Provinciál kapucínov Miroslav Kulich: Na Západe sa bez laikov nepohnú, my sme pozadu, bojíme sa pustiť ľudí k niektorým veciam
Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva/Postoj.
Rozhovor s novým provinciálnym ministrom kapucínov aj o prežívaní čistoty v reholi či o tom, že si zvykáme na hriech.
Kapucíni na Slovensku si v marci za provinciálneho ministra zvolili brata Miroslava Kulicha, ktorý sa do tejto služby vracia po šiestich rokoch, keď rehoľu viedol Norbert Pšenčík.
Br. Miroslav doteraz okrem iného stál na čele neziskovej organizácie Doma u kapucínov, ktorá sa venuje pomoci chudobným. Za vznik tohto diela si minulý rok prevzal Cenu svätej Matky Terezy od Sociálnej subkomisie KBS.
Miroslav Kulich sa narodil v roku 1970, pochádza z Dolného Kubína. Kapucínov objavil aj vďaka Hnutiu Svetlo – Život. Pôvodne uvažoval nad vstupom k verbistom, keďže chcel ísť na misie, no neskôr si ho získal svätý František. Ku kapucínom vstúpil v roku 1998 a o rok neskôr zložil prvé sľuby. Kňazskú vysviacku prijal v roku 2006.
V rozhovore hovorí o tom, že aj keď ich ubúda, nemôžu a nechcú čakať so založenými rukami, že niekto zaklope na dvere kláštora.
V rozhovore poukázal aj na to, že bez neziskoviek by nemal kto pomáhať ľuďom, ktorí žijú v chudobe, vysvetlil, prečo nie je dobré dávať žobrajúcim ľuďom na ulici peniaze a že do chudoby sa človek prepadne aj bez vlastnej viny.
V ďalšej časti rozhovoru zdôraznil, že bez laikov to v cirkvi nepôjde, a otvorene hovorí, že aj samotná rehoľa by sa mala viac vrátiť k chudobe, čistote a poslušnosti.
V apríli ste sa stali po šiestich rokoch opäť provinciálnym ministrom kapucínov na Slovensku. Ako sa zmenila rehoľa za ten čas?
(Smiech.) Starneme. To je prirodzený moment, ktorý vidíme aj v okolitých provinciách.
Koľko vás je na Slovensku?
Momentálne šesťdesiatpäť. Stovku sme nedosiahli, ale bolo obdobie, keď nás bolo nad deväťdesiat. Potom prišiel úbytok. Svojho času nám rýchlo odišla do večnosti celá staršia generácia kapucínov.
Ako ste na tom s povolaniami?
Povolania sú, len ich treba zachytiť, osloviť a priviesť. Máme ich menej. Ostatné dva roky sme mali po jednom novicovi, budúci rok v noviciáte nebudeme mať nikoho. Nemôžeme však zostať so založenými rukami a čakať, že niekto príde a zaklope na dvere kláštora s tým, že chce k nám vstúpiť. Musíme vychádzať k mladým ľuďom a jednoducho byť s nimi.
Ako?
Máme veľa darov a robíme množstvo apoštolátov, ako napríklad ľudové misie. Bratia majú kapelu, učíme na školách, sme aktívni v spoločenstvách, máme knižné vydavateľstvo. Záber je široký.
Lenže mladí sú dnes na sociálnych sieťach. Hovorí sa, že nie sú povolania, ale rehoľníkov vidím na internete a na sociálnych sieťach málo.
Bratia sa snažia aj v tomto smere niečo urobiť, ale určite to je téma dňa aj u nás. Musíme tam vstúpiť oveľa viac. Mám nádej, že sa to podarí.
Čo dnes mladého človeka privádza, aby vôbec „zaklopal“ na dvere kláštora?
Motivácie sú stále rovnaké, ako keď som vstupoval do rehole ja. Chcel som slúžiť a vnímal som dar spoločenstva. Dôležité bolo aj bratstvo a autentickosť chudoby. To sú momenty, ktoré vnímam aj teraz. Mladí majú radi vyhranenosť voči niektorým veciam. Vidím to aj na našich mladých bratoch, ktorí vstupujú do projektov, ktoré sa nesú v jednoduchosti a chudobe.
Aké napríklad?
Chceme potvrdiť našu prítomnosť na východe Slovenska v Markušovciach, kde už rok bratia pôsobia v pastorácii Rómov. To je iniciatíva mladých bratov, ktorí majú rozmer spolupatričnosti s chudobnými.
Hovoríte, že vás ubúda a starnete, pritom otvárate nový projekt. Natíska sa otázka, či niečo nebudete musieť zavrieť alebo ukončiť.
Určite to budeme musieť prehodnocovať. Sme však na tom tak, že môžeme otvoriť prítomnosť v Markušovciach.
Boli ste však napríklad v bratislavskej Rači, kde už nie ste.
Boli tam bratia, ktorí chodili na ľudové misie. Teraz žijú vo viacerých bratstvách, kde počas roka normálne fungujú. Ukázalo sa nám to ako dobrý model.
Takže zatiaľ nehrozí, že by ste museli zavrieť niektorý kláštor?
Zatiaľ nie.
Vrátim sa k ľudovým misiám. Ak farnosť požiada o ľudové misie, čaká na vás aj dva roky, na druhej strane ich máte „len“ osem za rok. Nie je to málo?
Spôsob ľudových misií je špecifický. Bratia idú do nejakej farnosti na celý týždeň, kde naplno fungujú. Nemôžu to robiť 52 týždňov v roku, musí to byť vyvážené s naším spôsobom života. Určite, pozvánok je veľa a bolo by možno dobré dať do toho viac energie a času, ale momentálne to tak nevidíme.
Bratia, ktorí chodia na misie, majú aj iné povinnosti a nie každý kapucín má predispozície na takúto špecifickú službu. Ale sú aj ostatní bratia, ktorí chodia na misie pomáhať so spovedaním alebo s duchovnými rozhovormi.
Vnímate aj na misiách rozdelenie v spoločnosti, ťažkosti po pandémii a podobne?
Určite vnímame rozdelenie a napätie, ľudia sú frustrovaní, niektorí aj úzkostní. Žijú v strachu a neistote. To nevidíme len na misiách, ale aj v spovedniciach či pri duchovnom sprevádzaní.
Z čoho majú ľudia strach?
(Ticho.) Bolo covidové obdobie, ľudia sa veľmi báli o zdravie a dôsledkov pandémie. Priblížila sa vojna, ktorá takisto rozdelila spoločnosť. Je tu strach z ekonomickej situácie.
Máme neziskovú organizáciu Doma u kapucínov, kde sa venujeme pomoci chudobným, a tam vnímam, že chudoba na Slovensku je veľký problém. Mnohí, ktorí majú problém, sa hanbia požiadať o pomoc alebo ani nevedia, kde ju hľadať.
Neziskovky robia na Slovensku veľmi dobrú prácu a sú veľmi podceňované a podfinancované a to je problém. Kto bude potom s tými ľuďmi pracovať? Vidíme to aj na sociálnych oddeleniach úradov, že zamestnanci nemajú čas na to, aby sa im venovali, viedli s nimi rozhovor a hľadali riešenie ich situácie.
Na druhej strane v médiách posledné roky počúvame, že životná úroveň rastie, a vidíme to aj v spoločnosti. Ľudia cestujú aj viackrát za rok na dovolenku do zahraničia, kupujú si drahé autá. Obrovské sumy dávame do hazardu…
Chudobné môžu byť mnohopočetné rodiny, ľudia, ktorí sú zdravotne hendikepovaní. Sú to aj ľudia, ktorí dávajú peniaze do hazardu a majú potom exekúcie.
Máme projekt na Vajnorskej v Bratislave, kde sú ubytovne. Žije tam veľa ľudí, ktorí si veľmi draho platia ubytovňu, no je tam nevhodné prostredie na bývanie. Keby odtiaľ chceli odísť, komerčné bývanie im nedá nikto.
Keď príde rómska rodina s troma deťmi, nikto jej neprenajme byt, lebo sa bojí. Táto rodina by si to pritom dokázala platiť. Ľudia žijú v ubytovni neraz v toxickom prostredí, chcú odísť, ale nemajú kam. A to sme v Bratislave. Potom máme veľa osamelých starých ľudí.
Mnoho ľudí, ktorým pomáhame riešiť existenčnú situáciu, potrebuje prejsť osobným bankrotom. Ale robia načierno, aby im nezobral všetko exekútor. Sú v slepej uličke.
Sú aj prípady, keď v rodine s malými deťmi jeden z partnerov ochorie. A aby sa zdravý partner postaral o chorého, ostane doma. Proces, kým dostane nejaké dávky, trvá niekedy pol roka a takáto rodina zrazu príde o dva príjmy. Pritom to môže byť rodina, ktorá si predtým žila celkom slušne. Často to ostáva na neziskovkách, aby týmto ľuďom pomohli.
Mnohí majú dilemu, ako reagovať na žobrajúcich ľudí na ulici. Dať či nedať peniaze? Aj vo vašom kostole v Bratislave často žobrú.
Ak sa rozhodnete dať niekomu na ulici pár eur, dajte mu, ale vedzte, že si za to kúpi alkohol alebo cigarety. Málokedy to ide na jedlo. Rozprávame o tom aj my a robíme osvetu, aby ľudia radšej podporili organizácie, ktoré systematicky pomáhajú.
Áno, aj u nás v kapucínskom kostole v Bratislave sú ľudia, ktorí žobrú, ktorí ostatných „otravujú“ až nevhodným spôsobom. Snažíme sa ich dostať preč, ale je to aj naša chyba, že sú tam. Ak v kostole raz dostanú peniaze, tak tam budú chodiť, lebo vedia, že ich dostanú.
Pritom títo ľudia majú priestor, od hladu nezomrú. Aj my im dávame jedlo. Vidíme, že organizácie, ktoré sa venujú ľuďom bez domova, potrebujú financie, aby dokázali pomáhať systematicky. Samozrejme, pre niektorých je pohodlnejšie sedieť pred kostolom a žobrať. To by ste boli prekvapený, koľko dokážu niektorí vyžobrať za jeden deň.
Koľko?
Veľa. Neodvážim sa to presne tipovať, ale niekedy to je aj 50 až 70 eur, niekedy aj viac. Ak má niekto dobré miesto, dokáže si niekedy vyžobrať aj stovku za deň. Veľakrát je za tým aj nejaký pasák.
Viete tých ľudí odtiaľ dostať, ak je za nimi pasák?
Ťažko. Veľmi záleží na tom, či ten človek chce vstúpiť do toho procesu, sú organizácie, ktoré sa tomu venujú, no často bezúspešne.
Kapucíni sú známi aj spovedaním, nielen v Bratislave spovedáte denne množstvo ľudí. Pri spovedi sa dnes rieši všeličo. Videl som nedávno video jedného českého kňaza, ktorý kritizoval, že spovedníci sa nevzdelávajú a často dávajú nevhodné rady. Formujú sa nejako vaši spolubratia?
Nedá sa povedať, že by sme v tomto smere robili pravidelné dlhodobé aktivity. Ale z času na čas si pozveme nejakého psychiatra či psychológa a máme školenie v rámci interného fóra. Mám nádej, že aj bratia sa vzdelávajú a chcú vzdelávať.
Myslím si, že spovedník by sa mal vedieť zorientovať a kompetentne zareagovať. Veľmi dôležité je slovo kompetentnosť. Viem v tom procese človekovi pomôcť alebo si uvedomím, že nie, a nasmerujem ho k odborníkovi, čo je dnes problém.
Majú kňazi za kým poslať človeka, ak vidia, že potrebuje odborníka?
Ľudia, ktorých máme na odbornej rovine, sú veľmi preťažení, dlho sa čaká a sú tam vysoké poplatky. Niektorí si to nemôžu ani dovoliť. Ale hlavný problém je, že nemáme dostatok odborníkov, za ktorými by sme mohli poslať ľudí.
Nie je to výzva pre Cirkev, aby sa odborníci zosieťovali?
My to máme celkom dobre zosieťované, ale v štruktúre Cirkvi je to náročné. Dá sa to robiť možno na úrovni diecéz.
Musíme tiež oddeliť sviatosť zmierenia a duchovné sprevádzanie. Ak to poviem zjednodušene, spoveď sa dá vybaviť za tri minúty. Prídem, vyznám hriechy, kňaz ma krátko povzbudí, dá mi zadosťučinenie a rozhrešenie.
Keď je niečo vážnejšie, dá sa dohodnúť iný termín, aby sa to riešilo. Niekedy spovedám sám alebo sme dvaja, v rade je tridsať ľudí a zasekne sa mi tam človek. No viem, že ho na iný rozhovor nedostanem, tak vtedy s ním veci riešim aspoň tam. Veľa vecí sa však dá riešiť mimo spovede.
Kňazi sú však vyťažení a rozumiem, že v niektorých farnostiach na to nemajú priestor. Myslím si, že my kňazi neraz nevhodne pomáhame kajúcnikom a namiesto povzbudenia ich ešte viac zakopeme.
V akom zmysle?
Človek neodíde zo spovede s radostným srdcom, že mu Boh odpustil hriechy, ale zlomený, že mu kňaz „naložil“. Teraz sa to stáva už menej, ale mávam skúsenosť, že ľudia sú sklamaní z prístupu kňaza.
Aj keď na druhej strane k povzbudeniu patrí niekedy aj napomenutie. No neviem, či dokážeme vždy odhadnúť, či to človek znesie alebo to práve vtedy potrebuje. Niekedy sa ako kňazi staviame do pozície, že my presne vieme, čo daný človek potrebuje.
Ako sa spovedáme na Slovensku? Berieme spoveď vážne alebo skôr formálne?
Formalizmus sa trocha vytráca. Vidíme to aj na spovediach pred sviatkami. Mávali sme tu rady, ľudia stáli až vonku. Deje sa to aj teraz, ale vidíme, že spovedí je menej. Vždy keď príde človek a chce vyznať svoju vinu, pre mňa to je dobrá spoveď.
Rozhovor si môžete dočítať na svetkrestanstva.postoj.sk
Pavol Hudák / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: Kristína Kružicová / Postoj