Sestra Veronika Barátová: Učím sa v každej búrke pozerať na Ježiša. Inak sa utopím

Článok a fotografie publikujeme s láskavým dovolením redakcie Slovo+.

Hoci bola vychovávaná vo viere, hovorí o sebe, že Boha v skutočnosti nepoznala, a tak počas vysokoškolského štúdia prežila búrlivé obdobie mladosti. Pán Boh si ju však našiel a uchvátil jej srdce natoľko, že mu povedala trvalé „áno“. O víťazstvách i prehrách jej života, nádeji, ktorú žije, ale aj o jej službe sme sa rozprávali so sestrou Veronikou Barátovou z Komunity Blahoslavenstiev.

Čo považujete vo svojom živote za najväčšie víťazstvo?

Priznám sa, že som nikdy neuvažovala o nejakom víťazstve v mojom živote. Skôr ako víťazstvom by som nazvala najväčším darom skutočnosť, že mi vstúpil do života Kristus a úplne zmenil hodnoty môjho života ako aj celú životnú cestu.

Hovoríte o sebe, že ste boli skôr dobré katolícke dievča, no Pána ste vlastne nepoznali. Kedy sa to zmenilo?

Počas prvých rokov štúdia na vysokej škole, ďaleko od domova a rodičovského dohľadu. Zdedená viera po rodičoch pre mňa postupne nič neznamenala, zistila som, že aj bez náboženskej praxe sa dá žiť. Boh, ako som ho dovtedy poznala, mi nič neprinášal, nepotrebovala som ho. Svojim rodičom však ďakujem za tú katolícku výchovu, ktorú mi dali. Lebo vďaka nej, keď som raz bola po nočnom fláme v stave veľmi zlého vnútorného rozpoloženia, prišla mi z ničoho nič myšlienka na Boha.

Čo to bolo za myšlienku?

Znela asi takto: „Ak Boh skutočne existuje a ja by som teraz zomrela, bolo mi totiž veľmi zle aj fyzicky, tak pôjdem do pekla,“ a vzápätí druhá myšlienka: „Ak skutočne Boh existuje, nemôžem takto žiť!“ Táto posledná veta ma už neopustila a začala som hľadať, kto je tento Boh.

Ako toto hľadanie vyzeralo?

Mojou prvou vypočutou modlitbou bola prosba, aby ma medzi seba prijali mladí kresťania, o ktorých som vedela, že sa tajne schádzajú, bolo to totiž počas komunistického režimu. Stalo sa, a oni mi pomohli objaviť Ježiša, osobný vzťah s ním, čo znamená jeho láska, čo znamená žiť s ním… Boli to pre mňa časy úžasných objavov. Po skočení školy mi v tom ďalej pomáhalo hnutie Svetlo-Život, tzv. oáza.

Čo bolo najťažšie počas obdobia, keď ste spoznávali Pána Boha do hĺbky? Nelákal vás znovu starý život?

Ja si ani nepamätám, že by bolo niečo pre mňa ťažké. Celé mi to pripadalo ako až neuveriteľné dobrodružstvo s Ježišom, dobrodružstvo každého dňa. Sprevádzalo ma to, čomu hovoríme milosť, že ten starý život sa mi javil ako bezcenný, prázdny, preto ma ani nelákal.

Až neskôr, keď som prijala povolanie žiť v Komunite, kde som dodnes, som si predstavovala, že sa budem musieť vzdať istých záľub, napríklad túlanie sa po horách, v zime na bežkách. Ale ukázalo sa, že to boli len moje plané predstavy. V skutočnosti, hneď v prvom roku, to už som bola vo Francúzsku v jednom našom dome, lebo u nás domy Komunity ešte neboli, som bola na bežkách…

Kedy si vás Pán získal natoľko, že ste sa mu rozhodli dať úplne?

Ten prvý čas môjho objavu Krista a zároveň živého stretnutia s ním, bol pre mňa tak silný, že som intuitívne vedela, že s Ježišom nemôžem žiť len tak na polovicu. Svoj život som mu odovzdala a nikdy som to už neoľutovala, ani nechcela si to vziať späť. Nech z toho však nevznikne dojem, že by som už bola akosi lepšia, či dokonalejšia v láske. Cesta môjho obrátenia sa ku Kristovi v podstate neskončila a skončí asi až v nebi. Dokonca, naopak, čím som staršia, tým viac vidím, ako veľmi som ešte nepremenená Kristovou láskou, ale môj život, nech už je aký je, mu patrí. Toto odovzdanie života Ježišovi v prvých rokoch tiež neznamenalo, že by som v sebe už objavila túžbu žiť v komunite, kde som, či povolanie k zasvätenému životu. To prišlo až neskôr, po dvoch rokoch, čo som už som bola v Komunite. V Komunite Blahoslavenstiev totiž môžu žiť aj laici.

BUĎ KRISTOVI SKUTOČNE VERÍME, ALEBO JE KRESŤANSTVO LEN NÁBOŽENSTVO DO DOBRÉHO POČASIA

Náš život nie je jednoduchý. Problémy niekedy pretrvávajú veľmi dlho, dokonca aj celý život. Ako v tom ostať verný a veriť, že hoci v tomto živote nevíťazíme, Ježiš je víťaz a naše viditeľné víťazstvo príde vo večnosti?

Ak by som sa mala pozerať na seba a svoje problémy, či na problémy, ktorú ma obklopujú, tak by mi bolo ťažko veriť, že Ježiš je víťaz tak v mojom živote ako aj v tomto svete. Ale musela som pomerne rýchlo pochopiť, že sa musím učiť v každej búrke pozerať na Ježiša, inak sa utopím. Toto nie je ani teória, ani len príbeh z evanjelia. To je mnohokrát žitá skúsenosť. Ježiš je víťaz! Dokázal to svojím dielom spásy. Krížom zostúpil až do hlbín biedy a stratenosti človeka, do jeho utrpenia v každej podobe, a niet hriechu, ktorý by na seba nevzal. A svojím vzkriesením nad týmto všetkým zvíťazil a i zo samotnej smrti urobil cestu k Otcovi. Preto má moc nás viesť neustále zo smrti do života, z tmy so svetla…, pretože tam kde sme my, je aj on, hoci by to bolo totálne dno života. Toto je naša viera a z nej prameniaca nádej, nejde len o pravdy viery, či len nejaké zbožné klišé! Buď Kristovi skutočne veríme, alebo je naše kresťanstvo len jedno z náboženstiev vhodné do dobrého počasia!

Prežíva  ťažké veci aj človek, ktorý sa Bohu zasvätil naplno? Prežívate ich aj vy?

Začnem od konca: verím Ježišovi. Verím, že cesta s ním vždy existuje, nech by bola akákoľvek a dialo sa čokoľvek. Dôvod som spomenula v predchádzajúcej odpovedi. Ťažké veci prežíva každý človek, aj ten zasvätený. Ten navyše nemá okolo seba pokrvne blízkych, nežije v intímnych rodinných vzťahoch, ktoré by mu mohli byť oporou, hoci viem, že to často tak nemusí byť.

Aké veci trápia zasväteného človeka?

Na zasväteného doliehajú problémy zvnútra – jeho osobné zápasy, i zvonku: i my, zasvätení, sa musíme starať o živobytie, nežijeme vo vzduchoprázdne, nie je to „cirkev“, ktorá nás živí. V našej Komunite napríklad nemáme ani nejaké formy civilných platov, máme živnosť a službu. Žijeme uprostred ľudí, načúvame ich problémom, vnímame, čo sa deje vo svete, ako všetci ľudia, ktorí si neskrývajú hlavu do piesku…

Rozhovor si môžete dočítať na slovoplus.sk.

Ruženka Dvorščáková
Foto: Peter Kováč