Santorini / Ako na ikonickom gréckom ostrove prináša obetu trinásť klauzúrnych mníšok
Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.
„Na takomto turistickom ostrove je modlitba to posledné, na čo človek myslí, tak to robíme my,“ vraví sestra predstavená Lucía María.
Pálivé lúče budia obyvateľov gréckeho sopečného ostrova do nového letného dňa. Ak sa ostrova nedrží ranná hmla, teplota stúpa enormne rýchlo. Turistov tu každoročne počítajú v státisícoch.
Či už sa dostanú na Santorini letecky, alebo prídu veľkou výletnou loďou, ktorá zvykne kotviť v šumiacom Egejskom mori na mieste, kde sopka pred stovkami rokov chrlila lávu, vždy sa návštevníkom vryjú obrazy bielych dediniek na útesoch do pamäti.
Na svete asi nie je veľa ikonickejších a atraktívnejších scenérií. Je to takpovediac mainstreamové Grécko.
Nečudo, že pod heštegom Santorini sa na Instagrame ukrýva viac ako sedem miliónov príspevkov. Páry nielen z Európy sa na sociálnej sieti predbiehajú, kto lepšie a krajšie zachytí santorínske uličky, modré kupoly vyčnievajúce z bielych domov alebo západy slnka.
Mnohí z týchto turistov ani len netušia, že sa priamo na ostrove za nich a za celý svet modlí trinásť dominikánskych kontemplatívnych mníšok pochádzajúcich z rôznych krajín sveta. Do kláštora sa dostala Giovanna Dell’Orto, reportérka agentúry Associated Press.
„Na takomto turistickom ostrove je modlitba to posledné, na čo človek myslí, tak to robíme my,“ vraví sestra predstavená Lucía María, s ktorou sa dá rozprávať iba cez železnú mrežu, ktorá mníšky delí od vonkajšieho sveta.
V posvätnom priestore ich kláštora žijú sestry väčšinou v tichu a rozjímaní. Akúkoľvek socializáciu im zobral aj covid.
Po dvoch pandemických rokoch ich však vo verejnej časti kláštora navštívia ľudia. Začiatkom augusta si totiž počas omše pripomenú 425. výročie založenia kláštora.
Dominikánsky kláštor zasvätený svätej Kataríne má v rámci ostrova ideálnu polohu, pretože leží v prevažne katolíckych štvrtiach hlavného mesta Fira, zatiaľ čo ostatok ostrova je pravoslávny.
Mníšky môžu opustiť kláštor len zo zdravotných dôvodov alebo na požiadavku vlády. Sestra María Esclava pochádzajúca z Portorika vraví, že im nič nechýba. „Keď nám Boh dal klauzúrne povolanie, dal nám ho s celým balíkom,“ vraví. Podobnému životu predchádzajú roky prípravy.
Španielsky kňaz Félix del Valle, ktorý vedie v santorínskom kláštore pravidelné duchovné cvičenia už viac než desať rokov, vraví, že sestry musia prejsť deväťročnou prípravou pred vstupom do klauzúrneho života. Sestry podľa neho vydávajú svedectvo, že na život stačí iba Boh.
Mnohé rehoľné sestry aktívne vyučujú na školách, poskytujú zdravotnú starostlivosť alebo pomáhajú v službe zraniteľným osobám. Kontemplatívne mníšky však pokračujú v tradícii úplnej oddanosti modlitbe, ktorá má svoj pôvod u prvých púštnych pustovníkov, ktorí sa snažili k Bohu priblížiť tým, že odstraňovali všetky pozemské rušivé vplyvy. Tieto mníšky nachádzajú Boha v oddanom živote modlitby a rozjímania.
Je to veľmi dôležité, aj keď často nepochopené poslanie v rámci cirkvi.
Sestra María vraví, že svet v rámci dnešnej logiky nerozumie životu klauzúrnych sestier. „Náš život sa v logike dnešného sveta necení, ale v cirkvi áno,“ povedala sestra María, ktorá je na Santorini už takmer štyridsať rokov. „Sme hlasom cirkvi, ktorá neúnavne chváli a prosí v mene celého nášho ľudstva. Je to vzrušujúca misia,“ dodala.
Ak sa sestry nemodlia alebo nespievajú v latinčine, španielčine či gréčtine, tak vykonávajú domáce práce alebo sa starajú o záhradu, kde pestujú paradajky, citróny a hrozno. Vyrábajú tiež hostie pre väčšinu gréckych katolíckych farností.
Štyridsiatničky až osemdesiatničky dvakrát do dňa prerušia svoje ticho a rozprávajú sa na terasách s výhľadom na more so sopečnou kalderou.
V prevažne pravoslávnom Grécku je prítomnosť katolíckeho kláštora osviežením. Sestry cítia jednotu, keď sa na ostrove zdravia s pravoslávnymi mníchmi a mníškami.
Dominikánsky rád klauzúrnych sestier založil pred viac ako 800 rokmi svätý Dominik. Ich historický dominikánsky čierny závoj a biele všetko zahaľujúce habity predstavujú pokánie a nevinnosť.
Sestry prišli na Santorini napríklad z Karibiku, Angoly, Kórey, Argentíny, Grécka či Španielska.
Sestra María prišla na ostrov v roku 1981, keď v kláštore pôsobili iba tri rehoľné sestry. Kláštor bol v 16. storočí na výbežku Skaros, ktorý je dnes obľúbeným miestom na pozorovanie západu slnka. Vtedy poskytoval úkryt aj pred pirátmi. Po zemetrasení sa však mníšky presťahovali do hlavného mesta Fira.
Klauzúrne mníšky majú o svete menej informácií. Dianie sledujú len z katolíckych médií a z každodenných omšových homílií. V nedávnych kázňach im kňaz rozprával o vojne na Ukrajine.
Dostávajú tiež množstvo prosieb o modlitby či už od iných rehoľníkov, alebo od ľudí, ktorí prosia o všetko od svetového mieru až po uzdravenie z chorôb. „Trpíme s nimi, cítime bolesť rodín a sveta, ale s istotou nádeje, ktorá nám dáva radosť,“ vraví sestra Maria Fátima pochádzajúca z Angoly.
Aj napriek asketickému životu a množstvám obiet vystupujú dominikánske mníšky na Santorini veľmi veselo. „Je to volanie od Boha. Nemôžete ísť inou cestou. Je to neustále volanie, aby ste ho mohli s radosťou nasledovať,“ povedala sestra Lucía María, pôvodom z Argentíny.
Mníšky nachádzajú radosť vo svojom povolaní napriek tomu, že sa zriekajú väčšiny aktivít, ktoré priťahujú turistov na Santorini. Napríklad pláže.
Sestra María Isabel povedala, že mala veľmi rada pláže v rodnom Portoriku. Po vstupe do tamojšieho dominikánskeho kláštora však už oceán nevidela. Myslela si, že už nikdy neuvidí žiadnu vlnu mora, no prišla jej misia na Santorini, kde môže vlny pozorovať aspoň z terasy kláštora. „Boh ti dáva milosť, ktorú si nečakal,“ povedala so širokým úsmevom.
Názov Santorini vznikol podľa názvu starej katedrály v dedine Perissa, ktorá bola zasvätená svätej Irene, ktorú spoločne s dvomi sestrami upálili, lebo sa nechceli vzdať viery.
Juraj Brezáni / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: Juraj Brezáni, Twitter