Terézia píše o Terézii. Jedna súčasná žurnalistka, druhá svätica, ktorá oslavuje 28. marca 2015 okrúhle výročie. Začítajte sa teda do krásneho príbehu priateľstva.
Terézia a… Terézia, príbeh priateľstva
Určite k nej mám úctu a obdivujem ju. Ale môj vzťah s Teréziou Sanchez de Cepeda y Ahumada, väčšmi známej ako svätá Terézia z Avily, sa tam neskončil. Vždy sa utváral na úrovni priateľstva. Priateľstva, ktoré je otvorené, intenzívne, ktoré niekedy vyúsťuje do pomoci, ktorú prijímam s úžasom a radosťou, pretože som si ju nevybrala. Skutočne, nebola som to ja, kto sa chcel narodiť 28. marca s menom Terézia… Hoci celé moje meno je Mária Terézia, v rodine som vždy bola iba Terézia.
Počas dospievania som pri čítaní knihy Fuoco in Castiglia, krásneho životopisu, ktorý napísal Giorgio Papasogli, objavila, že som sa narodila v ten istý deň ako svätá. Bola som tým veľmi zasiahnutá a o pár rokov neskôr, keď som čítala autobiografiu preloženú do taliančiny, som si uvedomila, že s Teréziou mám spoločné aj niektoré povahové črty. Prekvapilo ma to a zároveň potešilo. Ale tieto pocity často zostali na úrovni ideálu, bez toho, aby viac zasiahli do môjho konkrétneho života. Avšak prišla chvíľa zmeny, pričom iniciatíva znovu nebola moja. Keďže popri zamestnaní som pestovala vášeň pre cestovanie, spolupracovala som s jednou známou katolíckou agentúrou, ktorá mi ponúkla viesť púť do Španielska s návštevou Avily a Alba de Tormes. S nadšením som to prijala tušiac, že táto cesta bude rozhodujúca pre nový a intenzívnejší vzťah s touto mimoriadnou ženou. V Španielsku som si kúpila kompletné vydanie diel tejto svätej. Hneď sa mi stalo jednou z mojich „livres de chevet“ (obľúbených kníh). Jej jedinečná španielčina má výrazy, ktoré sú žiarivé, obrazné, ironické, vášnivé, do iných jazykov často preložiteľné len parafrázami, ktoré však oslabujú rýdzi zmysel. Vychádza z nich rozprávanie, ktoré strháva a fascinuje.
V textoch v pôvodnom jazyku sa Terézia objavuje so všetkou nádherou svojej osobnosti, ktorá sa vymyká obvyklosti. Od prírody bola obdarená živou a prenikavou inteligenciou; predstavivosťou, mimoriadnym zmyslom pre humor, obrovským idealizmom, ale aj konkrétnosťou a realizmom. Hoci jednala s najvyššími osobnosťami Španielskeho kráľovstva i Cirkvi, a tiež s najjednoduchšími a skromnými ľuďmi, zostala sama sebou, poctivá, úprimná, bez náznaku lichotenia alebo zhovievavosti. Vedela si všetkých podmaniť, hoci jej nechýbali neľahkí, zlomyseľní, závistliví protivníci. Veľkodušnosť a skutočná dobročinná láska ju priviedli k prekonaniu alebo, lepšie povedané, k odpusteniu takýchto postojov.
Nezamýšľam tu ponúknuť exegézu všetkých Teréziiných spisov, jej diela reformy Karmelu, jej mimoriadnych mystických skúseností! Nemám k tomu tituly ani kompetencie. Okrem toho najuznávanejší vedci, rehoľníci i laici, to už urobili a robia ešte aj dnes. Vskutku, neveľa osobností má takú bohatú, impozantnú bibliografiu zo všetkých uhlov pohľadu, takú, ktorá uspokojí kohokoľvek a akúkoľvek náročnosť. Chcem jednoducho vyjadriť to, čo som v spisoch a zvlášť v Živote, medzi iným, pochopila za tie roky „priateľstva“ s Teréziou, aby som získala elán a autentickú energiu pre môj život. Tak ako učeník vyťahuje z pokladu veci nové a staré (porov. Mt 13, 52).
Terézia z príkazu svojho spovedníka, dominikána Pedra Ibaňeza, začína v roku 1562 opisovať svoj spôsob modlitby, milosti, ktoré jej Pán udelil, s úplnou slobodou do detailu uvádza s jasnosťou svoje veľké hriechy a hanebnosti života. A niet pochýb, že to urobila úprimne a bez veľkých zábran, odovzdajúc prvý náčrt inému rehoľníkovi, tiež dominikánovi, ktorý sa volal Garcia de Toledo a po smrti otca Ibaňeza sa stal jej duchovným vodcom.
V rozprávaní Terézia s geniálnou suverenitou mieša rozličné literárne žánre kvôli tomu, aby aj pomocou rozličných odbočení od témy a množstvom detailov vysvetlila to, čo zamýšľa povedať. Ale rozprávanie je predovšetkým príbehom lásky, vášne pre Krista v jeho ľudskosti; hovorí s nadšením, ktoré niekedy plynie pod nohami, aby potom vytrysklo ako búrlivá rozvodnená krasová bystrina, ktorá sa všade vyleje. Príbehom obnovenej a ešte silnejšej lásky po náročnom období „duchovných“ diel, ako vysvetľuje svätá (Život 22), v ktorých tvrdí, že pre dosiahnutie „nadprirodzenej modlitby, teda pokoja“ sa treba oslobodiť od každého telesného obrazu, telesnej, vrátane ľudskej postavy Pána, aby sa upriamilo iba na božstvo. Terézia je neistá: „Po celý život,“ zvolala, „som bola taká oddaná Kristovi!“ a vždy nasledovala rady toho, kto je učenejší a skúsenejší od nej, aby od neho získala nejaký „úžitok“.
„Už som si nemyslela, že sa vrátim a budem uvažovať o Pánovej ľudskosti,“ podčiarkuje, „naopak, zdala sa mi skutočnou prekážkou.“ Ale keď objaví svoj omyl, zarmúti sa až po súženie, vyjdúc z toho s neustálymi zvolaniami, ktoré vypovedajú všetku jej bolesť a jej lásku. Jedinú úľavu jej vtedy prinieslo pomyslenie, že omyl sa stal „z nevedomosti“.
V tejto znovuobjavenej a vášnivej láske ku Kristovej ľudskosti, k jeho telesnosti – mimochodom povedané, objaviac tajomstvo vtelenia a v tomto prípade definitívne – si Terézia uvedomí aj vlastnú ľudskosť, vlastnú telesnosť. „Máme telo, nie sme anjeli,“ píše v tej istej kapitole, „keby sme sa chceli správať ako anjeli, tu na zemi by to bolo bláznovstvo. Je to ako kráčať vo vzduchu bez opory… Nehľadajme duchovnú útechu, zostaňme v objatí kríža.“
Dnes sa táto antropologická zmienka zdá samozrejmá, ale v tom čase určite takou nebola. , akým takisto nebol ani Teréziin kristologický „objav“ – objav Kristovej ľudskosti. A toto jej mení život. Na začiatku 23. kapitoly svätá robí slávnostné vyhlásenie: „Odtiaľ začína nová kniha, chcem povedať nový život, lebo ak bol môj ten život, ktorý som doposiaľ vyrozprávala, potom tento, ktorý žijem odvtedy, keď som začala hovoriť o modlitbe, je Boží. Boh žije vo mne. Nech je zvelebený Pán, ktorý ma oslobodil odo mňa samej.“
Toto „oslobodenie“ malo ako nevyhnutný následok taktiež nový spôsob modlitby: cez Krista, jedinej cesty, ktorá vedie k Bohu. Terézia pochopila, že tajomstvo Božieho Slova, ktoré sa stalo telom, zomrelo a vstalo z mŕtvych, je neprekonateľným vrcholom každej kontemplatívnej skúsenosti. A tak je prirodzené, že zahŕňa všetko jej učenie o tejto téme: „Podľa mojej mienky rozjímavá modlitba nie je nič iné ako dôverný vzťah priateľstva, častý rozhovor ‚medzi štyrmi očami‘ s tým, od ktorého vieme, že nás miluje“ (Život 8, 5). Potom prirodzene vysvetľuje, zjednodušuje, zastaví sa pri detailoch, uvažujúc o skutočnom životnom stave, psychických a duchovných podmienkach účastníkov jej rozhovoru. Ale základným jadrom je toto – „byť s láskou“. „Keď sa dvaja ľudia veľmi milujú…, rozumejú si bez posunkov, stačí, keď sa na seba pozerajú… Tak sa títo dvaja zamilovaní navzájom pozorujú tak, ako sa na seba pozerajú nevesta a ženích v Piesni piesní“ (Život 27, 10).
Ale Terézia pridáva, ako keby sa chcela vyhnúť každému podozreniu zo sentimentálnosti, že táto láska „nespočíva v slzách a oných útechách a nežnostiach (po ktorých človek bežne túži a toľko sa v nich kochá). Naopak, je to služba Bohu v spravodlivosti, s pevnou vôľou a pokorou“ (Život 11, 13).
Ale určite rozjímavá modlitba aj v tomto najvyššom význame nevyčerpáva duchovný život; je prostriedkom na získanie základov, ktorými sú predovšetkým teologálne čnosti viery, nádeje a lásky a iné. Terézia trvá zvlášť na bratskej láske a pokore. Prvá je ďalšou tvárou Božej lásky a ako učí apoštol Ján, miestom skúšky autentickosti tohto vzťahu lásky; druhá je „pravda“, teda živé vedomie vlastnej závislosti na Stvoriteľovi. Lásku a pokoru vníma predovšetkým ako cestu pripodobňovania sa Kristovi, ktorý zanechal svoju božskú prirodzenosť, aby v pokore prijal smrť na kríži z lásky k človeku.
Terézia tieto skutočnosti radikálne žije. V bratskej láske a v priateľstve prenáša všetky veľké citové zdroje svojej ženskosti; jej spisy o tejto téme poukazujú na otvorené, veľkodušné, pozorné srdce, ktoré je znakom a proroctvom toho „Pána každej lásky, Ježiša, nášho jediného dobra“ (Cesta 6, 9). Svätá Terézia čerpá z pokory aj pravý zmysel svojho cítenia sa ako „hriešnica“; hriech pre ňu nespočíva natoľko v tom, čo koná alebo nekoná, ale v zrkadlení sa v Božej svätosti, presvedčená, že hlboké zlo, ktoré ako každé stvorenie nosí v sebe od počiatku, ju môže priniesť k zmareniu, zrade jeho projektu lásky.
Každé autentické kráčanie k Bohu prináša so sebou vždy „noc“, ako učí vo svojich poémach a na svojom tele a duchu žije veľký mystik a básnik sv. Ján z Kríža, ktorý bol Teréziiným žiakom a učiteľom. Terézia neutečie od regule, čo vidíme aj na dramatickom popise tejto skutočnosti v 30. kapitole Života. Svätá žije neústupnú bolesť z pocitu ukrižovania bez toho, aby sa dokázala ovládnuť; niekedy „s pocitom, že démoni hrajú akoby s loptou s mojou dušou bez toho, aby som sa mohla oslobodiť od ich vlády“… Viera sa oslabila až do takej miery, že „ak počuje hovoriť o Bohu, poslúcha a verí iba preto, že jej to ponúka Cirkev“, „láska je vlažná bez akejkoľvek spomienky na prežité skúsenosti“. Modlitba v samote sa stáva „neznesiteľnou mukou bez toho, aby vedela, odkiaľ to pochádza“. Je to tak trochu ako „pociťovať pekelné trápenie“. Ani bratská láska nie je od toho uchránená. „Nedarilo sa mi rozprávať sa s nikým,“ píše, „pretože démon na mňa pôsobil hnevom a takou zlosťou, že som chcela všetkých zožrať, bez toho, aby som sa tomu mohla vzoprieť.“ Ale nie je práve toto skúška pravdy, ktorú Terézia zakúšala mimoriadnym spôsobom a ktorá sa na začiatku zdala podvodom démona?
Napokon by som chcela podčiarknuť „cestu krásy“, ktorú Terézia objaví uprostred toľkých skúšok a ťažkostí. Terézia „vie“ a svedčí svojou najosobnejšou skúsenosťou, že krása je Božia láska zjavená v Kristovi, „dobrom pastierovi“ (Jn 10, 11), ktorý prišiel spasiť človeka, zdieľajúc jeho život a jeho bolesť. Ona to kontempluje väčšmi vo viere, v Písme, v modlitbe než vo víziách. Toto jej predstavuje Boha-človeka takmer vždy „v jeho vzkriesenom a oslávenom tele“, v kráse, ktorá „otrasie myseľ, ponechá ju zničenú“ (Život 28, 2,3). „Ó môj Ježiš,“ zvolá, „kto môže pochopiť veľkosť a velebnosť, s ktorou sa zjavuješ! … Ona krása a velebnosť zostanú tak hlboko vryté, že sa nedajú zabudnúť“ (28, 9). A ešte: „Avšak keď som potom uvidela veľkú krásu Pána, už žiadny človek sa mi nezdal v porovnaní s ním taký pôvabný, aby sa ním môj duch zaoberal“ (37, 4). A dalo by sa dlho pokračovať: v mnohých svojich spisoch Terézia oslavuje tú „krásu, ktorá prevyšuje každú krásu“ (list 167 z 2. januára 1577) a nemôže sa neobjaviť v živote a na tvári toho, kto miluje Pána a je jeho učeníkom (porov. Cesta dokonalosti 28, 9). Možno kvôli tomu, a nie kvôli štipke ženskej márnivosti, karhá s vľúdnou iróniou maliara brata Giovanniho della Misera, ktorý z nariadenia predstavených namaľoval obraz svätej, a preto musela podstúpiť dlhé a namáhavé sedenia: „Nech ti Boh odpustí, brat Giovanni,“ povedala mu, „že po tom, čo si mi dal toľko vytrpieť, si ma namaľoval škaredú a karpavú.“ Sklamanie, ak sa o to jedná, povstáva z toho, že sa v tom obraze nenachádza ťah milosti, krásy, ktorú cítila, že v nej býva. Avšak to, čo ten nešikovný taliansky maliar nevedel vyjadriť v obraze, nachádza perfektnú formu s iným Talianom, Gianom Lorenzom Berninim, ktorý vytesal slávne mramorové súsošie „extáza“ medzi rokmi 1647 a 1652. Zachytil chvíľu „preniknutia bolesti“, ktorá sa stala v roku 1560, ktorú samotná Terézia triezvo opisuje v Živote (29, 13). A zatiaľ čo malý, prekrásny anjel jej preráža srdce zlatou kopijou s plamenným hrotom, tvár a telo svätej sa zdalo, akoby volalo po konečnom stretnutí s Milovaným.
Ale ešte museli uplynúť roky utrpenia a služby, vždy znášané s láskou, kým prišiel ten deň, 4. október 1582, v ktorom v Alba de Tormes, po dlhej a vyčerpávajúcej ceste Terézia konečne letí k svojmu Pánovi.
„Ako škovránok, ktorý si poletuje vo vzduchu/ najprv spievajúc a potom spokojne mlčí/ z poslednej sladkosti, ktorá ho nakŕmi“ (Par XX, 73).
Maria Teresa Garascia, žurnalistka
Preklad Jozef Skala, SDB