Prednáška odznela na Dni zasvätených košickej arcidiecézy dňa 7. 2. 2026 v aule Teologickej fakulty KU v Košiciach. So súhlasom autora vdp. Dr. Pavla Hraboveckého, S.T.D. ponúkame jej celé znenie.
Stojíme dnes pred výzvou, ktorá sa ozýva celou Cirkvou. Slovo „synodalita“ sa skloňuje vo všetkých pádoch, zapĺňa stránky dokumentov a niekedy nás až obťažuje, lebo pápeži chcú, aby bola realitou Cirkvi. Pre mnohých vo svete, a azda aj pre niektorých v našich farnostiach, to môže znieť ako nový administratívny či dokonca politický koncept.
Ale pre vás rehoľníkov, ktorí ste zložili sľuby a rozhodli ste sa pre život v koinonii, toto slovo nie je cudzie. Možno to znie prekvapivo, ale ak sa pozrieme do hĺbky vašej histórie, do konštitúcií a predovšetkým do každodennej reality vašich refektárov a kaplniek, musíme si s pokorou, no zároveň s vedomím zodpovednosti priznať: vy ste tí, ktorí majú synodalitu zapísanú v genetickom kóde svojho povolania. Rehoľný život bol od svojich počiatkov – od prvých anachorétov, ktorí sa združovali okolo duchovných otcov, cez cenobitské kláštory Pachomia a Benedikta, až po moderné apoštolské kongregácie – vždy pokusom o radikálne prežívanie „spoločného kráčania“.
Dnes vám ponúkam zamyslenie, ako sa vaše starobylé dedičstvo stáva aktuálnym liekom pre dnešnú Cirkev a ako nás práve táto doba vyzýva, aby sme oprášili to, čo sme možno rokmi rutiny nechali zapadnúť prachom. Práve vy ste svedkami toho, že evanjeliové bratstvo je možné, hoci je náročné.
- Mystika spoločného života: Viac než len bývanie pod jednou strechou
Prvým a najzákladnejším bodom nášho zamyslenia je samotný fakt spoločného života. Synodalite sa nedá naučiť z kníh, dá sa naučiť len dotykom, blízkosťou a zdieľaním priestoru. Svet okolo nás je čoraz viac atomizovaný; ľudia žijú v bublinách, vyberajú si priateľov, ktorí im vyhovujú, a názory, ktoré ich utvrdzujú. Vy ste však urobili niečo, čo je v očiach sveta bláznovstvom: rozhodli ste sa žiť s ľuďmi, ktorých ste si nevybrali podľa sympatií, ale ktorých vám daroval Boh.
Tu sa začína prvá lekcia synodality. Vaša komunita nie je klubom rovnako zmýšľajúcich nadšencov. Je to teologický priestor, kde sa „ja“ musí umenšiť, aby mohlo vzniknúť „my“. Každý deň v komunite je cvičením v realite. Nemôžeme sa skryť za pekné reči o láske k blížnemu, ak nedokážeme vystáť spolubrata pri stole alebo sestru v službe. Synodalita vo vašom podaní znamená, že prijímate inakosť druhého nie ako hrozbu, ale ako súčasť tajomstva Kristovho tela.
Spomeňme si na slová žalmu: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu.“ V rehoľnej praxi vieme, že to nie je vždy len „milé“. Často je to askéza. Je to brúsenie hrán. Keď hovoríme o synodalite, hovoríme o tom, že spoločenstvo sa buduje cez odpustenie a trpezlivosť. Ukazujeme, že jednota nie je uniformita, ale harmónia, ktorá vzniká práve vtedy, keď každý tón zaznieva inak, no v poslušnosti voči tej istej partitúre, ktorou je naša regula a charizma. Ak vy, zasvätení, dokážete vydržať spolu – starí s mladými, konzervatívnejší s progresívnejšími, cholerici s flegmatikmi – a nielen vydržať, ale sa navzájom milovať Kristovou láskou, potom dávate svetu najsilnejší dôkaz o moci Vzkriesenia. To je vaša prvá synodálna služba: byť živým znakom zmiereného ľudstva.
- Symfónia povolaní a darov: Proti klerikalizmu a elitárstvu
Druhým rozmerom, ktorým inšpirujete Cirkev, je rozmanitosť v jednote. Vo vašich rádoch a kongregáciách sa stretávate s fenoménom, ktorý by mal byť vzorom pre každú farnosť. Máte medzi sebou kňazov i laických bratov, sestry s doktorátmi i sestry, ktoré zasvätili život manuálnej službe v kuchyni či záhrade. V ideálnom rehoľnom spoločenstve však táto hierarchia funkcií nesmie narušiť rovnosť dôstojnosti.
Rehoľný život je v podstate prorockým hlasom proti klerikalizmu. Pred Bohom a v rámci vašich sľubov ste si všetci rovní. Habit, ktorý nosíte, zahaľuje vaše svetské rozdiely a pripomína vám, že jediné, na čom záleží, je byť novým stvorením v Kristovi. Keď Cirkev dnes volá po tom, aby sa viac počúval hlas laikov, žien, a tých, ktorí nemajú svätenia, vy máte byť tými, ktorí ukážu, ako to funguje.
Vo vašich komunitách viete – alebo by ste aspoň mali vedieť – že Duch Svätý nedáva svoje dary podľa nejakého predpisu. Často ten najprostejší brat, ktorý víta hostí pri bráne, má dar rozlišovania, ktorý chýba učenému teológovi v knižnici. Sestra ošetrovateľka môže mať hlbší vhľad do tajomstva utrpenia než jej predstavená. Synodalita znamená uznať charizmu každého člena. Znamená to vytvoriť priestor, kde sa dary nesúťažia, ale dopĺňajú.
Zamyslime sa úprimne: Dokážeme v našich komunitách oceňovať dary druhých bez závisti? Dokážeme vidieť v spolubratovi, ktorý má iný názor na apoštolát, nie oponenta, ale nositeľa iného aspektu tej istej pravdy? Ak áno, potom učíme Cirkev, že jej krása spočíva práve v jej katolicite – v jej všeobecnosti a rozmanitosti, ktorá sa zbieha v jednom bode, v Kristovi.
- Posvätné umenie počúvania: Lekcia z Reguly svätého Benedikta
Dostávame sa k bodu, ktorý je možno najcitlivejší a zároveň najdôležitejší pre synodálny proces: počúvanie a rozhodovanie. Svätý Benedikt vo svojej Regule, v kapitole o zvolávaní bratov na poradu, píše vetu, ktorá spôsobila revolúciu v chápaní autority: „Pán často zjavuje to, čo je lepšie, mladšiemu.“
Zastavme sa pri tomto tvrdení. V patriarchálnej spoločnosti 6. storočia, kde múdrosť bola výsadou šedín a skúseností, Benedikt prikazuje opátovi, aby počúval všetkých, aj toho posledného, aj toho, kto prišiel do kláštora včera. Prečo? Pretože v Cirkvi nejde o skúsenosť sveta, ale o vanutie Ducha. A Duch veje, kam chce.
Toto je radikálna synodalita. Znamená to, že pri vašich kapitulách, pri vašich komunitných radách, nejde o to, aby si väčšina presadila svoje. Nejde o parlamentnú demokraciu, kde 51 percent prevalcuje 49 percent. Ide o spoločné hľadanie Božej vôle. A táto Božia vôľa môže zaznieť z úst novica, ktorý ešte nie je zaťažený rutinou, zvykovým právom a vetami typu „vždy sme to tak robili“. Mladí členovia vašich komunít často prinášajú prorocký nepokoj, ktorý vás, starších, vyrušuje z pohodlnosti. Synodalita učí tento nepokoj neudusiť, ale rozlíšiť.
Pre celú Cirkev je toto kľúčové posolstvo. Ak rehole dokážu vytvoriť priestor, kde má hlas 20-ročného rovnakú váhu pri hľadaní pravdy ako hlas 80-ročného, potom ukazujete cestu, ako preklenúť generačnú priepasť, ktorá dnes trápi naše farnosti. Učíte sa počúvať nie preto, aby ste odpovedali, ale aby ste pochopili. V tichu vašich kláštorov sa učíte, že počúvanie je prvým stupňom lásky. Kto nepočúva brata, ktorého vidí, ako môže počúvať Boha, ktorého nevidí?
Spoločné rozlišovanie je náročné. Vyžaduje si čas, vyžaduje si ticho a vyžaduje si tzv. „svätú ľahostajnosť“ (indiferenciu) v ignaciánskom zmysle – byť pripravený vzdať sa svojho názoru, ak spoločne spoznáme, že Boh nás vedie inam. Ale práve toto je dar, ktorý môžete ponúknuť svetu: ukázať, že rozhodnutia sa dajú robiť nie na základe moci a nátlaku, ale na základe modlitby a jednoty v Duchu Svätom.
- Autorita ako služba a voľba predstavených
Napokon, pohľad na rehoľný život ponúka Cirkvi jedinečný model chápania moci. Vo vašich komunitách si predstavených volíte. Nie je to kariérny postup; nikto sa nestáva predstaveným za zásluhy. Je to bremeno (onus), ktoré komunita vloží na plecia jedného zo svojich členov, a on ho prijíma ako službu. A čo je dôležité – táto služba je dočasná.
Toto vedomie dočasnosti a zodpovednosti voči komunite je silným liekom proti zneužívaniu moci. Predstavený v rehoľnom chápaní nie je ten, kto stojí „nad“ komunitou, ale ten, kto stojí „v“ nej, aby strážil jednotu a vernosť charizme. Jeho úlohou nie je nahrádzať svedomie bratov a sestier, ale pomáhať im dozrievať v slobode Božích detí.
Rehoľná poslušnosť nie je slepá submisivita. Je to akt dôvery a vzťahu. Je to dialogická poslušnosť, kde predstavený počúva podriadeného a podriadený počúva predstaveného, a obaja spoločne počúvajú Boha. Tento model „kruhovej“ autority, kde je stredom Kristus, je presne tým, čo pápež František nazval „obrátenou pyramídou“. Rehole to žijú stáročia – kapituly, vizitácie, voľby, obmedzené funkčné obdobia. To všetko sú štrukturálne poistky synodality, ktoré bránia tomu, aby sa moc stala modlou.
Záver: Výzva k autenticite
Cirkev sa vydala na synodálnu cestu, no mnohí sa pýtajú: „Ako to má vyzerať? Je to vôbec možné?“ V tom je vaša nezastupiteľná úloha. Nie ste len okrajovou ozdobou Cirkvi; ste jej živou pamäťou a jej experimentálnym laboratóriom.
Ste povolaní byť pre celú Cirkev „mestom na návrší“, ktoré sa nedá ukryť. Keď sa farnosti a diecézy trápia s polarizáciou a rozdelením, vaše komunity majú byť žiariacim dôkazom, že Evanjelium má moc zjednotiť nezjednotiteľné. Váš život je pre Cirkev inšpiráciou, že bratstvo nie je utópia, ale reálna možnosť, ktorú nám vydobyl Kristus. Tým, že žijete svoje sľuby, dávate laickým spoločenstvám i hierarchii do rúk kľúč. Ukazujete nám, že autorita môže byť umývaním nôh, že rozhodovanie môže byť načúvaním Duchu a že rozmanitosť nemusí viesť k chaosu, ale k bohatšej jednote.
Váš spôsob života je pre Cirkev prorockým znamením. Ste ako kompas, ktorý ukazuje smer. V dobe, keď hrozí, že sa synodalita zvrhne na nekonečné schôdzovanie a byrokraciu, vy ticho, ale vytrvalo pripomínate: „Cieľom nie je len kráčať, cieľom je prísť k Bohu.“ Vaša kontemplácia, vaše ticho a váš spoločný život pripomínajú Cirkvi jej vertikálny rozmer. Bez neho by bola synodalita len sociologickým cvičením. S ním je však cestou do Kráľovstva.
Nech je teda váš každodenný život povzbudením a nádejou. Máte dar, ktorý je pre nás všetkých – keď žijete ako rodina, dávate nám šancu, že aj Cirkev môže byť rodinou.