Rehoľné rády na Ukrajine
Mníšsky život na území Kyjevskej metropólie zaviedli v polovici 11. storočia svätí Anton a Teodóz, zakladatelia pečerskej lavry v Kyjeve.
Baziliánsky rád svätého Jozafáta
Baziliánsky rád je najstarším mníšskym rádom v ukrajinskej cirkvi. Mníšsky život na území Kyjevskej metropólie zaviedli v polovici 11. storočia svätí Anton a Teodóz, zakladatelia jaskynnej (csl. pečerskej) lavry v Kyjeve, ktorá predstavuje kolísku všetkých monastierov u východných Slovanov, centrum zbožnosti, askézy a kultúry. Kyjevská lavra bola po stáročia centrom duchovného vyžarovania na celé mníšstvo, hlavne na Ukrajine a v Bielorusku. Až do Brestskej únie (1596) nebolo úsilie zorganizovať mníšsky život v jedinom tele. Reformu monastierov v zjednotenej Kyjevskej metropólii podnikol svätý Jozafát Kuncevič, ktorý sa neskôr stal polockým arcibiskupom a mučeníkom, a uskutočnil ju Veliamin Rucký († 1617), ktorý sa v roku 1614 stal kyjevským metropolitom.
Osud baziliánov pod ruskou nadvládou v 18. storočí sa podobal osudu celej Kyjevskej metropólie. Za cárovnej Kataríny II. sa počnúc rokom 1772 začalo postupné potláčanie východného katolicizmu. Nástupom Mikuláša I. na trón (1825) nastalo násilné prenasledovanie. V roku 1839 bola zrušená cirkevná únia na ruských územiach a baziliánsky rád bol zlikvidovaný. Na rakúskych územiach nebol baziliánsky rád ušetrený od jozefinizmu. Monastiere po nadvládou Rakúska tvorili od roku 1780 oddelenú Provinciu Najsvätejšieho Spasiteľa.
V roku 1882 sa uskutočnila reforma baziliánskeho rádu v Dobromyľskom monastieri.
Provincia baziliánov svätého Jozafáta na Ukrajine sa nanovo zorganizovala po obnovení náboženskej slobody, so sídlom vo Ľvove. Generálny dom baziliánov sa nachádza od roku 1931 v Ríme.
Studiti
V roku 1901 metropolita Andrej Šeptický založil studitských mníchov na Ukrajine. V roku 1903 im dal pozemok v Sknylive v blízkosti Ľvova a podnikol výstavbu monastiera. V roku 1906 metropolita Šeptický, ktorý si vyhradil funkciu igumena Sknylivskej lavry, jej dal zakladajúci Typikon, ktorý bol spísaný podľa vzorov odovzdaných konštantínopolským Východom. V roku 1919, z dôvodu úplného zničenia Sknylivského monastiera požiarom, studitskí mnísi našli útočisko v letnej rezidencii metropolitov v Unive, kde dnes sídli igumen.
Druhá svetová vojna a následná okupácia Haliče Sovietskym zväzom stopla rozvoj studitov. Mníchov rozohnali po Ukrajine alebo deportovali do iných častí Sovietskeho zväzu, málo z nich utieklo do zahraničia. V roku 1951 sa niekoľkí studiti usadili vo Woodstocku v Ontáriu v Kanade v Torontskej eparchii.
V roku 1963, po prepustení z väzenia v Sovietskom zväze, metropolita Jozef Slipyj prišiel do Ríma. Vzal si na starosť studitských mníchov. Slipyj kúpil v blízkosti Ríma (Via dei Laghi) rehoľný dom s pozemkom a získal od Svätej stolice (26. októbra 1966) kánonické zriadenie monastiera pre studitov.
Po obnovení náboženskej slobody na Ukrajine na začiatku 90. rokoch minulého storočia sa zorganizovali aj studiti. V roku 1993 sa malá skupina mníchov Monastiera Studion v blízkosti Ríma presťahovala na Ukrajinu.
Redemptoristi
Redemptoristi prišli na Ukrajinu v roku 1913, keď na pozvanie metropolitu Andreja Šeptického generálny dom poslal na Ukrajinu štyroch kňazov a dvoch bratov belgickej provincie. Ich činnosť bola prospešná a plodná: v roku 1918 bol otvorený prvý noviciát redemptoristov na Ukrajine a následne bola zriadená viceprovincia tejto kongregácie. No vojnové udalosti (1939-1945) a následné pohltenie Haliče v ZSSR pretrhli sľubný vývoj. Ukrajinská provincia sa zreorganizovala po obnovení náboženskej slobody.
Saleziáni
V dôsledku zavretia Pápežského ukrajinského seminára v Ríme v roku 1995 sa ukrajinskí saleziáni presťahoval na Ukrajinu a začali apoštolát vo Ľvove.
Ďalší rehoľníci
Na Ukrajine sú prítomní aj minoriti, kapucíni, jezuiti, Inštitút vteleného Slova, Rehoľníci dona Orioneho, Misionárska kongregácia svätého Andreja Apoštola, komunita Miles Jesu.
Rád sestier svätého Bazila Veľkého (baziliánky)
Rád sestier svätého Bazila Veľkého má svoje korene v monastieri svätej Ireny, ktorý založil knieža Jaroslav Múdry v Kyjeve v roku 1037. Ženské monastiere na Haliči sú doložené okolo polovice 13. storočia. S reformou baziliánskych mníchov aj baziliánske rehoľníčky akceptovali reformu, teda prešli od čisto klauzúrneho a kontemplatívneho k aktívnemu životu. V tej dobe nastal nový rozkvet ženského mníšstva. Monastiere boli navzájom nezávislé, každý monastier mal svoj noviciát a podliehal miestnemu biskupovi.
Na začiatku 20. storočia mníšsky život baziliánok prekročil hranice haličskej cirkevnej provincie a expandoval do obidvoch Amerík a do Európy. V dôsledku toho sa ukázala potreba dať roľníčkam centrálnu organizáciu. Dekrétom Kongregácie pre Východnú cirkev (2. jún 1951) boli všetky monastiere spojené v jednom ráde pápežského práva pod vedením generálnej predstavenej. Generálna kúria baziliánok sídli od roku 1954 v Ríme. Po ťažkom období zákazu po druhej svetovej vojne provincia baziliánok na Ukrajine, podobne ako všetky ostatné rehoľné inštitúty, mohla obnoviť svoju činnosť v 90. rokoch minulého storočia.
Služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie
Táto kongregácia bola založená v roku 1892 na západnej Ukrajine. Prvé pravidlá boli schválené v roku 1892 a v tom istom roku bol otvorený noviciát. Kongregácia sa vyvíjala rýchlo a v dôsledku masovej emigrácie ukrajinských veriacich do krajín za Oceánom aj sestry služobnice ich čoskoro nasledovali, aby sa venovali duchovnej službe. Spočiatku boli eparchiálneho práva. Z dôvodu prvej svetovej vojny sa sestry sídliace v Kanade a Brazílii stali prakticky nezávislými. Dekrétom Kongregácie pre Východnú cirkev (27. júl 1932) bola Kongregácia služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie zjednotená. Definitívne schválenie konštitúcií udelil pápež Pius XII. 18. januára 1956. Medzitým druhá svetová vojna a následné politické usporiadanie s prechodom západnej Ukrajiny do Sovietskeho zväzu tvrdo zasiahli aj Kongregáciu služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie.
Aj ony dokázali obnoviť svoju aktivitu v Ukrajine po obnovení náboženskej slobody v 90. rokoch minulého storočia. Generálny dom tejto kongregácie, ktorý sa do roku 1945 nachádzal na Ukrajine, bol v roku 1947 oficiálne presťahovaný do Ríma.
Sestry svätého Jozefa
Táto kongregácia bola založená v roku 1894 a jej pravidlá boli schválené v roku 1918. Po druhej svetovej vojny všetky domy na Ukrajine boli zrušené a sestry rozohnané. Istý počet sestier sa mohol uchýliť do Poľska, kde v Krakove sídli ich generálna predstavená. S pomocou poľského prímasa kardinála Štefana Wyszyńského boli sestry svätého Jozefa uznané ako kongregácia pápežského práva. V roku 1992 boli ich konštitúcie prepracované v súlade s novým Kódexom kánonov východných cirkví a následne aprobované. V roku 1997 bol generálny dom presťahovaný z Poľska na Ukrajinu do Ľvova. Sestry svätého Jozefa pôsobia aj v Kanade a Brazílii.
Studitské mníšky
Založil ich v roku 1921 metropolita Andrej Šeptický, aby aj na ženy rozšíril východný mníšsky život podľa studitských tradícií. Sľubný vývoj tejto iniciatívy bol čoskoro pretrhnutý po roku 1945. Počas prenasledovania ukrajinskej katolíckej cirkvi boli aj studitské mníšky zasiahnuté a rozohnané. Aj ony mohli obnoviť svoju aktivitu po politických zmenách v 90. rokoch minulého storočia.
Sestry Svätej rodiny
Sestry Svätej rodiny boli založené v roku 1911. Kongregácia sa vyvíjala dobre až do druhej svetovej vojny. Počas komunistického obdobia boli zničené domy, v ktorých pracovali sestry. Generálnu predstavenú aj s jej poradkyňami deportovali na Sibír. Od roku 1990 sestry obnovili svoju činnosť v oblasti starostlivosti o siroty a chorých a v pastoračnej službe mladým.
Ďalšie rehoľníčky
Na Ukrajine sú prítomné aj Sestry lásky svätého Vincenta, Sestry saleziánky, Sestry myronosičky, Sestry katechétky svätej Anny, Sestry svätého Jozafáta, Sestry Najsvätejšej Eucharistie, Sestry Vteleného Slova, Ordo Sanctissimi Redemptoris, komunita Miles Jesu.
Vychádza s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa
Zdroj: postoj.sk