Pustovník Florián / Ak chceme dosiahnuť dokonalosť cez askézu, sme od začiatku na zlej ceste
Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.
Asketický spôsob života môžu viesť aj ľudia vo svete. Ale musia ísť na to ináč ako mnísi, hovorí pustovník brat Florián.
Komunita františkánov posilňuje svoj kontemplatívny rozmer v tichu a modlitbe v Pustovni premenenia Pána v Beňadíne v Lysej pod Makytou. Trvalé bratstvo tu tvoria v súčasnosti dvaja bratia.
Brat Florián Štefan Kamenský je v pustovni siedmy rok, teda od začiatku, ako bola obývateľná. V rozhovore približuje, ako a z čoho žijú bratia v pustovni, čo je zmyslom a cieľom asketického spôsobu života a ako ho môže praktizovať človek žijúci v ruchu sveta.
Siedmy rok žijete v pustovni. Ako hodnotíte takýto životný štýl?
Aj keď som mimo sveta, cítim sa tu dobre, hoci denný režim je dosť náročný. Skoro každé tri hodiny sa so spolubratom modlíme, aj v noci vstávame na modlitbu. Vykonávame práce okolo domu, vyrábame rôzne predmety z dreva, napríklad lepené ikony, kríže tau alebo drevené lavičky z guľatiny. A takisto si sami varíme.
Aj stravu máte skromnú, pustovnícku?
Tri dni v týždni sa postíme o chlebe, vode alebo čaji. Preto sme sa aj naučili piecť chlieb. V iné dni máme stravu bežnú, respektíve to, čo si dokážeme sami uvariť. Spolubrat je z východu, zvykne variť „kokošky“ a ja zas „chamuľu“, jedlo zo stredného Slovenska, ale i rôzne iné jedlá.
V kláštornej kuchyni môže kuchár variť čokoľvek, lebo keď niečo potrebuje, sadne do auta a ide kúpiť. My v pustovni auto nemáme. Na nákup ideme asi dvakrát za mesiac a všetko si musíme odniesť v rukách. Podľa toho teda aj varíme.
Vášmu rozhodnutiu sa pre pustovnícky spôsob života určite predchádzalo nejaké bilancovanie. Rátali ste so všetkými rizikami?
Pred tým, ako som začal žiť v pustovni, som bol päť rokov v trnavskom kláštore. Už tam som mal zaužívané ísť aspoň dvakrát do roka do pustovne. A keďže táto pustovňa vtedy ešte nefungovala, chodil som k bratom kapucínom do Kremnických Baní, kde majú jednoduchú malú pustovňu bez elektriky a bez vody. Tam som zažíval asi najkrajšie chvíle s Pánom. Keď vedenie hľadalo bratov do novovzniknutej pustovne, so záujmom som sa prihlásil a presunuli ma tam aj so spolubratom.
Nevedeli sme, do čoho ideme a ako môže na nás pôsobiť dlhodobý pobyt v pustovni. Nemali sme skúsenosť s pustovníckym životom na dlhý čas. Preto sme zo začiatku striedali pobyt – mesiac v pustovni, mesiac v bežnej komunite. Časom sme zistili, že sa nevieme udomácniť ani v pustovni, ani v komunite. Po roku nás vedenie nechalo v pustovni už na neurčitý čas.
Je Pustovňa premenenia Pána v Beňadíne iná ako tá v Kremnických Baniach?
Je zariadená ako každá iná domácnosť, s elektrikou a s vodou, s kúrením na pevné palivo, s práčkou a chladničkou. Máme kuchyňu s jedálňou, štyri izby na bývanie, jedna izba slúži ako pracovňa. Ďalšie priestory sú kaplnka so sakristiou.
Žiť v dnešnej dobe v pustovni sa vymyká štandardom moderného človeka, ktorý pre svoj život a prácu potrebuje držať primerané tempo s modernými technológiami. Používate internet, sledujete dianie vo svete? Aký máte kontakt so svetom?
Máme mobil s internetovým pripojením. Zapíname ho len dvakrát do týždňa, aby sme si mohli prepísať prosby od ľudí, ktorí píšu na našu františkánsku stránku svoje úmysly, za ktoré sa modlíme. Keď sme online, občas si pozrieme aj správy.
Pre pustovnícky život nie sú wifi, televízia a rádio potrebné. Tým, že takmer vôbec nesledujeme dianie vo svete, sme slobodnejší, a tak sa lepšie môžeme ponoriť do ticha modlitby.
Nie sme tu však celé dni zavretí, stretávame sa s ľuďmi. Tí nám zvestujú, čo sa vo svete deje, a to nám stačí. Pravidelne sa zúčastňujeme aj na stretnutiach so spolubratmi v našich kláštoroch, kam sa presúvame autobusom a vlakom. Sme teda v kontakte s ľuďmi i so samotným svetom.
Spomínali ste, že máte pracovňu a vyrábate rôzne predmety z dreva. Je to spôsob, akým si zarábate na živobytie? Vystačí vám to?
Ikony a kríže väčšinou odovzdávame predstaveným, ktorí ich dávajú do predajne František v Bratislave. Za to nám príde na účet časť odmeny. Na živobytie to však nestačí, preto podnikáme aj ďalšie aktivity.
Pustovňa je zriadená pre štyri osoby a už dlhší čas tu bývame len dvaja. Dve voľné izby poskytujeme na ubytovanie bratom františkánom alebo iným rehoľníkom, prípadne diecéznym kňazom za symbolickú cenu. Niekedy dostaneme aj milodar.
Keď sme mali medzi nami kňaza, ktorého zamestnával biskupský úrad, jeho plat išiel do spoločnej kasy. Teraz sme už tretí rok bez kňaza, preto ma vedenie zamestnalo na niekoľkohodinový úväzok na provincialáte v Bratislave. Tam chodím pracovať, aby sme si aj takto zarobili na živobytie.
Poskytujete pobyty s nejakým spoločným duchovným programom aj pre laikov?
Pustovňa bola zriadená hlavne pre nás, pre bratov vo formácii a tých, ktorí si potrebujú oddýchnuť od pastoračných povinností a načerpať sily v tichu a modlitbe pred Pánom. Alebo aj pre tých, ktorí prežívajú rôzne krízy. Pobyt poskytujeme aj iným rehoľníkom. Laikom zatiaľ nie.
Dĺžka pobytu závisí od ich potreby, môže to byť jeden, dva týždne. V rámci našej františkánskej formácie sú bratia u nás celý mesiac. Väčšinou sa držia nášho programu, ale sme otvorení zmenám po vzájomnej dohode. Majú tu ticho, pravidelné modlitby, pôst, krásne lesy a veľa času, ktorý môžu stráviť pri Pánovi i pred bohostánkom. Teda ideálne podmienky na duchovné cvičenia.
Čo je podstatou asketického života? Vyžaduje si zrejme viac ako „len“ zrieknutie sa sveta.
Základom asketického života je láska k Ježišovi Kristovi. Ak sme schopní zriekať sa rôznych vecí, meniť sa, zaprieť sa, nastúpiť na cestu pokánia z lásky ku Kristovi, vtedy môžeme hovoriť o askéze. Ak chýba tento rozmer – z lásky ku Kristovi konať asketické skutky –, potom nejde o askézu. Ide o drezúru, vojenský výcvik alebo dokázanie si, že na niečo mám.
Dá sa to prirovnať k ľudskej láske. Ak sa muž zaľúbi do svojej vysnívanej ženy, je ochotný z lásky k nej zrieknuť sa – okrem mnohých vecí – aj svojich zlých vlastností. Tak by to malo byť aj vo vzťahu ku Kristovi.
Ak je Kristus na prvom mieste v mojom živote, ak vo svojom vnútri prechovávam lásku k nemu, tak by mi malo byť samozrejmosťou meniť sa, zapierať sa a snažiť sa vykoreniť to zlé vo mne a rozvinúť to dobré. Nájsť v sebe čnosti a na tých budovať.
Asketické praktiky však neboli vždy také, ako opisujete.
Áno, s postupným rozvíjaním sa kresťanského myslenia sa menili aj asketické skutky. Za čias svätého Františka bolo normálne, že mnísi či pustovníci nosili drsný odev alebo reťaze pod habitom na holom tele, že sa bičovali alebo držali ťažké pôsty.
Ešte dávnejšie pred ním žili styliti, ktorí nejakú časť svojho života prežili na stĺpe. Reklúzi sa dali zamurovať a nechali im iba malé okienko na výdaj stravy. V tých časoch bola pre asketický život typická aj úplná samota, odlúčenosť od sveta, život niekde na púšti, v lesoch, v jaskyniach.
Keby dnes niekto takto zmýšľal a prevádzal takéto praktiky, považovali by sme ho za blázna, ktorý má záľubu v sebatýraní.
O čom je ten dnešný asketický spôsob života?
Zadefinoval by som to presne podľa významu slova askéza, teda spôsob života s odriekaním si životného pohodlia. Zdržanlivosť, striedmosť, odriekanie, mravná prísnosť a podobne. Ide viac o pestovanie čností a zdokonaľovanie sa v nich než o skutky prísnej sebadisciplíny a sebazaprenia.
Má askéza aj nejaké stupne, ku ktorým treba vnútorne dospieť či dozrieť?
V askéze môžeme postupne dozrievať. Prirovnal by som to k dieťaťu, ktoré sa učí chodiť. Kým sa odlepí od zeme a dokáže vzpriamene chodiť, musí prejsť veľa času a veľa pádov. Aj askéza nás vedie postupom času k určitej dokonalosti, oslobodzovaniu sa nielen od zjavných, ale aj skrytých nedostatkov, ktoré sa postupne rozpoznávajú.
Kým na začiatku sa nám nemusí dariť dodržať nejaký sebazápor, postupne, keď tomu venujeme veľa času, môžeme to zvládnuť a vyhrať tak nad niektorou svojou nedokonalosťou. Nesmieme však „zaspať na vavrínoch“.
Aké sú benefity asketického spôsobu života?
Askézou, rastom v čnostiach a sebazapieraním človek umenšuje svoje ego a na trón svojho srdca kladie Krista. Postupne sa vytráca pýcha, ktorá vedie túžbu po falošnej alebo nezrelej dokonalosti, a prichádza pokora, cez ktorú si človek uvedomuje svoju malosť a úbohosť.
Zistí, že vlastnou silou toho dokáže málo alebo skoro nič, iba s pomocou samého Krista dokáže umenšovať svoje ja. Tým sa mu zväčšuje srdce pre lásku k Bohu, ale i k blížnemu. Askéza mu pomáha meniť sa v lepšieho človeka.
Cieľom askézy je teda byť lepším?
Askéza má človeka viesť k premene zo starého človeka k novému podľa vzoru Krista, k zanechávaniu svojich zlých vlastností a k osvojovaniu si dobrých. Jednoducho k väčšej láske k Bohu a blížnym.
Jej cieľom je už viac nepresadzovať svoje „ja“, ale vôľu toho, ktorý nám dal všetko i svojho vlastného Syna. Cieľom je teda chcieť to, čo chce Boh. Naučil nás prosiť o to v modlitbe Otče náš: „Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“ Máme sa pripodobniť Kristovi, aby v nás Boh Otec spoznal svojho milovaného syna.
Niekedy je to hra o slovíčka, ktoré nie sú vždy chápané správne. Ako by ste odlíšili túžbu po dokonalosti od perfekcionizmu?
Ak človek túži po dokonalosti a chce ju dosiahnuť cez askézu, už hneď na začiatku ide zlou cestou. Môže totiž naraziť na pýchu, ktorá ho dokáže zničiť.
Dokonalosť a perfekcionizmus majú spoločnú veľmi tenkú stenu, a tak z dokonalosti môže človek aj nebadane skĺznuť do perfekcionizmu. Perfekcionizmus spôsobí, že ak sa nedarí človeku niečo dosiahnuť, začína byť nervózny, nespokojný, stráca pokoj. Tým otravuje, škodí sebe i okoliu.
A kde tu má svoje miesto svätosť?
Mnohí svätí žili asketickým životom. Nebola však u nich túžba po dokonalosti, ale túžba po svätosti, po stretnutí sa s Pánom, po jeho nasledovaní. Oni si uvedomovali svoju malosť, že bez Pánovej pomoci sú stratení, že bez neho nedokážu v podstate nič. A to je dokonalosť. Oni ju dosiahli, ale si ju neuvedomovali, lebo túžili po inom.
Na základe čoho môžeme rozpoznať, či ideme správnou asketickou cestou?
Ak chce niekto konať asketické skutky, je dobré poradiť sa s niekým, kto už má skúsenosť s askézou, prípadne s kňazom, ktorý by ho mohol touto cestou sprevádzať.
Je ťažké odporučiť nejaké všeobecné smernice. Každý sme iný. Niekto sa dokáže zapierať väčšími skutkami, iný s tými istými skutkami môže mať veľký problém. Ak si človek naloží veľa na plecia, samo sa ukáže, že to nemusí byť správna cesta. Často však už môže byť neskoro. Preto je dobré, keď sa človek s niekým skúsenejším o tom poradí.
Dôležité je uvedomiť si, že v askéze a pôste nejde o to, aby sa človek zničil, ale aby sa menil k lepšiemu. Tak sa priblíži viac k Bohu a v dôsledku toho i k ľuďom. Aj v našich radoch sa môže stať, že si brat o sebe myslí, že toho dosť znesie. Koná veľké skutky sebazáporu, ale v skutočnosti to môže byť aj opak.
V životopisoch svätého Františka z Assisi je príbeh, v ktorom sa spomína, ako sa bratia postili. Jeden z nich začal kričať od hladu, že zomiera. Pôst, ktorý mal, bol už nad jeho sily. Svätý František na to zareagoval úžasným spôsobom. Aby sa brat nehanbil a nevyčítal si, že je slabý oproti druhým, išiel zobrať jedlo a začal jesť ako prvý. Plynie z toho veľké ponaučenie: pôst a askéza nesmie viesť človeka k sebazničeniu.
Mohli by ste to viac priblížiť do životnej praxe súčasných ľudí?
Ak by človek chcel konať askézu, ako ju konali stredovekí mnísi, tak to nebude správne. Skutky sebazáporu, ktoré konajú rehoľníci či mnísi, by nemali preberať do svojho života bežní ľudia, lebo nie sú k tomu povolaní.
Veľmi pekne to vysvetlil svätý František Saleský, keď písal o nábožnosti. Podľa neho každý má prinášať ovocie nábožnosti podľa svojej povahy, stavu a povolania. Šľachtic má praktizovať nábožnosť inak ako remeselník, sluha inak ako knieža, vdova inak ako slobodná alebo manželka. Nábožnosť treba jednotlivo prispôsobiť silám, úlohám a povinnostiam každého človeka.
František Saleský sa pýta, či by to bolo správne, keby biskupi vyhľadávali samotu ako kartuziáni, keby sa manželia nestarali o zveľadenie svojho majetku viac ako kapucíni, keby remeselník trávil celé dni v kostole ako rehoľník a rehoľník by bol zasa stále naporúdzi ako biskup, aby pomáhal vo všetkých prípadoch a okolnostiach, aké vytvorí núdza blížneho. Nebola by takáto nábožnosť smiešna, nezriadená a neznesiteľná? A tieto slová svätého Františka sa dajú krásne zahrnúť aj pod askézu.
A môže asketický spôsob života viesť aj ten, kto žije vo svete, má rodinu a denne chodí do zamestnania?
Asketizmus nie je iba odlúčenosť od sveta, ale aj veľa ďalších veľkých a malých skutkov odriekania, zanechávania zlých vlastností a úsilia o dobré. V týchto veciach treba mať zdravý sedliacky rozum. Nebolo by rozumné, aby sa otec rodiny, ktorý skoro ráno vstáva do práce a pracuje napríklad na stavbách, postil o chlebe a vode alebo v noci vstával na modlitbu ako mnísi. Tieto skutky by ho skôr viedli k zničeniu ako k väčšej láske k Bohu a blížnemu.
Človek sa musí pozrieť do svojho vnútra, aby spozoroval, kde má svoje nedostatky a zlé vlastnosti. Môže napríklad zistiť, že po práci svoj voľný čas zvykne tráviť s kamarátmi pri pive v krčme a nevenuje sa doma rodine. Pre neho bude lepší asketický skutok, keď sa zaprie a po práci nepôjde s kamarátmi, ale domov.
Možno je z tohto príkladu niekto prekvapený, že aký je to „ťažký asketizmus“, mala by to byť predsa samozrejmosť. Musíme však rozlišovať. Pre človeka žijúceho vo svete majú malé, možno zanedbateľné skutky hodnotu veľkých a ťažkých asketických skutkov, ktoré konajú mnísi či iní zasvätení Bohu.
Akýkoľvek sebazápor, ktorý človek koná v úprimnosti srdca z lásky k Bohu, ku Kristovi, je už život v askéze. Nikto nemusí o tom vedieť, že má nejaké pokánie. Boh o tom vie, on to vidí. A to stačí. Naozaj stačí konať aj malý skutok, malý sebazápor a niesť ho možno aj celý život.
Júlia Kubicová / svetkrestanstva.postoj.sk