Psychológia a viera alebo keď spoveď „nestačí“
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/23.
Ak sa na človeka pozeráme celostne ako na „osobu“, musíme ho nevyhnutne vnímať ako 3D objekt, resp. bio-psycho-spirituálnu jednotu, jedinečnú a neopakovateľnú bytosť, v ktorej sa neoddeliteľne spája telesné, duševné a duchovné. Je nutné zdôrazniť, že prehnaný dôraz na akúkoľvek zo zložiek osobnosti môže mať tragické následky.
Psychológia a teológia – nepriatelia alebo spojenci?
Učebnice dejín psychológie poukazujú na jej spoločnú históriu s filozofiou a sčasti i s teológiou. Už cirkevní otcovia sa popri riešení ústredných otázok viery dostávali k riešeniu rozličných psychologických problémov, ako je vzťah mysle a tela, podstata duše či zdroje uvedomovania. Za jedného z prvých „psychológov“ je považovaný sv. Augustín (354 – 430). Ďalšou významnou postavou je sv. Tomáš Akvinský (1225 – 1274), ktorý vo svojich dielach poukazuje na možnosť prekonania rozporov medzi vierou a rozumom. V samotnej psychoterapii možno pozorovať významné prvky učenia sv. Ignáca z Loyoly (metóda spytovania svedomia je blízka populárnej technike mindfulness) či sv. Terézie z Avily, ktorá vo svojom diele poukazuje na obrovský význam sebapoznania.2
Kedy sa teda psychológia a teológia „znepriatelili“? Rezervovaný postoj Cirkvi je z veľkej časti spojený s osobou Sigmunda Freuda. Dôležitým zdrojom kritiky je tzv. pansexualizmus. Psychický vývin i ochorenia sú vysvetľované na základe prejavov a potláčania sexuálnej energie a prirodzených pudov. Náboženstvo je považované za kolektívnu nutkavú neurózu a Boh za ilúziu, vytvorenú s cieľom uspokojenia psychologických potrieb.3 „Nepriateľstvo“ medzi Cirkvou a S. Freudom bolo obojstranné. Na počiatku 50. rokov Rímsky vikariát vyhlásil, že katolík, ktorý sa obráti na psychoanalytika, pácha ťažký hriech. Pápež Pius XII. prejavoval záujem o vedecký pokrok v rozličných oblastiach a v istom zmysle slova pootvoril dvere psychológii pre veriacich ľudí.4 V roku 1953 prehovoril na Svetovom kongrese psychoterapie v Ríme, kde vyjadril otvorený postoj voči psychoterapii, avšak súčasne sa vyjadril kriticky voči materialistickým a redukcionistickým teóriám. Jeho vyjadrenia boli predovšetkým v Taliansku chápané ako jasné negatívne stanovisko voči psychoanalýze.5 V roku 1961, za pontifikátu Jána XXIII., vydala Svätá stolica tzv. monitum (varovanie), ktoré zakazovalo kňazom praktizovať psychoanalýzu a seminaristom podstúpiť terapiu. V tom čase už samotní Freudovi nasledovníci spochybnili viaceré sporné momenty jeho teórie.
Dôležitý obrat priniesol pontifikát Pavla VI., ktorý zrušil predošlé zákazy vo svojej encyklike Sacerdotalis coelibatus. V dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu sa psychológia opakovane spomína ako dôležitý zdroj poznania človeka. V pastorálnej konštitúcii Gaudium et Spes konciloví otcovia uvádzajú jasné stanovisko: „V pastoračnej činnosti treba dostatočne poznať a uplatňovať nielen teologické zásady, ale aj objavy profánnych vied, najmä psychológie a sociológie, aby aj veriaci boli vedení k čistejšiemu a zreteľnejšiemu životu podľa viery.“Ján Pavol II. (1920 – 2005) sa stal prvým pápežom, ktorý otvorene písal o ľudskej sexualite. Jeho apriori pozitívny pohľad, zdôrazňujúci slobodu a zodpovednosť človeka, je v ostrom kontraste s pôvodnými psychoanalytickými teóriami.6 Vo svojej personalistickej koncepcii človeka ako osoby sa nápadne približuje existencialistickým teóriám v psychológii.
Významné svedectvo pozitívneho postoja k vedám o duševnom zdraví prináša pápež František. V rozhovore s francúzskym sociológom D. Woltonom priznáva, že vo veku 42 rokov navštevoval psychoanalytičku, pretože si potreboval vyjasniť isté veci, a naozaj mu veľmi pomohla. Bolo to počas náročného obdobia diktatúry na prelome rokov 1978 a 1979, keď vykonával úlohu provinciála Spoločnosti Ježišovej v Argentíne. Svätý Otec spomína, že doktorka si ho k sebe zavolala pred svojou smrťou a požiadala o duchovný rozhovor. V neskoršom rozhovore s argentínskym novinárom pápež upresnil, aký bol charakter stretnutí: „Psychoanalýzu mi nikdy nerobili. Keď som bol provinciálom počas strašných dní diktatúry… musel som konať v situáciách, s ktorými som sa nevedel vysporiadať. Šiel som za jednou paňou – skvelou ženou –, ktorá mi predtým pomáhala vyhodnocovať niektoré psychologické testy pre novicov. Takto som s ňou konzultoval raz týždenne počas šiestich mesiacov.“ Ďalej uvádza, že spomenutá žena, ktorá bola psychiatričkou, mu pomohla „zorientovať sa v tom, ako čeliť strachom z tých dôb“. Súčasne konštatuje, že pre kňaza je štúdium psychológie skutočne dôležité: „Som presvedčený, že každý kňaz má poznať psychológiu ľudí.“6 Bergoliov príbeh je krásnym svedectvom priateľstva s odborníkom na duševné zdravie, so ženou a zároveň s človekom odlišného vierovyznania v jednej osobe. Pápež tým búra mnohé predsudky veriacich ľudí, ktorí z rozličných dôvodov váhajú vyhľadať psychologickú pomoc, respektíve sú znepokojení, ak sa nedostanú ku katolíckemu psychológovi.
Keď spoveď „nepomáha“
„Ľudia prestali chodiť na spoveď, a preto v dnešnej dobe potrebujú psychológov.“
Známy výrok je prejavom zásadného neporozumenia, ktoré, ako sa zdá, nastáva na oboch stranách. Sv. Ján Pavol II. hovorí: „Spoveď nie je a nemala by byť alternatívou k psychoterapii a od sviatosti zmierenia nemôžeme očakávať liečenie akýchkoľvek ochorení. Spovedník nie je lekár ani liečiteľ v tomto zmysle slova a v prípade, že penitent potrebuje zdravotnú starostlivosť, nemal by daný problém riešiť sám, ale nasmerovať ho ku kompetentným odborníkom.“7 Pápežský penitenciár kardinál Mauro Piacenza upozorňuje na to, že spoveď by v žiadnom prípade nemala byť zamieňaná so psychoterapiou. Zároveň poukazuje na aktuálnu prehlbujúcu sa krízu tejto sviatosti v dobe, keď čoraz menej ľudí správne rozlišuje medzi dobrom a zlom, hriechom a čnosťou, pravdou a lžou.
S boľavým zubom nechodíme k očnému lekárovi, ani so zápalom slepého čreva k zubárovi. Svätá spoveď je v prvom rade sviatosť. Kňaz nemusí a nemal by suplovať psychológa a v rámci spovede riešiť ťažkosti psychického charakteru. Dokonca ani vtedy, ak má kňaz príslušné vzdelanie, nemal by v rámci sviatosti zmierenia realizovať psychoterapiu. V prípade zlých skúseností penitentov treba mať na zreteli, že účel sviatosti bol naplnený, aj keď im nebolo ponúknuté adekvátne riešenie psychických ťažkostí, ba dokonca, ak sa kňaz v ponúknutom riešení mýlil. Kým v psychoterapii je liečebný proces predovšetkým v rukách terapeuta, vo sviatosti zmierenia je kňaz len prostredníkom Božej odpúšťajúcej milosti. Toto vedomie môže posilniť úctu k nadprirodzenému rozmeru sviatosti, ako aj k jej vysluhovateľom. Hlboko sa však skláňam pred každým kňazom, ktorý vo sviatosti zmierenia dokázal správne rozlíšiť problém a motivovať človeka k vyhľadaniu odbornej pomoci.
Vráťme sa nachvíľu k prvej z námietok. Je pravdou, že ambulancie a poradne sa plnia preto, že ľudia prestávajú chodiť na spoveď? V súčasnej dobe omnoho viac ľudí vyhľadáva pomoc odborníkov na duševné zdravie a pravdou je i to, že mnohí prestávajú pristupovať k sviatostiam. Celý problém je však komplexnejší. Skutočnosť, že v minulosti ľudia neriešili problémy so psychológmi, má širšie pozadie. Psychoterapeutická starostlivosť nebola dostupná v takej miere, ako je to v súčasnosti. Mnohí ľudia trpeli v tichosti a nepovšimnutí, často boli považovaní za nervovo labilných, prípadne bolesť duše utopili v alkohole. Samozrejme, zložitosť postmodernej doby prináša nové problémy, predovšetkým vyššiu mieru depresie a úzkosti, komplikované vzťahy, ale aj novodobé závislosti. K tomu sa pridáva dôraz na výkon a potreba žiť spokojný a šťastný život. Je možné, že nižší počet spovedajúcich sa a vyšší počet ľudí podstupujúcich psychoterapiu, nie sú v priamom vzťahu, avšak môžu byť dvomi odlišnými dôsledkami tej istej príčiny, ktorou je aktuálny stav spoločnosti.
Ľudia, ktorí pravidelne chodia na spoveď, môžu trpieť psychickými ťažkosťami a aj tí, ktorí na spoveď nechodia vôbec, môžu byť zdraví, šťastní a duševne vyrovnaní. Ak pristúpime k sviatosti zmierenia, neznamená to, že sa automaticky zbavíme psychických, rodinných, či dokonca telesných problémov. Na druhej strane si môžeme byť istí, že ak úprimne vyznáme a oľutujeme svoje hriechy, budú nám odpustené. U veriaceho človeka je mimoriadne dôležité, aby i napriek tomu, že bolesti svojej duše rieši s odborníkom, nezanedbával svoj duchovný život a podľa možností pristupoval k sviatostiam. Môže spoveď za určitých okolností vyriešiť aj psychické problémy? V niektorých prípadoch rozhodne áno. Napr. v prípade, ak sú tieto spôsobené a posilňované pocitom viny, ktorý má reálny základ.
A čo ak sa na to pozrieme naopak? Môže nás psychoterapia či medikamentózna liečba zbaviť viny? Aj keď to znie neuveriteľne, istým spôsobom áno. Samozrejme, nie v zmysle odpustenia reálnych hriechov alebo nadobudnutia presvedčenia o tom, že zlo, ktoré páchame, vlastne nie je hriechom. Niekedy však človek prežíva neprimerané pocity viny, ktoré nemajú reálny základ, resp. sa cíti vinný už za to, že existuje. Tieto pocity môžu mať ľudia trpiaci depresiami či úzkostnými poruchami, prípadne patologickou škrupulozitou. V týchto prípadoch môže viesť odborná pomoc ku korekcii pohľadu na seba. V niektorých prípadoch bojujeme s opakovanými pádmi v konkrétnych oblastiach (ťažkosti s ovládaním emócií, dlhodobý hnev, závislosti, pády v oblasti čistoty), ktoré môžu mať základ v nesprávnych myšlienkových vzorcoch, traumách a nevyriešených zraneniach z minulosti či v nevedomých obranných mechanizmoch, ktoré môžu byť v psychoterapii oslovené. Je možné, že niektoré z hriechov sú prejavom závislosti (napr. od pornografie) a my už v tomto smere nekonáme úplne vedome a dobrovoľne, avšak nesieme zodpovednosť za to, že sa vedome rozhodneme nechať si pomôcť.
Samozrejme, nebolo by správne, keby sme hriechy začali „psychologizovať“ tak, že na ne budeme hľadieť „len“ ako na obranné mechanizmy či prirodzené prejavy, prípadne dôsledky zranení, za ktoré vlastne nemôžeme. Ak nám pri rozvíjaní čnosti, boji s hriechom a získavaní pravdivejšieho pohľadu na seba môžu pomôcť psychologické prostriedky, prečo by sme po nich nesiahli?
Katolík u psychológa
Veriaci ľudia sa niekedy pri hľadaní riešenia psychických ťažkostí zacyklia, keď stále znova skúmajú vlastný život a hľadajú „zranenia“, ktoré ešte treba uzdraviť. Ustavičné sebaskúmanie a zaoberanie sa minulosťou môže v konečnom dôsledku brániť osobnostnému i duchovnému rastu. Takýto človek by sa mal odhodlať zaujať aktívne stanovisko voči nepriaznivým okolnostiam svojho života, ktoré nemusia determinovať (predurčovať) jeho priebeh. Ak je v našej minulosti niečo, čo nám zabraňuje žiť prítomnosť, je možné, že ide o traumu. Aj keď vyhľadám pomoc odborníka, neznamená to, že na svoj problém prestávam nazerať očami viery. Nejde o prejav slabosti, ale skôr túžby prežívať osobný i duchovný život naplno, doslova „v slobode Božích detí“.
Kedy je ten správny čas obrátiť sa na odborníka? Ľudia majú často tendenciu čakať, až sa ťažkosti vystupňujú, oveľa lepšie je však postrehnúť ich už v zárodku, keď sú ľahšie riešiteľné. Na začiatku by sme si mali položiť dve základné otázky.
- Spôsobuje mi tento problém nadmerné trápenie? Zamestnáva moje myšlienky alebo mojich blízkych väčšiu časť dňa? Je zahanbujúci a rád by som ho pred inými utajil? Cítim, že posledné týždne tento problém výrazne znižuje kvalitu môjho života?
- Zasahuje tento problém do dôležitých oblastí môjho života? Zaberá mi jeho riešenie, príp. riešenie následkov veľa času? Obmedzuje ma v práci alebo pri učení? Znížil sa môj výkon? Musel som zmeniť svoj štýl života a návyky v dôsledku tohto problému? Majú moji blízki o mňa v poslednej dobe starosť?
Ak sme na niektorú z otázok odpovedali áno, je vhodné uvažovať o vyhľadaní odborníka. Nikto by nemal trpieť sám, najmä ak je pomoc možná.8
Základnou požiadavkou veriacich klientov je nájsť rovnako zmýšľajúceho terapeuta. Niekedy to môže byť náročná úloha. Niektorí si dokonca návštevu psychológa čiastočne zamieňajú zo spoveďou. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že aj neveriaci odborník môže mať úctu a rešpekt k môjmu presvedčeniu a naopak veriaci odborník sa niekedy môže zamotať v riešení otázok duchovného života, ktoré nie sú v jeho kompetencii. Ak má veriaci človek vážne zdravotné problémy a hľadá špecialistu v oblasti kardiológie či ortopédie, zvyčajne nevenuje pozornosť lekárovmu vierovyznaniu, ale zameriava sa na jeho profesionalitu a odbornosť.
Svätá Terézia z Avily preferuje vzdelanosť duchovného vodcu pred jeho svätosťou. Na jej výrok nadväzuje vo svojej knihe psychiater A. Kheriaty, keď upozorňuje, že kresťanský terapeut nemusí byť zárukou klinickej kompetencie a kvalifikovaný terapeut je vždy lepší ako žiadny. Nemožno však poprieť, že rovnaké vierovyznanie môže byť najmä pre praktizujúcich veriacich cenným bonusom.9 Paul Vitz, profesor psychológie na univerzite v New Yorku, vidí nádej na partnerstvo medzi psychológiou a náboženstvom v tej skupine veriacich i neveriacich terapeutov, ktorí uznávajú úprimné náboženské otázky klientov, rešpektujú ich a podľa potreby na ne reagujú.10
Namiesto záveru
Myslela som si, že dobrí katolíci nepotrebujú terapiu. Modlíte sa, prijímate sviatosti a snažíte sa inšpirovať životom svätých. Aké iné vedenie ešte potrebujete? Vari to nie je dosť? Úprimne – nie, nestačilo to. Celý život bola pre mňa skutočná svätosť nedosiahnuteľnou. Chcela som sa zbaviť zlých návykov, byť obetavá, nastaviť aj druhé líce a prežívať život naplnený rozvážnosťou, spravodlivosťou, striedmosťou, statočnosťou, láskou. Je však náročné usilovať sa o cnostný život, ak sa trasiete úzkosťou, topíte sa v depresiách alebo vás trápia výbuchy zlosti. Ako sa môžete radovať v Pánovi, keď nedokážete prestať plakať? Ako môžete odpustiť, keď sa vám v mysli stále dookola prehráva spôsobené príkorie? Ako zomriete sebe samému, keď si nie ste istý tým, kým v skutočnosti ste?
Terapia bola pre mňa darom z neba. Moja terapeutka nie je veriaca, avšak rešpektuje moju vieru. Konečne som si uvedomila, že nemôžem vstať a nasledovať Krista, ak som psychicky na dne. Môžete to vyskúšať a Boh zaiste ocení vaše úsilie, avšak ďaleko sa určite nedostanete. Napokon som na terapiu išla. Práve tam som sa naučila zastaviť skôr, než zareagujem, rozpoznať svoje emócie bez pocitu viny a slobodne sa rozhodovať, ako budem konať v súlade so svojím svedomím, ale aj zanechať nezmeniteľnú minulosť a kráčať slobodne v ústrety budúcnosti. V žiadnom prípade nechcem povedať, že dobrá terapia môže nahradiť vieru. Ak by ma od viery odvádzala alebo ma robila sebeckou, nebola by to „dobrá“ terapia. Ja som však práve počas nej zistila, že aj moja viera bola pokrivená. To, čo som sa prostredníctvom terapie naučila, sú len nástroje, ktoré môžem využívať v službe najdôležitejšiemu cieľu – dosiahnutiu spásy. Odhalila som, že mnohé zlyhania v duchovnom živote sú v skutočnosti emocionálne rany. A pritom, ako sa uzdravujú, stávam sa schopnejšou nasledovať Krista.
1 Hunt, M. (2000). Dějiny psychologie. Praha: Portál, 708 s.
2 Rennier, M. (2017). A beginner’s guide to getting to know yourself more deeply, by St. Teresa of Avila. Aleteia. Dostupné na:https://tinyurl.com/3bte8jve.
3 Freud, S. (2014). O človeku, kultúre a náboženstve. Bratislava: Európa, 168 s.
4 Tornielli, A. (2017). Church and psychoanalysis, from condemnation to partial reconciliation. La Stampa. Dostupné na: https://tinyurl.com/acfe95wt.
5 Innamorati, M. (2017). The Pope and the Unconscious. The speeches of Pius XII on Psychotherapy in 1952-1953, Agostino Gemelli’s Commentary, and Psychoanalysis in Italy. Dostupné na:https://tinyurl.com/ds2dbu8z.
6 TK KBS (2021). Pápež František porozprával o svojom zdraví pre argentínsky denník La Nación. Dostupné na:https://tinyurl.com/2jwhmuvm.
7 Ján Pavol II. (1993). Príhovor k členom Americkej psychiatrickej asociácie a Svetovej psychiatrickej asociácie. 4. január 1993. Dostupné na: https://tinyurl.com/jsxhn7bb.
8 APA, Society of Clinical Psychology (2017). How Do I Know if I Need Therapy? Dostupné na:https://tinyurl.com/xzkktb9b.
9 Kheriaty, A., Cihak, J. (2012). The Catholic Guide to Depression. Manchester, NH: Sophia Institute Press, 288 s.
10 Paul Vitz (2017): Psychologie a kult „já“. Praha: Karmelitánske nakladatelství.
Janka Vindišová
Foto: Františka Čačková, OSF
Celý časopis Zasvätený život v pdf nájdete v našom archíve.