S profesorom Hansom Zollnerom SJ o Centre pre ochranu detí

Predseda Centra pre ochranu detí Pápežskej Gregorovej univerzity P. Hans Zollner SJ nám v podnetnom rozhovore s Christopherom Lambom predstavuje prácu tohto Centra, s čím sa v jednotlivých kultúrach stretávajú a tiež aj cestu, ktorú si Cirkev prešla a prechádza vzhľadom na ochranu maloletých.

 

Centrum pre ochranu detí (CCP) existuje už päť rokov. Počas tejto doby ste navštívili približne 40 krajín na piatich kontinentoch s cieľom vytvoriť povedomie a podporiť bezpečnostné opatrenia. Aká je vaša predstava o univerzálnej Cirkvi po týchto skúsenostiach?  

Kdekoľvek som bol, zažil som jednotu viery, pocit, že som doma – či už v kostole počas liturgie alebo pri stretnutiach s ľuďmi z rôznych kultúr na ich školách, pracoviskách či pri stolovaní. Máte pocit, že ste navzájom prepojení bez ohľadu na to, ako sa viera v rozličných kultúrach prežíva. Iste, univerzálnymi stránkami zbližovania a jednoty sú spoločný katechizmus, to isté Krédo a najmä Eucharistia.

Avšak moja skúsenosť je, že aj v problémoch, s ktorými sa boríme ako globálna Cirkev, existuje zhoda. Je alarmujúce zistiť, že k sexuálnemu zneužívaniu detí a mladistvých došlo na každom rohu a v každej krajine, kde je Cirkev. K tomuto zisteniu patrí aj uvedomenie si, že súčasťou tohto problému môžu byť aj niektoré faktory týkajúce sa organizácie Cirkvi. Patrí medzi ne aj spôsob fungovania hierarchie voči nespravodlivosti, ktorej sa dopustil niektorý z nich, ako aj pochopenie vzťahu, aký má biskup alebo provinciál voči kňazom vo svojej starostlivosti, keď vznikne vážny problém, ktorý treba riešiť. Na mnohých miestach vidím, že sa rozhýbali, je tu pripravenosť k zmene a k aktívnemu postoju voči ťažkostiam, ktoré zahŕňajú napríklad aj primárne pochopenie úlohy kňaza v dnešnej dobe a otázky týkajúce sa ľudskej formácie seminaristov a rehoľníkov. Uvedomujeme si, že v dobe, keď je autentickosť jednou z najvyšších hodnôt, sme povolaní prehodnotiť naše spôsoby nakladania s mocou, peniazmi, pohodlným životným štýlom a konfrontovať ich s posolstvom evanjelia. Nemožno tolerovať postoj nárokovať si na čokoľvek, po čom človek zatúži, aj keby to malo za následok sexuálne pochybenia.

 

Takže čo by mohlo byť riešením? Akási medzinárodná policajná sila vedená Cirkvou?

Samozrejme, že tu nemôžeme mať cirkevnú políciu, akýsi nový spôsob inkvizície. Cirkev neuplatňuje a nemôže legálne či legitímne uplatňovať sekulárnu vládnu moc po celom svete. Po prvé, Cirkev rešpektuje organizáciu štátu a tam, kde to je možné, spolupracuje v súlade s právnymi predpismi a pri súdnych konaniach. Našou výzvou je jasná spolupráca s občianskym právom v prípadoch, keď môžeme hovoriť o spáchaní trestného činu. Napriek tomu existujú určité prípady, v ktorých obvinenia nie sú také jasné, alebo vypršala premlčacia doba, alebo tam, kde polícia nefunguje efektívne. V týchto prípadoch má Cirkev stále morálnu povinnosť konať a prinajmenšom posúdiť situáciu obvineného a určiť, či môže naďalej slúžiť v roli zodpovedného v Cirkvi.

Spôsob narábania s obvineniami zo zneužívania v Cirkvi sa vyvíja. Keď bol kardinál Joseph Ratzinger prefektom Kongregácie pre náuku viery (CDF), pracoval na presune zodpovednosti za spracovanie prípadov sexuálneho zneužívania cirkevnými osobami na Kongregáciu pre náuku viery. Vzhľadom na to, že CDF prevzala túto zodpovednosť v roku 2001, došlo k dôkladnejšiemu prístupu pri  spracovaní obvinení a mnoho páchateľov z duchovenstva bolo postavených pred súd. Napriek tomu existujú hranice v tom, čo CDF môže urobiť. Pravdou je aj to, že kánonický proces zvyčajne trvá dlhú dobu a obete ako aj obvinení sú často ponechaní v tme nevedomosti o tom, v akom bode sa ich proces nachádza.

Napriek týmto nedostatkom existuje jednoznačná potreba ústredného orgánu na riešenie tohto problému a v Cirkvi túto úlohu plní CDF. Táto kongregácia taktiež poskytuje poradenstvo pri vypracovaní zabezpečovacích pokynov pre biskupské konferencie. Pokiaľ nie je dostatočne jasné, čo môže biskupská konferencia alebo biskup presadiť, je potrebné, aby existovalo takéto stredisko výmeny informácií.

To však nestačí, pretože sa neberie do úvahy možnosť a potenciál Cirkvi podporovať ochranu v rámci svojej vlastnej pôsobnosti a mimo nej. Je to pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo pápež František v marci 2014 ustanovil Pápežskú komisiu pre ochranu maloletých, ktorá združuje ľudí z rôznych kontinentov a rôznych profesií, ktorí slúžia Svätému Otcovi ako poradcovia. Keďže stojím na čele pracovnej skupiny Pápežskej komisie zameranej na vzdelávanie vedúcich v Cirkvi, táto rola sa dá veľmi dobre spojiť s prácou CCP.

V súlade so zásadou subsidiarity, ktorú stále opakuje pápež František, treba všetky úlohy, u ktorých je to možné, presunúť na nižšiu (alebo miestnu) úroveň zodpovednosti, pokiaľ na tejto úrovni možno zaručiť potrebnú odbornú spôsobilosť a kapacitu. S ohľadom na prácu v oblasti ochrany toto je prístup, ktorým sa Centrum pre ochranu detí na Pápežskej Gregoriánskej univerzite riadi. Ponúkame vzdelávanie a formáciu, ktoré možno prispôsobiť pre rôzne jazyky a rôzne miestne a sociálno-kultúrne kontexty, pričom ich zdieľame v spoločnom globálnom projekte na ochranu detí a mladistvých.

 

Upozornili ste na existujúce kultúrne rozdiely. Ako navrhuje Centrum pre ochranu detí zachovať jednotný prístup medzi mnohými rozličnými kontextmi?

Centrum pre ochranu detí z akademického uhla pohľadu spolupracuje s vysokými školami a študentmi. Z tohto hľadiska je životne dôležité pre jeho poslanie udržiavať si vedecký štandard – čo znamená skúmanie založené na dôkazoch, odborné články a publikovanie. Avšak metódy v mnohých zapojených vedách nie sú nezávislé od historických a kultúrnych faktorov. Môže byť ťažké dospieť k spoločnému názoru napríklad na to, čo znamená „dotyk“ v jednotlivých kultúrach, aj keď hovoríme o niečom takom jednoduchom, ako je podanie ruky. Preto by niektorí mohli povedať, že pri ochrane nemožno dosiahnuť spoločný štandard. Bolo by však chybou zdôrazňovať rozdiely. Každá kultúra chápe, čo je znásilnenie. Ľudia zo všetkých prostredí vedia, kedy je dôvera narušená. Takže na jednej strane chceme používať vedecké kritériá a merať vplyv zneužívania a účinnosť bezpečnostných opatrení. Na druhej strane, ak nebudeme brať kultúrne rozdiely vážne – rôzne spôsoby, ako ľudia prežívajú rodinný život, budujú si dôveru a prichádzajú do vzťahu s autoritou, atď., potom nám pravdepodobne unikne konkrétna forma a podoba toho, ako sa nemiestne správanie začína, ako sa schvaľuje v rámci kultúry, ako sa k nemu pristupuje vrátane nápravy či nedbanlivosti a kde by sme mali zasiahnuť alebo začať chrániť.

Ak sa budeme snažiť presadiť západný štandard, ľudia s ním možno budú súhlasiť, ale nezmenia hlbšie svoj postoj, čo je pre trvalú zmenu nevyhnutné. Môžem tu uviesť príklady miest, na ktorých sa západná citlivosť spochybňuje. Nedávno, keď som bol v Mexiku, prišiel ma navštíviť biskup a rozprával mi príbeh o domorodej oblasti, kde tamojšie kmene berú ako samozrejmosť, že rodičia môžu predávať svoje dievčatá susedom. Alebo môžeme hovoriť o situácii v Indii, v rámci iného domorodého obyvateľstva, kde ak má mladé dievča mimomanželské sexuálne vzťahy a otehotnie, pričom otcom dieťaťa nie je ten, ktorého vybrala rodina, existuje rituál, ktorým sa to napraví. Rodiny zabijú dve kozy, preleje sa tým krv, takže priestupok sa odstráni. Potom pripravia hostinu a dieťa z tohto zakázaného zväzku zveria pestúnskej rodine. Dievča je potom voľné a môže sa vydať za toho, komu ju sľúbili. Ľuďom takéto riešenie vyhovuje, ale čo by na takúto situáciu povedalo západné chápanie práva?

Môžeme si vziať iný príklad z Filipín. Tam je odmietnutie dotyku alebo pohladenie dieťaťa považované za veľmi zvláštne, dokonca až choré. Pre nich je úplne normálne, že muži chodia po ulici a držia sa pritom za ruky. Ako by ste učili deti a dospelých, kde sú hranice, čo je dobrý dotyk a čo je zlý dotyk? Bolo by možné uviesť mnoho ďalších príkladov ako sú tieto, ktoré ilustrujú problémy ochrany v rôznych kontextoch, kde jednoduché trvanie na „anglofónnych” alebo „západoeurópskych” formuláciách ochrany problém nerieši. Kým skutočne nepochopíme tieto hlboko zakorenené vzory správania a ako sa oblasť ľudských citov prežíva v konkrétnej kultúre, nebudeme môcť byť efektívni.

Ostatné kultúry potrebujú náš vklad, ale potrebujú ho aj preložiť do vlastného jazyka, symbolov a spôsobov vzdelávania ľudí a zmien správania. Je potrebné ľudí učiť a posilňovať v správaní novými postojmi – napríklad podrobovať autoritu kritike. Predstavte si odpor voči takému spôsobu v  Afrike, kde na mnohých miestach kňaz vládne ako náčelník!

V tejto historickej chvíli má Cirkev jedinečnú možnosť dosiahnuť a podporiť zmenu v myslení a správaní. Máme jedinečný globálny komunikačný systém, ktorý je založený na viere a hlása rovnaké hodnoty, aj keď sú odovzdávané a vysvetľované inak. Môžeme sa dostať na základnú úroveň, ako aj k predstaviteľom organizácií a vlád. Cirkev by mohla byť jedinečným kanálom pre komunikáciu a spoluprácu, hoci sme to doteraz plne nevyužívali. Problém zneužívania je príkladom našej nedostatočnej spolupráce, pretože Cirkev v takmer každej krajine opakuje rovnaké chyby ako tí druhí, ktorí sa museli zaoberať krízou ešte pred nimi.

 

Čo sa môžeme naučiť od krajín, ktoré už zažili prudkú medializáciu sexuálneho zneužívania v cirkevných organizáciách – krajín ako je Kanada, Nemecko, Spojené štáty, Belgicko, Holandsko, Austrália a teraz Francúzsko…?

Jednou z výziev je skutočne to, akým spôsobom sa ako globálne spoločenstvo s tým vyrovnáme a vytvoríme spôsoby a metódy spolupráce a učenia sa od seba navzájom.

Videli sme, že tam, kde je jasné vedenie, také, ktoré je presvedčené a presvedčivé, implementácia programu ochrany funguje. Ak chceme reagovať na hlavné otázky tejto témy, nepotrebujeme znovu vynájsť to, čo tu už je. Austrália napríklad urobila svoj výskum mimoriadne dobre a má množstvo informácií, ktoré môže ponúknuť. Niekoľko krajín sa priučilo tomuto náročnému spôsobu, ako reagovať, a môžu ho u seba uplatňovať. V každej krajine nastala vážna reakcia až po tom, čo média spustili búrku zameranú na krytie zneužívania. Zdá sa, že bez týchto verejných škandálov by sa nič nebolo stalo. Naše jednoduché posolstvo krajinám, kde Cirkev ešte neprešla mediálnym odsúdením, je: Rozpoznajte potenciálne problémy a začnite so zmenou ihneď!

Zistili sme, že potrebujeme ústredný orgán. Keď vedenie nie je jasné, alebo keď sú nejasné organizačné štruktúry a vzťahy, stáva sa možnými akékoľvek poškodenie a pochybenie a je nutné, aby zasiahol nadriadený orgán. Najmä preto, aby sa dosiahla spravodlivosť pre obete. Subsidiarita znamená, že musíte mať niekoho, kto má autoritu, znalosti a postavenie, ale je ochotný ich zdieľať. Takže potrebujeme školených ľudí, ktorí dokážu implementovať zmenu v štruktúre a títo ľudia potrebujú veľa vytrvalosti.

Zistili sme tiež, že potrebujeme rozličné vzdelávacie opatrenia, aby sme zasiahli rôzne úrovne spoločnosti. Ľudia majú odlišné schopnosti, nemožno od všetkých očakávať, že absolvujú 36 lekcií e-learningových programov. Takže potrebný je aj program „základného výcviku“ – bez toho, aby sa stratila efektivita alebo kontext spolu s dôsledným podrobným prieskumom na pozadí.

 

Vzhľadom na to všetko, čo už bolo povedané, čo sa má stať teraz? Akým smerom sa vyberie Cirkev pri posilňovaní svojho záväzku chrániť maloletých?

V priebehu posledných piatich rokov sme získali nové povedomie o problematike sexuálneho zneužívania detí vo všetkých častiach sveta. Teraz sa o tomto probléme otvorene rozpráva a je možné organizovať konferencie a vzdelávacie programy. Vzhľadom na veľký dopyt po odpovediach v rámci Cirkvi a od nej a rastúcu otvorenosť spolupracovať, Centrum pre ochranu detí je schopné formovať model spolupráce medzi krajinami a kultúrami.

Týmto smerom sme sa už vybrali. CCP ponúka e-learningový program navrhnutý tak, aby ho bolo možné prispôsobiť rôznym kultúram, a žiadame od našich partnerov nielen spätnú väzbu, ale aj vklad a spoluprácu. Snažíme sa budovať vedomostnú základňu založenú na výskume, pedagogických schopnostiach, kontaktoch z celého sveta a skúsenostiach z praxe. Chodíme do krajín a zažívame, aké to je z prvej ruky, snažíme sa pochopiť, ako ľudia pristupujú k tejto problematike, a voviesť všetky tieto rozdielne situácie do dialógu. V tejto chvíli spolupracujeme asi s 25 partnermi vo viac než 15 krajinách, na štyroch kontinentoch. Takmer všetko sú to vysoké školy alebo katedry pedagogiky, teológie, psychológie a medicíny.

Nemôžeme však byť tými, ktorí prídu z Ríma a vypracujú riešenie pre každého. Čo potrebujeme, je to, aby naši partneri uviedli program do kontextu, sprístupnili jeho hlavné posolstvo pomocou stručného jazyka a metódy. Treba to napasovať na ich vlastnú situáciu a my im k tomu ponúkame pomoc, ako to urobiť. Pracujeme na šírení vedomostí spôsobom, ktorý je zrozumiteľný vo všetkých častiach sveta. Veľa ľudí napríklad nerozumie kánonickému právu, aj keď ono platí pre všetkých katolíkov a kňazov. Takže to, čo robíme, je práca s odborníkmi v špecializovaných témach, ako je kánonické právo. Prinášame vedomosti oveľa širšiemu publiku.

CCP sa vyznačuje multidisciplinárnym prístupom, zapojením psychológie, teológie, kánonického práva, sociológie, pedagogiky a médií. Je tiež jedinečné v tom, že zámerne program nepredávame, ale žiadame partnerov, aby zaň zodpovedali spolu s nami. Táto aktívna a reflektívna účasť môže priniesť zmenu, keďže aj samotní formátori si takto rozvinú schopnosť byť odborníkmi na situáciu.

Okrem e-learningového programu máme intenzívne jednosemestrálne diplomové štúdium na Pápežskej Gregoriánskej univerzite, ktoré ponúka vyškolenie školiteľov, pričom spája odborníkov, ktorí vyučujú v oblasti svojich odborov. Pracujeme spoločne s Kongregáciou pre evanjelizáciu národov, aby sme zasiahli cieľové oblasti, kde je len veľmi málo kvalifikovanosti, a poskytujeme štipendiá pre znevýhodnených študentov, aby sa mohli zúčastniť na tomto kurze. Diplomové štúdium nabáda účastníkov hovoriť o prípadoch, kultúre a výzvach a snaží sa zapojiť študentov do prebiehajúcej spolupráce.

Ďalším krokom pre nás je vytvorenie Globálnej aliancie Centra pre ochranu detí. Ide o sieť partnerských inštitúcií v rôznych krajinách, s ktorými sme vytvorili hlbší pracovný vzťah. Títo kľúčoví partneri v rozličných krajinách a regiónoch sa stávajú naším referenčným bodom pre inkulturáciu a šírenie zdrojov o ochrane, opäť s cieľom vytvoriť sieť. Na oplátku týmto partnerom ponúkame pokračujúcu formáciu pre školiteľov, prostriedky na to, aby udržali krok s najnovšími štandardmi poznatkov a metódami, a určitý systém mentoringu.

Takže čo potrebujeme na to, aby toto všetko uspelo a stalo sa udržateľným? Rozličné krajiny a miestne cirkvi sa potrebujú podporovať, aby nikto nerobil nič sám. Mohli by sme hľadať spôsoby zavedenia „sesterských“ diecéz a farností, ktoré by sa navzájom podporovali. Musíme tiež nájsť ďalšie spôsoby spolupráce s organizáciami mimo Cirkvi, ktoré zdieľajú našu spoločnú vec, a Centrum pre ochranu detí to už začalo robiť. Týmto spôsobom spoločne vytvárame hnutie na ochranu maloletých a ono silnie.

 

Ak by ste si mali niečo želať pre svoju prácu, čo by to bolo?

Po prvé si želám, aby tí, ktorí sú zapojení do tejto práce a sú citliví na túto tému, neochabovali kvôli odporu a zotrvačnosti, s ktorými sa často stretávajú, ale aby nabrali odvahu a boli silní! Je to nepohodlná téma a existujú kultúrne, systémové a individuálne bloky. S rozprávaním o tom sa spája istý druh hanby, a hoci hanba môže byť zdravou a normálnou reakciou na veci, ktoré berú osobám dôstojnosť, nemalo by byť blokom pre Cirkev priznať si a venovať sa týmto náročným záležitostiam.

Prial by som si lepšiu infraštruktúru, aby Cirkev a spoločnosť investovali do bezpečnostných opatrení a aby sa tieto veľmi relevantné otázky týkajúce sa spravodlivosti pre obete riešili. Dúfam, že bude lepšie duchovné sprevádzanie a integrácia obetí, ktoré chcú svoje skúsenosti z vlastnej duchovnej cesty odovzdať komunite. Želám si tiež, aby bolo o páchateľov správne postarané, najmä o tých, u ktorých je vysoké riziko recidívy. Teším sa na dobu, keď sa množstvo ľudí, ktorí sa podieľajú na budovaní kontaktov v tejto oblasti, lepšie prepojí a zameria sa na tie vedecké a procesné problémy, o ktorých vieme. Toto sú naše ciele, na ktorých pracujeme. Jedným z príkladov je to, že na budúci rok chystáme kongres Dôstojnosť dieťaťa v digitálnom svete, na ktorom chceme dať dokopy predstaviteľov zo sveta biznisu a internetu, politikov, z orgánov na presadzovanie práva, psychológov, psychiatrov a cirkevných predstaviteľov a už sme získali súhlas od Svätej stolice.

 

Zdroj:http://www.thetablet.co.uk/features/2/9324/q-a-with-hans-zollner-sj/ foto: http://ccpblog.unigre.it

preklad: Mgr.  Bernadeta Kleinová