Rozpoznať Boží dotyk vo svojom živote
Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Naša Žilinská diecéza. Nájdete ho v aktuálnom čísle tohto časopisu 2/2025.
Vo februári slávime v rámci Jubilejného roka 2025 Deň zasväteného života a Jubileum chorých. Oslovili sme sestru Vlastu Cehlárovú, OSF – sestru Školských sestier sv. Františka v Žiline, aby sme sa jej spýtali niečo na tému zasväteného života a niečo na tému bolesti, utrpenia.
Sestra Vlasta, pôsobíš v Kongregácii školských sestier sv. Františka. Čo ťa najviac fascinuje na vašej kongregácii alebo prečo práve Školské sestry svätého Františka?
Keď som bola na strednej škole (ešte pred rokom 1989), dostala som sa k mladým ľuďom, ktorí sa stretávali pred kostolom. Začali sa nám venovať dve „panie“, ktoré nám ponúkli ich priestor v byte. Boli to naše sestry žijúce v ilegalite. Počas tých niekoľkých rokov s nimi som sa cítila naozaj prijatá, lebo medzi rovesníkmi som sa tak necítila. Prijatie, ktoré som zažila u sestier, bolo pre mňa ako tínedžerku, zásadné. A prečo práve táto kongregácia? Aj keď bola totalita, mala som možnosť spoznať aj iné rehoľné spoločenstvá, ale tu som sa cítila dobre a doma. Sestru, ktorá tam vtedy bola, som chápala a predstavovala mi akoby druhú mamu. Bolo mi to blízke.
Čo ťa najviac priťahuje na spiritualite sv. Františka?
Prerod alebo cesta sv. Františka od vonkajšej chudoby do chudoby vnútornej, umieranie sebe a nachádzanie Krista.
Od istého času navštevuješ nemocnicu v Banskej Bystrici…
Keď som prišla na nové pôsobisko do Novej Bane, lekárka z imunológie mi urobila dôkladnejšie vyšetrenie a po krátkom čase som sa dozvedela, že mám v krvi patologickú bielkovinu, ktorá tam nemala čo robiť. Odporúčala mi ísť k onkohematológovi, kam som potom chodila každé tri mesiace na kontrolu. S týmto ochorením sa päť rokov (od roku 2015) nedalo absolútne nič robiť, len ho sledovať. S lekárkou sme už len bezmocne pozerali na výsledky, ktoré boli stále horšie.
Ako si reagovala na správu o svojej onkologickej chorobe?
Pravidelne som chodila na odbery krvi a celé sa to začalo tým, že ma lekárka poslala aj na CT. Potvrdila sa onkologická diagnóza, ktorá napáda kosti a robí v nich diery. Keď som to počula, bol to pre mňa šok: lekári ťa sledujú päť rokov, si úplne pod lekárskou kontrolou, príde vyšetrenie CT a povedia ti po ňom, že si už v treťom štádiu onkologického ochorenia. A toto bol ešte len začiatok.
Si rehoľníčka a onkologický pacient. Ako to zvládaš?
Tým, že som dala život Bohu nie som uchránená od bolesti a choroby. V roku 2020 som bola zaradená do kategórie tých, ktorí môžu ísť na transplantáciu kostnej drene. Prípravou bolo brať chemoterapie. Najprv to vyzeralo na štyri cykly, ale vybrala som prvý cyklus a prišiel do toho covid. Bolo to náročné, zdravotníci, ale aj my, onkologickí pacienti, sme dostali zabrať. Neskôr som absolvovala ďalšiu chemoterapiu aj transplantáciu kostnej drene, pričom lekárka skonštatovala, že na mňa v tom čase nefungovalo nič z toho. Stav mám teraz stabilizovaný vďaka ďalším cyklom chemoterapie.
A ako to zvládam? Cítim, že som zraniteľná a krehká. Pracovala som vtedy v školstve a v tom období mi z hematológie odporúčali zvážiť čo ďalej, pretože nebudem zvládať robiť svoju prácu kvôli infekčnosti – a potom prišiel covid, takže som začala maródovať.
Dôsledky choroby v každodennom živote bývajú často nepredvídateľné…
Po nejakom čase mi navrhli invalidný dôchodok. Nebola to moja iniciatíva. Keď môj zamestnávateľ so mnou ukončil pracovný pomer, bolo to pre mňa ťažké. Asi tri mesiace som nemohla ani počuť informácie o škole, keď sme išli okolo tej školy autom, ani som sa tam nemohla pozrieť. Cítila som sa zranená, vyradená, odsunutá. Zvonku na mňa doliehalo onkologické ochorenie, prechod na invalidný dôchodok a covid. Táto emocionálna víchricu mala rôzne fázy a intenzitu: od paniky, strachov, plačov, vzdoru… Najviac mi je ľúto, že v tej bolesti, ktorú som vtedy nedokázala spracovať, som ubližovala aj najbližším. Niektoré veci z toho času v sebe ešte stále spracovávam, lebo som sa vtedy uzatvárala a nekomunikovala, bolesť ma presiahla. Padala som na úplné dno a aj napriek tomu, že v mojom živote bola prítomná modlitba a vzťahy, bol vo mne totálny vnútorný chaos. Tesne pred nemocnicou som si fakt nevedela rady. Cez jednu sestru som sa dostala na sprevádzanie ku kňazovi kapucínovi. Asi hodinu sme sa rozprávali. Navonok sa môj stav nezmenil, zmenilo sa však niečo v mojom vnútri, začala som chápať veci úplne ináč. Doteraz mi rezonuje z toho rozhovoru jedna otázka, ktorá ma vtedy postavila na nohy: „Ide ti o teba alebo o Boha?“ Akoby som v tej chvíli získala pevný základ pod nohami a dno sa stalo konečne pevnou zemou z ktorej sa dá odraziť.
A teraz veľmi osobná otázka: Vlasta, bojíš sa smrti?
Budem pravdivá: áno, mám pred ňou rešpekt a sú chvíle, ako keby som ju cítila pri sebe až fyzicky. Veľmi si uvedomujem prítomnosť smrti. Ale teraz to trošku preklopím. Od toho spomínaného rozhovoru žijem témou odumierania sebe. Ja alebo Boh. To je to malé umieranie v mysli a týka sa to mentálnej, myšlienkovej aj názorovej smrti. Kňaz mi vtedy naznačil cestu. Povedala som Bohu áno. Nech je to, aké chce, nekladiem mu podmienky. Sprevádza ma to a vidím, že ma to nesie a dáva mi to vnútornú slobodu. Ale samozrejme je to každodenná práca na sebe.
Čo je pre teba symbolom nádeje alebo ako sa pozeráš do budúcnosti?
Rozmýšľam nad tým už dlhšie a možno že to nebude správne, ale ja to teraz načítavam takto: urobiť krok, hoci len malý krok vpred, otvoriť sa životu s ľuďmi, alebo životu v prírode, ktorú ja tak mocne vnímam. Ale samozrejme v neposlednom rade áno životu s Bohom. Toto je pre mňa nádej – kráčanie k životu.
Odkážeš niečo svojim spolubojovníkom?
Každý sa môže nachádzať v inej etape, mať iné potreby. Skúste si len tak sami pre seba urobiť počas dňa nejakú malú milú vec, niečo, čo máte radi: napríklad choďte na 10 minút na nejaké obľúbené miesto, urobte si chutný čaj, pustite si hudbu alebo zavolajte si s niekým. Urobte niečo pre seba, pre svoju radosť – stačí úplne maličká vec. Verím, že každý jeden z vás, kto má onkologické ochorenie, nie je sám, má okruh rodiny, známych, priateľov. Sú to ľudia, o ktorých sa môžete oprieť, modlia sa za vás, pomáhajú vám a sú s vami, môžete sa na nich spoľahnúť a sú vám oporou. Je to niečo, čo tiež prispieva k uzdraveniu. No a v neposlednom rade to najdôležitejšie: som presvedčená, že cez chorobu a cez poznávanie seba je tu s vami Boh, je s každým z nás a my sme v jeho prítomnosti už tu a teraz.
A pre všetkých, ktorí toto teraz budete čítať: budem sa modliť, aby ste rozpoznali aj vy Boží dotyk vo vašom živote.
Text: Zdeno Pupík
Foto: archív sr. Vlasty Cehlárovej, OSF a Gabriela Kvasnicová/Naša Žilinská diecéza