Rómovia majú čo dať našej spoločnosti. Nemusíme nad nimi mávnuť rukou
Keď sa vonku spustí dážď, väčšina ľudí sa ukryje do svojich domovov. Obyvatelia obce Lomnička nie. V úzkej dolinke, ktorou preteká práve rozvodnený potok obkolesený lepšími i chudobnejšími príbytkami, sa aj v nečase tie najzaujímavejšie veci dejú práve na ulici.
Väčšinou sú to deti, staršie s mladšími súrodencami, ktoré v hlúčiku pozorujú život okolo, počúvajú rozhovory dospelých, hrajú sa pri vode. Tu niekto prefrčí na bicykli, tam sa zase niekto so zásielkou ponáhľa k susedom. Z jedného dvora počuť vravu, z iného pílu alebo tlkot náradia. Čo na tom, že nesvieti slnko, niečo sa diať musí.
Ktovie, ako to vyzeralo kedysi na iných slovenských dedinách, keď ešte neexistoval televízor ani internet? Pomyslíme si v duchu, kým sa približujeme k Domu Nepoškvrneného srdca Panny Márie, ktorý stojí na začiatku dediny, kde sa cesta rozdvojuje. Žije tam päťčlenná komunita školských sestier svätého Františka a jeho súčasťou je aj komunitné centrum.
Pri bráne nás víta sestra Jacoba. V Lomničke žije už pätnásť rokov. „Naši Rómovia,“ prívlastok, ktorý použije ešte niekoľko ráz počas našej prítomnosti, „sú veľmi bezprostrední a otvorení ľudia.“ Má na mysli hlavne deti, ktorých je tu naozaj požehnane. Len do miestnej školy ich chodí takmer tisíc. Vyučuje sa tu na dve zmeny. Súčasťou obce je aj elokované pracovisko strednej školy zo Starej Ľubovne.
Lomničku, kedysi bydlisko i známej slovenskej spisovateľky Terézie Vansovej, začali prví Rómovia osídľovať po vojne. V sedemdesiatych rokoch tvorilo rómske obyvateľstvo takmer väčšinu. Dnes tu žije vyše tritisíc ľudí s ročným prírastkom sto detí.
Môj pohľad na Rómov sa zmenil. Už nehádžem všetkých do jedného vreca ako kedysi. Aj tu žijú ľudia, ktorí sú vzorom.
Práca a hra
Miesta na výstavbu je tu málo, takmer žiadne. Stále tu žijú chudobné rodiny, nechýbajú problémy s alkoholom či gamblerstvom, vo všeobecnosti sa však materiálna i duchovná úroveň Lomničanov za tie roky zlepšila.
„V týchto končinách nie je veľa roboty, aj preto mnohí miestni za prácou cestujú. Pracujú vo fabrikách, vojenských lesoch alebo chodia ako pouliční muzikanti hrávať do zahraničia. Tí chudobnejší chodia aspoň raz za čas na nejakú fušku,“ hovorí miestny farár Martin Pasiar. V Lomničke slúži už siedmy rok.
Spolu s ním medzi miestnou minoritou žije aj kaplán Jozef Gorčák, rodák z Oravy. Keď sem prišiel, dávali mu vraj dva mesiace, dnes je tu už rok a pol a vraj sa tak skoro odísť nechystá.
„Môj pohľad na Rómov sa zmenil. Už nehádžem všetkých do jedného vreca ako kedysi. Aj tu žijú ľudia, ktorí sú vzorom,“ prezrádza a netají sa tým, že s miestnymi si veľmi rád a často zahrá futbal. Ten spolu s manuálnou prácou je podľa jeho slov výborný výchovný nástroj, kde sa dá najmä deťom odovzdať veľa dobrého.
„Mnohé deti svojich otcov nevidia celé dni, alebo ich vidia len odchádzať a prichádzať, chýbajú im mužské vzory. Nevidia svojich otcov pri práci. Nie nadarmo sa hovorí, že práca formuje človeka. Ak by jej bolo viac, títo ľudia by mali aj lepšie sebavedomie,“ dopĺňa sestra Jacoba. Zo všetkých sestier v komunite tu žije najdlhšie a realitu miestnych pozná veľmi dobre.
Podľa jej slov je tiež smutné, že niektorí Rómovia si radšej zvolia ľahšiu cestu k peniazom – odchádzajú za žobraním do zahraničia, pričom si neuvedomujú, že takto potláčajú svoju ľudskú dôstojnosť. Aj preto sa v komunitnom centre snažia, aby za poskytnutú pomoc dostali od miestnych nejakú protihodnotu, najlepšie v podobe služby.
„Kľúčom, ako sa k nim priblížiť, je ukázať im, že ich máte radi a že si ich vážite. Ak z vás toto pocítia, máte dvere otvorené. Dajú si ľahšie povedať a môžete ich aj napomenúť,“ vysvetľuje.
Čo ponúka komunitné centrum a farnosť?
Príležitostí budovať vzťahy s miestnymi a pomáhať im je tu podľa sestry hneď niekoľko. Komunitné centrum, kde je zamestnaných šesť ľudí (štyria civilní zamestnanci a dve rehoľné sestry), ponúka predovšetkým sociálne poradenstvo pre dospelých. Pre deti a mládež pripravujú zodpovední rôzne výchovno-vzdelávacie programy, preventívne aktivity a záujmové činnosti. Súčasťou aktivít sú aj predškolské kluby, ako aj výchova k prosociálnosti a slušnému správaniu.
V rámci pastoračných aktivít je najmä medzi deťmi veľmi obľúbené miništrovanie na svätej omši. „Svätú omšu máme každý deň, veľa tiež spovedáme a máme aj modlitby matiek, ktoré vedie sestra Františka. Obľúbené sú tiež procesie počas mariánskych sviatkov. Naši farníci radi chodievajú na púte aj do Levoče, Gaboltova či Litmanovej,“ hovorí kňaz Pasiar.
Mladí z Lomničky zožali dokonca aj prvé úspechy, keď na biblickej olympiáde pred pár rokmi vyhrali okresné kolo a na krajskom kole skončili na siedmom mieste. „Najprv sa nám smiali, že sa na takúto súťaž prihlásila Lomnička, o to väčší šok to pre nich bol, keď si svoje vedomosti naše dievčatá takto obhájili,“ prezrádza s hrdosťou tunajší farár.
Ich veriaci, ako hovorí, nechýbali prednedávnom ani na stretnutí so Svätým Otcom na košickom Luníku IX. „Prišli, lebo to bolo pre nich niečo prirodzené. Boli takto aj na Jánovi Pavlovi II. v Levoči alebo keď prišiel Benedikt XVI. do Brna.“
Z farnosti sa nazbierali dva autobusy ľudí, medzi nimi aj rodičia s deťmi do 12 rokov. Niektorí dospelí sa kvôli stretnutiu s pápežom dali zaočkovať. „Ľudia z farnosti boli zapojení aj v prípravnom programe. Hovorili svedectvo, predmodlievali sa ruženec a štyria chlapci boli súčasťou zboru, ktorý spieval aj Svätému Otcovi. Všetci sme odchádzali povzbudení,“ prezrádza kňaz Pasiar.
Mnohým stereotypy vyhovujú. Využívajú nevedomosť, naivitu a jednoduchosť Rómov. Zaradia sa medzi tých, ktorí na nich nadávajú, ale potom z nich vedia v mikroekonomike profitovať.
Zápas s predsudkami a prospechárstvom
S predsudkami sa vraj v obci často nestretávajú. „Výhodou je, že máme čisto rómsku farnosť, a preto tu nemusíme riešiť pocit menejcennosti, ktorý ľudia z minority voči majorite väčšinou majú,” hovorí farár.
Iné je to však už za jej hranicami. „Často vnímame pohľady či zbystrenú pozornosť, keď niekam ideme s našimi deťmi. Niektorí potom ostanú zaskočení, keď vidia, že naše deti sa často správajú lepšie ako deti ľudí z majority.
Podľa kňaza Pasiara je aj mnoho tých, ktorým stereotypy vyhovujú. Využívajú nevedomosť, naivitu a jednoduchosť Rómov i to, ako sú v spoločnosti vnímaní, aby sa za takéto pokrivené názory mohli skryť. Zaradia sa medzi tých, ktorí na Rómov nadávajú, ale potom z nich vedia v mikroekonomike profitovať.
Na mysli má napríklad vyplácanie za prácu na ruku bez platenia odvodov, či zbavovanie sa starých vecí (ktoré by inak skončili na zbernom dvore) s cieľom ešte nejakého zisku. Nehovoriac o prevádzkovaní herní, ktorých vlastníkom podľa jeho slov nie je ani jeden Róm.
Niektorí ťažia aj z ich nedostatočného vzdelania. „Rómov zamestnávajú na čierno. Nie je to teda nikdy jednofarebné. Nejde ani tak o príslušnosť k nejakému etniku alebo národnosti, ide o to, aké má človek srdce, charakter a či je čestný,“ vysvetľuje farár.
Búraniu predsudkov vraj nepomáhajú ani mnohé médiá, dopĺňa ho sestra Jacoba. „Keď urobia o Lomničke reportáž, väčšinou ňou neprispievajú k budovaniu, skôr polarizujú. Ukážu biedu a chudobu týchto ľudí, ale to, čo sa tu vybudovalo, čo je pekné a hodnotné, o tom sa spoločnosť veľakrát nedozvie.“
Rodina a úcta k starším
Jednou z vecí, ktoré by sme sa pritom od minority mohli učiť, je podľa sestry Jacoby vzťah k rodine a úcta k starším. „Tu málokto zomiera v nemocnici. Rodina sa o svojho člena stará a snaží sa mu dať všetko, čo potrebuje. Starší súrodenci sa starajú o mladších. Narodenie i smrť sú prirodzenou súčasťou ich života. Z našej spoločnosti sa toto vytráca. O smrti napríklad nechceme hovoriť,” vysvetľuje.
Rodina a komunita majú podľa nej u Rómov prvé miesto a ich potreby stoja nad potrebami jednotlivca. Často sa to potom môže prejaviť aj v negatívnom zmysle, keď zdeformované návyky a tradície bránia jednotlivcom slobodne konať a rozvíjať svoj osobný či duchovný život.
Obeťami sa potom často stávajú tí najslabší. Väčšinou deti, mladé dievčatá, rodiny, ktoré by chceli žiť inak, komunita ich však mnoho ráz stiahne so sebou.
Títo ľudia potrebujú byť prijatí vo svojej dôstojnosti i tradíciách.
Hoci sestra Jacoba u Rómov pripúšťa mnoho problémov, je presvedčená, že sa dajú riešiť správnou výchovou. „Koľko vecí každý z nás dostal výchovou. Treba však zmeniť srdce a potom sa zmení aj spôsob. Títo ľudia potrebujú byť prijatí vo svojej dôstojnosti i tradíciách. Zmena je určite možná, nečakajme však, že sa to stane hneď. Ide to pomaly, po troške. Malé kroky už vidno, každá ďalšia generácia na tom môže byť lepšie,“ dodáva.
Podľa slov kaplána Gorčáka ľudia z minority majú čo dať našej spoločnosti. „Už nad nimi nemusíme iba mávnuť rukou, môžeme na nich aj s hrdosťou ukázať,“ dodáva na záver.
Veronika Rendeková / nm.sk
Foto: Veronika Rendeková, Komunitné centrum Lomnička
Publikované s dovolením redakcie portálu nm.sk. (október 2021)