroval seba samého až do konca. Urobil to pre priateľov, ktorí ho obklopovali, a pre všetkých (všetkých, všetkých, všetkých, ako by povedal pápež František). Umyje nám nohy, pozerá sa na nás s láskou, dotýka sa nás a očisťuje nás, a tak nás učí štýlu učeníkov, štýlu Cirkvi: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili tak, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 15). Je to dar seba samého, ktorý prerazí múr a otvorí priechod. Ukazuje, že nemusíme byť nutne podrobení logike múru, vylúčenia, násilia, strachu, sklamania. Môžeme si vybrať, a tak môžeme dúfať. On to urobil a vyzýva nás, aby sme urobili to isté.
Prekročiť prah je akt viery v Ježiša ako bránu a dobrého pastiera, z ktorého vyviera nádej. Preto pri prekročení svätej brány recitujeme Vyznanie viery, aby sme obnovili naše priľnutie k viere a našu dôveru v osobu Ježiša a v evanjelium. On je uholným kameňom, na ktorom môžeme zakotviť náš osobný život, život našich komunít a inštitútov, a tak oživiť našu nádej.
PRETO: Spomeňme si, kedy sme sa odvážili prekročiť tento prah a dôverovali sme (napríklad na začiatku nášho života ako zasvätených). Tieto prechody sú miestom úkonu viery. A tak, akými slovami dnes formulujeme náš úkon viery, našu dôveru v Ježiša? (a tiež ťažkosti s dôverou, s prekročením prahu nádeje a darovania seba samého, ktoré nám on otvára). Aj tu si doprajme tri minúty ticha…
3. „Kto vojde cezo mňa…“
Čo sa stane s tým, kto prekročí svätú bránu? Zistíme to v sobotu: súčasťou zážitku je prekvapenie z toho, čo sa stane. Vstúpime do kostola a nevieme vopred, ako to bude, možno bude osvetlený ako za bieleho dňa a plný spievajúcich ľudí, ako sa mi to stalo raz, keď som prekročil svätú bránu v Bazilike sv. Petra. A vstúpime do Cirkvi! Symbolicky prekročenie svätej brány nám dáva zažiť, že nie sme sami: vstupujeme do spoločenstva tých, ktorí sa rozhodli prekročiť prah a prijali riziko viery, spoločenstva, ktoré sa úplne nezhoduje s Katolíckou cirkvou. Čítame to opäť v Jánovom evanjeliu: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca: aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier“ (Jn 10,16).
Brána sa za nami nezatvára: spoločenstvo veriacich nie je väzením! Po vstupe sme pozvaní vyjsť von, putovať po cestách sveta a pozývať iných, aby zažili to isté naplnenie a spásu: „Ja som brána. Kto vojde cez mňa, bude spasený; bude vchádzať a vychádzať a nájde pastvu“ (Jn 10, 9).
Úkon viery, ktorý vykonávame prechodom svätou bránou, nás uvádza do logiky, v ktorej Ježiš žil svoj život, čo je logika misie a spoločenstva. Ako píše Benedikt XVI. v b. 28 encykliky Spe salvi: „Vzťah s Ježišom je však vzťahom s Tým, ktorý dal seba samého ako výkupné za nás všetkých (porov. 1 Tim 2, 6). Byť v spoločenstve s Ježišom Kristom nás zapája do jeho bytia „pre všetkých“, robí to naším spôsobom bytia. On nás zaväzuje k druhým, ale len v spoločenstve s Ním je možné skutočne byť pre druhých, pre celok. Kristus zomrel za všetkých. Žiť pre Neho znamená nechať sa zapojiť do jeho „byť pre“.
Dotýkame sa tu pulzujúceho srdca synodálnej Cirkvi a sme povolaní obrátiť sa od nášho „misionárskeho individualizmu“ – osobného, komunitného alebo inštitucionálneho, v ktorom každý pestuje svoju vlastnú záhradku, svojich veriacich, svoje skupiny, možno aj sväto, ale nezaujíma sa o všetko ostatné. Posledný odsek záverečného dokumentu Synody o synodalite nám pomáha vstúpiť do tejto perspektívy.
„154. Žijúc synodálny proces, sme si znovu uvedomili, že spása, ktorú máme prijať a hlásať, prechádza cez vzťahy. Žijeme ju a svedčíme o nej spoločne. História sa nám javí tragicky poznačená vojnami, súperením o moc, tisíckami nespravodlivosti a útlakom. Vieme však, že Duch vložil do srdca každého človeka túžbu po autentických vzťahoch a skutočných väzbách. Samotné stvorenie hovorí o jednote a zdieľaní, o rozmanitosti a prepojení medzi rôznymi formami života. Všetko pochádza z harmónie a smeruje k harmónii, aj keď trpí ničivou ranou zla. Konečný význam synodality je svedectvo, ktoré Cirkev má dávať o Bohu, Otcovi, Synovi a Duchu Svätom, Harmónii lásky, ktorá sa vylieva zo seba, aby sa darovala svetu. Keď kráčame synodálnym spôsobom, v prepletenosti našich povolaní, chariziem a služieb, a ideme naproti všetkým, aby sme priniesli radosť evanjelia, môžeme žiť spoločenstvo, ktoré zachraňuje: s Bohom, s celým ľudstvom a so všetkým stvorením. Takýmto spôsobom, vďaka zdieľaniu, už teraz začneme zažívať hostinu života, ktorú Boh ponúka všetkým národom.“
Je to dynamika prechodu od ja k my. Kto to zažil, vie, o čom hovorím. Dynamika rozhovoru v Duchu, ktorú praktizujete aj v týchto dňoch, nám ponúkne príležitosť obnoviť túto skúsenosť, znovu pocítiť jej chuť. Ako každá metóda má svoje obmedzenia, ale jej cieľom je práve podporiť prechod od ja k my, my zhromaždení v Kristovi a načúvajúci Duchu.
Teraz si doprajme 3 minúty na to, aby sme si pripomenuli skúsenosť nájdenia sa v Cirkvi, v našej kongregácii alebo inštitúte, v našej komunite. Hľadajme to prekvapenie, ktoré tam určite je! A hľadajme zdroj tej energie, ktorá nás poháňa do misie. Ako dokážeme byť verní tomuto prekvapeniu a tejto energii v našom osobnom a spoločenskom živote? K akému kroku obrátenia sa cítime povolaní? K akému záväzku sa cítime povolaní, keď s nádejou prekračujeme svätú bránu?
4. Aké ďalšie brány?
Nie je potrebné prejsť všetky sväté brány v Ríme, rovnako ako nie je potrebné prísť do Ríma, aby sme našli svätú bránu. A nie je ani nevyhnutné ísť do jedného z jubilejných kostolov, ktoré určila každá diecéza na svete. Rozjímanie nad prekročením svätej brány, tak ako to robíme, nám pomáha zoznámiť sa s jej symbolickou dynamikou, aby sme ju rozpoznali, keď ju uvidíme v akcii aj v iných okolnostiach. Navyše, nikdy v histórii nebolo prekročenie svätej brány jedinou formou oslavy jubilea a získania milosti.
V každom prípade dynamika nádeje nekončí prekročením brány. Pripomína nám to bula o vyhlásení riadneho jubilea v roku 2025 „Spes non confundit“ uverejnená 9. mája 2024 pod č. 10: „V jubilejnom roku budeme povolaní byť hmatateľnými znameniami nádeje pre mnohých bratov a sestry, ktorí žijú v ťažkých podmienkach.“
A potom pripomína mnoho ľudí, s ktorými môžeme žiť jubileum. Spomíname na nich, hoci si uvedomujeme, že žiadny zoznam nemôže byť konkrétny. „Spes non confundit“ pripomína napríklad: väzňov, ktorí žijú v ťažkých podmienkach väzenia a v nedostatku rešpektu: k nim môže nádej prísť prostredníctvom gest milosrdenstva, ciest reintegrácie a uznania dôstojnosti každej osoby; chorých, ktorí nachádzajú útechu v blízkosti, starostlivosti a oddanosti tých, ktorí sa o nich starajú: nádej sa pre nich stáva konkrétnou nežnosťou; ľudí s postihnutím alebo vážnymi obmedzeniami, keď sa o nich spoločnosť vie postarať a uznať jedinečnú hodnotu ich života: je to oslava ľudskej dôstojnosti; mladých ľudí, často sklamaných alebo dezorientovaných, ktorým ponúkame dôveru, načúvanie a príležitosti na účasť, aby mohli opäť uveriť v budúcnosť; migrantov, ktorí hľadajú lepší život: nádej nadobúda podobu v prijatí, ochrane práv a možnosti začať nový život; starších ľudí, často osamelých, ale nositeľov spomienok a múdrosti: nádej rastie, keď ich počúvame a chránime ich prítomnosť ako dar; a napokon miliardy chudobných, ktorým často chýba to najnutnejšie na život a trpia ľahostajnosťou: nádej sa stáva skutočnosťou, keď sa premení na solidaritu, spravodlivosť a záväzok k humánnejšej spoločnosti. Videá, ktoré sme videli, nám pomohli vytvoriť si obraz o tom všetkom.
Jubileum nádeje má teda mnoho ďalších brán, ktoré sme rovnako pozvaní prekročiť. Včera, uverejnením apoštolskej exhortácie Dilexi te, nám pápež Lev XIV., na stretnutie s ktorým sa pripravujeme, ukázal jednu z nich s osobitnou silou: stretnutie s chudobnými, ktorí sú „samotným telom Kristovým“ (č. 110). Po tom, čo vymenoval dlhý zoznam svätých, ktorí sa rozhodli zdieľať život s najchudobnejšími, v č. 79 píše: „Každý svojím spôsobom objavil, že najchudobnejší nie sú len predmetom nášho súcitu, ale učiteľmi evanjelia. Nejde o to, aby sme im ‚priniesli‘ Boha, ale aby sme ho stretli v nich. Všetky tieto príklady nás učia, že slúžiť chudobným nie je gesto, ktoré treba robiť ‚zhora nadol‘, ale stretnutie medzi rovnými, kde sa zjavuje a uctieva Kristus. Svätý Ján Pavol II. nám pripomínal, že ‚v osobe chudobných je prítomný Kristus, čo zaväzuje Cirkev, aby sa rozhodla pre nich‘.“ Nie len my môžeme prinášať nádej — chudobní sú v Kristovi bránou nádeje pre nás.
Alebo ešte lepšie: Vzťahy, ktoré s nimi budujeme, sú bránami nádeje pre všetkých, ktorí sú do nich zapojení. Tieto stretnutia nezachránia svet, ale pomôžu nám rásť v kultúre, v ktorej zakúsime chuť nádeje a sme pozvaní ísť vpred s dôverou.
Mnohí svätí a sväté uvedení v apoštolskej exhortácii pochádzajú z rehoľného života, sú zakladateľmi a zakladateľkami inštitútov, ktorých sme súčasťou. Z našej strany sme povolaní svedčiť o prorockej hodnote rehoľného života v tejto ochote stretávať sa s chudobnými a v záväzku budovať spravodlivejšie sociálne štruktúry. V podstate to bolo cieľom pravidiel starozákonného jubilea, ktoré spochybňovali inštitúcie ako vlastníctvo alebo otroctvo. Stretnutie s chudobnými nielen svedčí o nádeji, ktorá je v nás, ale ju aj živí a posilňuje: spolu s nimi môžeme dostať dar zažiť, že spoločne je možné prekonať múr rozdelenia, odmietania, stigmatizácie, marginalizácie, že je možné klesnúť na dno a znovu sa vynoriť.
Teraz si doprajme 3 minúty na to, aby sme sa samých seba spýtali, aké ďalšie jubilejné brány stretávame vo svojom bežnom živote, a pokúsime sa ich identifikovať presne, nie všeobecne: majú adresu, tvár, meno, objavujú sa v mojom živote v presných momentoch. Na čo musím dávať pozor, aby som naďalej žil dynamiku milosti jubilea nádeje? Ako môžem pomôcť iným – počnúc mojimi spolubratmi a spolusestrami – robiť to isté?
5. Záver
Chudobní sú vždy s nami, je ich viac ako svätých brán a zostanú tam, kde sú, aj po skončení jubilea. To nám pripomína, že keď sa vrátime domov, budeme povolaní nájsť iné spôsoby, ako pokračovať v symbolickom dynamizme prechodu cez sväté brány a pomáhať iným, aby to urobili tiež. To je hlboký zmysel jubilea už od Starého zákona: nie je to uzavretá udalosť, ale výnimočný rok, v ktorom sa vykonávajú „mimoriadne“ činy, ktoré umožňujú ľuďom a spoločnosti začať odznova na nových základoch a napraviť krivdy, ktoré sa nahromadili v priebehu času. Oslava jubilea nádeje prechodom cez svätú bránu v Ježišovi znamená zažiť niečo, čo z nás robí svedkov a aktérov nádeje v našom osobnom a spoločenskom živote a v našej službe zasvätených svetu a Cirkvi.
Nádej nikdy nie je pasívna. Ako povedal pápež Lev vo svojej katechéze 4. októbra, pred pár dňami:
„Nádej znamená voľbu, lebo kto si nevyberá, ten zúfa. Jedným z najčastejších dôsledkov duchovného smútku, teda acédie, je nevybrať si nič. […] Nádej je naopak voľbou.“ A voľba vedie k zmene.
Ako príklad uviedol zasvätenú, Kláru z Assisi, „odvážnu a nekonformnú dievčinu“, ktorá sa vedela rozhodnúť pre evanjeliovú chudobu a preto „musela prerušiť vzťahy so svojou rodinou“, ako to už urobil František, ale spôsobila väčší škandál ako on. Podobne ako Klára, mnohí naši zakladatelia a zakladateľky, ako aj mnohí naši spoločníci a spoločníčky na ceste, minulí aj súčasní, vedeli sa rozhodnúť a ísť proti prúdu. A v konečnom dôsledku, ak sme tu dnes, je to preto, že aj my sme sa v určitom momente nášho života rozhodli na základe nádeje, ktorú sme živili.
Keď prechádzame svätou bránou, spomíname na túto nádej, aby sme ju obnovili a aby bola naďalej plodná pre náš život a naše poslanie.
Preklad z talianskeho originálu: sr. Zuzana Škrinárová, SSS
(dostupné na: https://www.vitaconsacrata.va/content/dam/vitaconsacrata/giubileo-2025/materiali-giorni-giubileo/Intervento-P.-Giacomo-Costa-SJ.pdf)