Sestra Bernadeta: Ľudí bez domova netrápia len omrzliny, ale aj onkologické ochorenia či psychiatrické diagnózy
Niekedy sa aj dospelí obávajú vidieť smrť na vlastné oči a kvôli strachu nechcú mať umierajúceho doma.
Bernadeta Staňová je rehoľnou sestrou Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, inak známe ako Vincentky. Už od detstva snívala o práci ošetrovateľky, po štúdiu na strednej zdravotníckej škole a fakulte zdravotníctva a sociálnej práce si tento sen splnila. Vybrala si rehoľný život, v ktorom pomáha chorým a opusteným.
Ako zdravotná sestra v Depaul už ošetrila viac než tisíc ľudí bez domova. Okrem toho sa v hospici združenia Slnečnica venovala aj paliatívnej starostlivosti a pomáhala príbuzným i zomierajúcim v ich posledných chvíľach.
Už niekoľko rokov pracujete ako zdravotná sestra v organizácii Depaul, kde sa denno-denne staráte o ľudí bez domova. Mali ste voči nim zo začiatku predsudky?
S ľuďmi bez domova som sa ako zdravotná či rehoľná sestra stretávala občas aj pred prácou v Depaul. Tieto stretnutia však boli pre mňa nepríjemné, pretože som nevedela, ako sa im priblížiť, ako prekonať akúsi moju vnútornú bariéru. Pre mňa to boli ľudia, ktorým neviem pomôcť. Nechcela som im dávať peniaze na alkohol alebo drogy, no zároveň som ich neodsudzovala a chcela som nájsť spôsob, ako im aspoň sčasti zlepšiť životnú situáciu.
Môj postoj sa zmenil, keď som s nimi začala pracovať. Moja vnútorná bariéra sa postupne lámala, no stále som mala pocit, že táto pomoc je len kvapkou v mori. Cítila som bezmocnosť. Po pár mesiacoch v Depaul som bola frustrovaná, ale v podobných organizáciách zažíva tieto pocity občas každý.
U mňa nastal zlomový moment v deň, keď som po ceste do kostola stretla skupinku ľudí, ktorých som poznala z Depaul. Po rozhovore som si v duchu položila otázku: „Bože, čo je podstatné v tejto službe? Ja to nechápem.“ A vtedy som si to vnútorne uvedomila. „Podstatné je, aby som im zjavila kúsok mojej lásky, nič viac a nič menej.“ Aby to nebola služba, ktorá ich pokoruje za to, kde sú, ale aby ich moja služba dvíhala. Človek bez domova totiž stráca okrem materiálnych istôt i ľudskú dôstojnosť a prežiť na ulici bez vplyvu alkoholu či drog je veľmi náročné. Zažíva strach, neistotu, zimu, nenávisť od okolia, často silné výčitky svedomia.
Ľudia bez domova sú často spoločnosťou prehliadaní, či už pre ich zovňajšok alebo nepochopenie ich situácie. Ako si k nim nájsť cestu?
Myslím si, že ak by som s nimi nezačala pracovať, stále by bol vo mne istý kus nepochopenia. Treba si však uvedomiť, že ľudia, aj keď bez strechy nad hlavou, sú stále ľuďmi. Každý z nich má svoj príbeh. Niekedy pravdivý, inokedy menej, ale pre nich dôležitý. Vďaka nemu sa snažia prežiť, získať peniaze od okolia. Inokedy používajú žobranie kvôli ľudskému kontaktu, chcú sa len porozprávať.
Občas sa stačí zastaviť a spýtať sa, ako môžem pomôcť. Zároveň je správne povedať, že aj ja mám obmedzené možnosti a neviem všetko zabezpečiť. Môžeme kúpiť niečo na jedenie alebo predplatiť nocľah. Napríklad vo farnosti Ružinov vytvorili kartičky v hodnote jedného eura, ktoré môžu ľudia kúpiť a darovať človeku bez domova. Kartičku vie potom použiť v nocľahárni, kde mu poskytnú nocľah, hygienu a jedlo.
Je veľa možností, ako nebyť ľahostajný, no niekedy sa naše a ich predstavy o pomoci môžu líšiť. Nemali by sme chudobných robiť na nás závislými. Obrazne povedané, nedávať im len rybu, ale aj udicu, aby sa naučili chytať tie ryby, aby sa naučili o seba postarať.
Aké sú životné príbehy ľudí, ktorí sa ocitli na ulici?
Každý z nich má odlišný príbeh. Niektorí putujú na ulicu priamo z detských domovov, odkiaľ už vychádzajú s nejakou závislosťou a v podstate v nej na ulici pokračujú. Iní mali svoje zázemie, prácu, postavenie, no prišla ťažká životná situácia, stratili vzťahy s rodinou, priateľmi a nenašli pomocnú ruku. A potom je medzi nimi veľa psychiatrických, nediagnostikovaných pacientov. Okolie im nevedelo pomôcť a takto sa dostali na ulicu.
Ľudia, ktorí prišli o všetko a zostanú zo dňa na deň na ulici, siahnu po pár týždňoch po alkohole alebo drogách. Takže nie je pravidlom, že alkohol alebo drogy dostávajú týchto ľudí na ulicu, ale ulica ich urobila závislými.
Majú tieto príbehy aj šťastné konce?
Niektorí ľudia nechcú, aby im niekto pomohol. Vybrali si túto cestu sami a nevedia inak žiť. To sú tí, ktorí na ulici strávili dvadsať rokov a viac, nedokázali sa zbaviť závislosti a podľahli alkoholu, drogám alebo gamblerstvu. Väčšinou sú na prvý pohľad zanedbaní, žobrú a ľudia s nimi majú zlé skúsenosti. Aj takto vznikajú bariéry k ľuďom bez domova. Títo ľudia však tvoria maximálne tretinu zo všetkých ľudí bez strechy nad hlavou. Veľakrát človeka bez domova na ulici vôbec nespoznáte.
Ďalší na sebe pracujú, snažia sa resocializovať, ale prídu životné sklamania ako strata práce alebo rozpad vzťahu, a my ich opäť stretávame v nocľahárni v Depaul. Po istom čase sa vedia opäť zaradiť do normálneho života.
A sú ľudia, ktorí sa ocitli v krízovej situácii, na ulici sú veľmi krátko a cez sociálnych pracovníkov dostanú pomocnú ruku. Preklenú obdobie dvoch až troch mesiacov, vrátia sa do normálneho života a k nám sa už nikdy nevrátia. To sú tie šťastné prípady.
Rozhovor so sestrou Bernadetou si môžete dočítať na heroes.sk.
Lucia Trubačíková
Publikované s láskavým dovolením redakcie Meet the Heroes.sk.