Rehoľník a vinár / Verbista Ján Štefanec vyrába v Strekove víno, chce tak podporovať misionárov

Bývalý správca bratislavského UPeCe sa vo voľnom čase venuje vinárstvu. Jeho Dunaj a Modrý Portugal ocenili aj strekovskí vinári.

Osviežujúci Rizling vlašský či Veltlín zelený, sladšia Hetera, ale aj mohutný červený Dunaj. Keď sa stretnete s verbistom Jánom Štefancom, nemusí byť reč iba o teológii či správnom výbere manželského partnera.

Niekdajší správca bratislavského Univerzitného pastoračného centra sa pred pár rokmi začal venovať vinohradníctvu a vinárstvu. A keď človek koštuje jeho produkty, musí uznať, že to bola správna voľba.

Cesta na Strekov

Cesta za vínom sa pre pátra Štefanca začala ešte v časoch, keď pôsobil v „upecečku“. Keďže tam prichádzali mladí z rôznych kútov Slovenska a každý potreboval iný prístup, hľadal prienik, niečo univerzálne, čo všetkých spája a zároveň to nebudú vždy len nábožné reči.

„Rozmýšľal som, kde môžem byť ako kňaz účinný. Samozrejme, sviatosti sú kľúčovou službou, no zistil som, že víno je úžasné médium. Dá sa pri ňom diskutovať a spoznávať všedný, každodenný svet človeka,“ vraví verbista.

Neskôr založil s priateľmi Spoločenstvo svätého Urbana. Spočiatku osem ľudí degustovalo vína a postupne dospeli do bodu, keď páter Štefanec prišiel s nápadom, že nestačí len ochutnávať. „To dokáže každý, ale čo tak víno vyrobiť? Podieľať sa na tom?“

Ako spoločenstvo dali dokopy nejaké financie a kúpili vinohrad v Strekove. Hoci páter Štefanec pôsobí v súčasnosti ako šéf Exercičného domu v Nitre na Kalvárii, za hroznom a vínom sa rozhodol chodiť práve do regiónu pri Nových Zámkoch. Pre dostatok slnečných dní, špecifickú mikroklímu a malebný ráz krajiny so 180 hektármi vinohradov sa Strekov zvykne označovať ako slovenské Toskánsko. „Keď tam prídete, zamilujete si to,“ hovorí verbista.

Pocit zaľúbenia a nadšenie však čoskoro vystriedala konfrontácia s realitou, námahou a prekážkami. „Vinohrad nie je kus železa, ktorý odložím a vrátim sa k nemu, keď sa mi chce. Treba ho obrábať, keď je agrotermín. Od strihania, viazania, ošetrenia, vylámania, keď začnú listy, až po nájdenie spraveného okamihu na zber,“ rozpráva.

Po čase zistili, že vinohrad, čo kúpili, nebude kapacitne stačiť. Zohnali preto ďalší, ktorý však bolo treba vyklčovať, a tak vysadili nový. V jeho prípade treba na hrozno čakať tri roky. „Vinár má za svoj život príležitosť urobiť víno 40- až 50-krát, no keď ste po päťdesiatke, tak máte príležitostí výrazne menej. Vtedy si uvedomíte, že to nerobíte ani tak celkom pre seba, ale skôr pre ďalšiu generáciu,“ uvažuje páter.

Trpezlivosť je preto jedna z kľúčových vlastností, ktorú si musel pri novej záľube osvojiť. Rok 2022 si určil ako métu, keď by chcel dorobiť tzv. panenské víno, čiže prvé z novovysadeného viniča.

Ďalšou métou, ktorú má, je dorobiť niekedy v živote tzv. veľké víno, s ktorým by bol spokojný nielen on, ale aj každý odborník. „V takomto víne je skoncentrované celé vaše úsilie, kus práce, um, dar nebies – slnko a tiež vychytané niektoré nuansy. Vo fľaši sa to všetko stretne, a keď ju otvoríte a ochutnáte, tak si poviete: toto som si vždy prial.“

Práve budúci rok už bude môcť páter Štefanec spraviť víno z nového vinohradu. V ňom zatiaľ pomaly rastie viac ako tritisíc koreňov viniča. Na necelom hektári zasadil viaceré slovenské novošľachtence. Z bielych odrôd napríklad Svoj sen, čo je kríženec Rulandského šedého, Peseckej Leánky a Rizlingu Rýnskeho. Ďalej Rizling rituál, kríženec z dielne známej šľachtickej rodiny Korpášovcov, a tiež Muškát žltý.

Z modrých odrôd vysadil páter Štefanec strekovský klon Frankovky modrej, ako aj novošľachtence Dunaj či Lavínu.

Vína, ktoré ponúka teraz, pochádzajú z pôvodného vinohradu, ktorý kúpili. Napríklad Veltlínske zelené, Rizling vlašský, Muškát moravský či Svätovavrinecké. Ďalšie hrozno kupuje od suseda, napríklad Nitriu či Alibernet.

Rehoľník vo vinici a pivnici

Páter Štefanec nepochádza z vinárskej rodiny, k vínu „pričuchol“ u priateľov v Dolných Krškanoch pri Nitre, ktorí pestujú hrozno. „Videl som ich prácu a nasadenie a zároveň možnosti, čo to prinášalo,“ spomína. V Strekove sa tiež učí spolupráci a odkázanosti na druhých. Netýka sa to len brigád vo vinohrade, škola pokory sa odohráva aj v pivnici.

Prvý rok mu požičal pivnicu miestny vinár, ktorý verbistovi aj pomáhal. Ako sám hovorí, odložil hanblivosť a pýtal sa aj ostatných vinárov najmä na veci, ktoré sa mu javili ako problémové. „Vinári sú zhovorčiví, boli otvorení, i keď niektoré nuansy si nechajú pre seba,“ vysvetľuje. „Vo vinohrade nemáte veľmi čo pokaziť, pokiaľ sa naučíte, ako ho treba ošetriť, ale alchýmia sa odohráva v pivnici. Kedy stočiť? Ako miešať? Kvasiť ho na šupách a podobne,“ vymenováva páter Štefanec zákutia vinárskeho umenia.

A ako prijala komunita vinárov fakt, že sa medzi nimi pohybuje rehoľník? „Mnohí sa pozastavujú už len nad tým, že tam fyzicky pracujem. Ja sa práce nebojím. Keby som tam iba organizoval a nechal robiť iných, to by nebolo ono. Nemám ani toľko finančných prostriedkov, preto mobilizujem kamarátov,“ dodáva.

Rehoľník z Nitry si však po krátkom čase vybudoval medzi strekovskými vinármi rešpekt. V rámci Strekova sa každoročne koná súťaž, kde môže vinár prihlásiť dve vína. Prvý rok páter Štefanec neuspel, ale už pri druhom pokuse získal zlatú aj striebornú medailu. Zlatú za Dunaj a vysokú striebornú za Modrý Portugal.

Hoci stále hovoríme o Strekove, niektoré vína dorába páter Štefanec aj priamo na Kalvárii v Nitre, v pivnici pod rehoľným domom. „Pri výrobe červeného vína treba k nemu chodiť ako na modlitbu – ráno, na obed a večer –, lebo sa musí miešať, kým vykvasí,“ objasňuje dôvody.

V rehoľnej komunite nemá pre svoje aktivity úplne stopercentnú podporu, ale vraví, že ho to oživuje a pôsobí ako zdroj inšpirácie, aby sa mohol venovať aj iným veciam, najmä duchovnej službe.

Rehoľa mu dala čas ad experimentum, teda na skúšku, pričom sa uvidí, či má tento projekt perspektívu a či bude prínosom. „Spoločenstvo a vinárstvo som zakladal s tým, že ak raz z neho bude prínos a zisk, rád by som ho venoval misiám a našim spolubratom,“ hovorí o vízii klubového vinárstva Via St. Urbani.

Zámer teda nie je zväčšovať vinárstvo alebo kupovať ďalšie vinohrady, ale pomôcť verbistom, ktorí sa na misiách trápia s nedostatkom financií.

Pravda o živote aj kurzy o víne

Práca vo vinohrade aj kúzla v pivnici privádzajú pátra Štefanca k zisteniu, že týmto spôsobom objavuje pravdu o živote.

„Veľa ľudí dnes žije nereálny život, aj ja som taký žil. Myslíme si, že všetko je poruke, všetko sa dá zabezpečiť, keď máme peniaze. Ale teraz, návratom k pôde, vidím, že realita je iná,“ vraví. Pravda o živote podľa neho spočíva v tom, že nemáme byť len konzumenti, ale priložiť ruku k dielu, k niečomu zmysluplnému.

Nehovoriac o tom, že pobyt medzi strekovskými vinohradmi je tiež priestorom na vzťah s Bohom. „Môžem si tam meditovať, koľko len chcem. Keď robím manuálnu činnosť, uvažujem o vzťahoch, premietajú sa mi veci, ktoré som prežil, a tiež myslím na sny a plány.“

Benefit v podobne manuálnej práce vedia oceniť aj jeho pomocníci. „Kamaráti, čo prídu pomáhať, povedia, že si pri tom veľmi oddýchli. Robili monotónnu činnosť a nemysleli na stresy a kanceláriu,“ dodáva.

Otázka, či vinárstvo Via St. Urbani robí aj omšové víno, je tak trochu zbytočná. Ich vína sú použiteľné pri slávení Eucharistie, keďže nepoužívajú žiadne prísady ani chemické prostriedky. 

Takáto poctivosť bola jeden z dôvodov, prečo chceli mať vlastné vinohrady. Niektorí vinohradníci totiž oberú hrozno rýchlo, lebo sa boja, aby im ho niečo nezničilo, no skorším zberom nedosiahne dostatočnú cukornatosť a víno musia dosládzať. „Keď si hrozno pestujem sám, tak počkám, aby malo dostatok cukru,“ hovorí páter Štefanec.

Jeho vinárske aktivity sa však nesústredia len na vinohrad a pivnicu. Pre tých, ktorí sa zaujímajú o víno nielen z pozície konzumentov, ale chcú sa aj niečo dozvedieť, pripravuje kurzy o víne v Biblii. Obsahom sú poznatky zo Svätého písma, ktoré sa prelínajú s výskytom viniča, pestovaním viniča, výrobou a konzumáciou vína, ako aj sviatkami spojenými s vínom. Účastníci kurzov, samozrejme, nezostanú nasucho, súčasťou sú aj degustácie.

Azda najznámejším biblickým momentom spojeným s vínom je svadba v Káne. Páter Štefanec považuje za zaujímavý fakt vôbec to, prečo sa tento zázrak udial práve na tomto mieste. Ako vysvetľuje, v okolí v Kány Galilejskej sa nepestoval vinič. Svadobčania si teda doniesli na svadbu víno, ale keď sa minulo, nemali ho kam ísť zobrať, keďže to nebola vinárska oblasť. „Boli nahratí, ich situácia bola vyhrotená,“ pokračuje verbista. „Ježiš premenil víno, lebo tam široko-ďaleko nebolo. A keď ho premenil, bolo najlepšie, aké kedy pili,“ dodáva.

O aké víno mohlo ísť? „Môžeme sa nazdávať, že premenené víno bolo čerstvé a svieže, preto dedukujeme, že by mohlo ísť o biele víno. Ale to už asi nikdy nezistíme,“ uzatvára s úsmevom verbista a vinár Ján Štefanec.

Pavol Rábara / Postoj.sk / Svet kresťanstva