Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Slovo+.
Je rehoľnou sestrou, dirigentkou, výtvarníčkou, organistkou a učiteľkou. Sestra Rudolfa Veronika Balážecová z Kongregácie sestier sv. Vincenta ukazuje, že umenie a viera nie sú dva oddelené svety, ale môžu sa navzájom obohacovať. Rozprávali sme sa o tom, ako sa rodilo jej povolanie, čo ju inšpiruje pri tvorbe a prečo je pre ňu najväčším umelcom sám Boh.
Sr. Rudolfa, ste členkou Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta, známych aj ako satmárky. Akým spôsobom si vás Pán povolal do zasväteného života a prečo ste si zvolili práve túto rehoľu?
Pán má pre každého pripravenú svoju cestu. Keď spomínam na tú svoju, nemôžem obísť moju sestru Andreu, dnes sr. Cyrilu, práve cez ňu sa začala aj moja cesta.
V rodine sme dostali kresťanskú výchovu, zvlášť vďaka našej mame, no o zasvätenom živote sme nikdy neuvažovali. Preto bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď sestra zo dňa na deň prišla so správou, že chce vstúpiť do kláštora. Nikdy predtým sme sa s rehoľnými sestrami osobne nestretli. Z diaľky sme vnímali, že existuje aj takáto forma života, no v tom čase ma vôbec nepriťahovala. Ani jedna z nás netušila, že existujú rôzne rehole. Sestra preto poprosila našu tetu, aby sa v Ružomberku išla opýtať, ako to vlastne chodí. Teta poznala satmárky, tak sestra zaklopala práve na ich dvere. Tam začala spoznávať charizmu sv. Vincenta de Paul.
Ja som vstúpila o rok neskôr. Mala som už osobnú skúsenosť so sestrami, videla som ich jednoduchý a radostný život, a postupne som si uvedomovala, že sa medzi nimi cítim ako doma. Každá predstava budúcnosti mimo rehoľného života mi prinášala nepokoj.
Okrem toho, že ste zasvätili svoj život Bohu v reholi, naplno mu slúžite aj svojimi talentmi cez hudbu a maľovanie. Kto vás v detstve viedol k umeniu?
Už od detstva som mala veľmi blízko k umeniu. Rada som kreslila podľa skutočnosti, fascinovali ma proporcie, svetlo, tiene i krása stvoreného sveta. Rodičia si to všimli a tak ma už od prvého ročníka prihlásili na Ľudovú školu umenia (neskôr ZUŠ).
Popritom som však stále túžila hrať na klavíri. Kedykoľvek som nejaký videla, prosila som rodičov, aby ma prihlásili aj na tento odbor.
Po páde totalitného režimu náš pán farár vo farnosti hľadal niekoho, kto by sa chcel učiť hrať na organe. Mala som vtedy jedenásť rokov a mama sa ma opýtala, či by som to nechcela skúsiť. Keďže som túžila hrať na klavíri, neváhala som ani chvíľu. Pán farár mi našiel učiteľa a po roku som už hrávala počas svätých omší. Repertoár bol ešte skromný, ale o to väčšia bola moja radosť.
Dnes, keď sa obzriem späť, uvedomujem si, ako nenápadne a prirodzene Pán viedol moje kroky. Dal mi rodičov, ktorí podporovali moje talenty, ľudí, ktorí ma ochotne učili, a postupne otváral dvere, o ktorých som dovtedy ani nesnívala.
Ako sa vo vašom vnútri dopĺňa ticho rehoľného života s dynamikou hudby a farbami maľby?
Skôr ako som spoznala krásu života s Pánom v tichu rehoľného života, bola som vtiahnutá do umeleckej sféry na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach, kde som študovala odbor reštaurátor – konzervátor. Splnil sa mi sen, mohla som pracovať na kópiách obrazov, reštaurovať plastiky, kresliť a maľovať. Vôňa terpentínu ma unáša dodnes.
V hudbe som sa necítila až tak doma, keďže som sa začala učiť hrať až v piatom ročníku základnej školy, a pri výbere strednej školy u mňa napokon zvíťazilo výtvarné umenie. Na organe som hrávala najmä cez víkendy v kostole.
Keď som však „spoznala“ Pána a začula jeho pozvanie prežívať život s ním, vôbec ma netrápilo, či budem pokračovať vo výtvarnom umení alebo v hudbe, chcela som patriť už len jemu. On mi vo svojej štedrosti dal aj všetko ostatné.
Neskôr som už ako rehoľná sestra mohla študovať na Katolíckej univerzite v Ružomberku výtvarné umenie a cirkevnú hudbu.
Nie je maľovanie a hudba prekážkou vo vašom rehoľnom živote?
Nemyslím si, mám veľmi rada ticho a samotu. Pánovu blízkosť vnímam zvlášť v tichu, ale aj v kráse stvorenstva, v hudbe a vo výtvarných dielach. Keď tvorím, často to prežívam ako modlitbu. Modlitbou je pre mňa aj spev, hra počas svätej omše, či dirigovanie zboru. Dôležité je pre mňa to, že to, čo robím, prináša iným pokoj, vytvára priestor na modlitbu a pomáha im vnímať Pánovu blízkosť.
KEĎ TVORÍM, POTREBUJEM ČAS A TICHO
Čo, resp. kto, vás pri tvorbe najviac inšpiruje?
Najviac ma inšpiruje Duch Svätý. Priznávam, že ja nie som umelec, ktorý tvorí, keď príde múza; tvorím vtedy, keď je to potrebné. Vtedy sa potrebujem najprv ponoriť do ticha a načúvať, čo chce Pán a ako to chce. Niekedy je to cez vnútorné vnuknutie, inokedy cez ľudí, okolnosti a myšlienky. Či už ide o kaplnku, ornát alebo iné dielo, spolieham sa na to, že Pán vie, čo chce povedať, a že Duch Svätý ma povedie. Verím, že on je ten, ktorý sa chce osláviť vo všetkom, čo robím.
Keď tvorím, potrebujem čas a nikdy pri tom nepočúvam rádio, mám radšej ticho. Ak už dostanem chuť niečo si pustiť, vyberám si hudbu podľa toho, čo práve potrebujem. Keď som maľovala kaplnku na Cirkevnej základnej škole sv. Gorazda v Námestove, sprevádzala ma hudba sv. Hildegardy z Bingenu. Dodnes sa k nej rada vraciam a vrelo ju odporúčam.
Ktorý biblický text a svätec vás najviac sprevádza vaším životom?
V poslednom období sa veľmi rada modlím Žalmom 131: „Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, tak je moja duša vo mne.“
Čo sa týka svätých, prirodzene mám veľmi rada svojich patrónov – sv. Veroniku, sv. Cecíliu i sv. Rudolfa. Zvlášť blízky mi je sv. Jozef. S úsmevom hovorím, že ma ešte nikdy nenechal v štichu. Veľmi blízka je mi aj sv. Mária Magdaléna.
Boli ste aj porotkyňou v súťaži Gospeltalent. Máte svojich obľúbených interpretov gospelovej hudby?
Mala som obdobie, keď som veľmi rada počúvala Simu Magušinovú, Dominiku Gurbaľovú, či ďalších interpretov modernej kresťanskej hudby na Slovensku. Zaujímavou skúsenosťou pre mňa bolo dokonca počúvať kresťanský rap v podaní Augustína.
Myslím si, že moderná kresťanská hudba má svoje miesto aj v liturgii, najmä pri svätých omšiach za účasti mladých. Samozrejme, treba citlivo rozlišovať, čo je vhodné pre liturgiu a zároveň mladých viesť aj k bohatstvu klasickej liturgickej hudby. Oboje má svoje miesto a svoju hodnotu.
Článok si môžete dočítať na slovoplus.sk
Silvia Petrašková/Slovo+