Služba ľuďom v Lomničke prináša vnútornú radosť
Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Hlasy z domova a misií.
Ľudka v súčasnosti pracuje vo vydavateľstve Spolok svätého Vojtecha v Trnave. Na svoje pôsobenie v komunom centre v Lomničke však spomína ako na jedno z najkrajších období jej života. 🙂
Ľudmila Kováčová sa venuje práci s Rómami v obci Lomnička. K misiám a práci s ľuďmi mala vždy blízko, keďže študovala v Bratislave a navštevovala Univerzitné pastoračné centrum v Bratislave. Úspešne ukončila Pedagogickú fakultu UK, kde najskôr absolvovala bakalárske štúdium materská škola a potom učiteľstvo pre 1.-4. ročník. Nestáva sa asi veľmi často, že absolventka vysokej školy po jej úspešnom ukončení odíde pracovať k Rómom. Ľudmila práve toto urobila a teraz pracuje už dva a pol roka medzi Rómami v komunitnom centre. Čo ju k tomu viedlo, ako sa tam dostala a ako sa cíti pri práci medzi Rómami nám porozprávala pre Hlasy v nasledujúcom rozhovore.
Ako si sa do Lomničky dostala? Súvisí nejako tvoja práca v Lomničke s misiami a misijným tímom, do ktorého si v UPeCe (Univerzitné pastoračné centrum) v Bratislave patrila?
Áno, aj prvá návšteva Lomničky súvisí s misijným tímom. Počas covidového obdobia sa nešlo na misie do Rumunska ako každý rok, ale vedúci tímu hľadal rôzne cesty pomoci ľuďom práve na Slovensku. Priestor na službu sa objavil v chlapčenskom rómskom tábore, kam som sa prihlásila ako animátorka. To bol vlastne tábor v Lomničke. Krátko po príchode sa ma rehoľná sestra Jacoba opýtala, aké mám plány do budúcnosti. Nemala som ešte úplne jasné predstavy a tak mi navrhla, či by som nechcela prísť pracovať do Lomničky k rómskym deťom. Premýšľala som nad tým, potom som to prijala a prišla som do Lomničky.
Ako dlho ti trvalo rozhodovanie, kým si sa k tomu dostala a rozhodla sa?
Trvalo to najmä počas toho táborového týždňa s rómskymi chlapcami. Na začiatku som to brala tak, že možno by som aj išla, ale povedala som si, že ak sa sestra k tomu ešte spätne vráti, budem nad tým vážnejšie uvažovať. A sestra sa k tomu nie len spätne vrátila, ale priamo ma k nim pozvala a opísala mi náplň práce. Vnútorne som už pár dní v tomto smere cítila pokoj, že by to mohla byť tá cesta, kde ma Pán Boh chce a tak som súhlasila. A v septembri, čo bolo o mesiac, som nastúpila.
Čo to všetko obnášalo, aké boli tvoje pocity, vedela si do čoho ideš? Už si tam bola aj predtým, tak zrejme už si vedela do čoho ideš.
Vôbec som netušila do čoho idem. Prvé týždne som väčšinou pozorovala aké aktivity sa v centre vykonávajú a čo všetko sa odo mňa očakáva. Bola tam ešte jedna dievčina, Dominika. Pracovala tam dlhšie, bola, bola veľmi šikovná a tak som ju pozorovala pri práci a od nej som sa učila. Prvý mesiac až dva som vlastne iba zisťovala, ako centrum funguje, ako prebiehajú aktivity, ako sa pracuje s Rómami a ako vyzerá dedina. Keď Dominika po nejakom čase odišla, tak som do toho vhupla naplno.
Aká je to dedina Lomnička, aké si mala pocity keď si tam prišla?
Lomnička je čisto rómska dedina. Je tam asi 3600 Rómov a približne 10 nerómskych obyvateľov. Obec sa nachádza za Podolíncom a za ňou sú len vojenské lesy, takže cez ňu sa už ďalej neprechádza. Autobus tam jazdí štyrikrát za deň. Lomnička leží medzi dvoma kopcami a na prvý pohľad môže toto miesto pôsobiť odstrašujúco. Cesty sú tam zablatené a všade je veľa odpadkov. Niektoré domčeky sú porozbíjané alebo nedostavané. Aj miestni obyvatelia môžu na niekoho pôsobiť nepriateľsky ale spolu s rehoľnými sestrami vieme, že aj medzi nimi sú dobrí ľudia a že je to tam fajn.
Ako tam vyzerá ten život? Spomínaš rehoľné sestry, spomínaš aj spolupracovníkov. Koľko vás tam vlastne pracuje, pôsobia tam aj nejakí kňazi?
Lomnička je tiež farnosť. Pôsobí tam pán farár a pán kaplán, ktorí sa venujú pastorácii a priamej pomoci obyvateľom. Tiež sú tam 3 rehoľné sestry, ktoré majú v dedine rehoľný dom a v Lomničke žijú a pomáhajú. Súčasťou budovy je aj Komunitné centrum, v ktorom sme piati. Spolupráca sa však týka aj kňazov a rehoľných sestier, lebo všetci vykonávame misiu spoločne. Ideme za jedným cieľom.
Čo je tvojou náplňou? Robíš od začiatku to isté až doteraz, alebo sa aj tá tvoja služba tam nejako vyvíjala?
Našou hlavnou náplňou, je vytvárať pre deti hodnotný program, aby nemuseli tráviť čas na ulici. Snažíme sa, aby našli prijatie aj v komunitnom centre, aby cítili že ich má niekto rád a že v niekoho očiach majú skutočnú hodnotu. V Lomničke je škola, ktorú navštevuje asi 900 detí a tým, že sa nezmestia všetci do priestorov, chodia na smeny. Doobeda chodia do školy väčšie deti a poobede malé. No a kto nemá zrovna vyučovanie v škole, môže prísť k nám do komunitného centra. Takže máme program doobeda a poobede. A pomedzi to robíme akékoľvek aktivity, ktoré si služba v dedine vyžaduje.
Aké aktivity najviac bavia deti a s akými vekovými kategóriami pracuješ?
Doobeda máme malé deti a veková škála je veľmi široká. Niekedy k nám prídu aj trojročné, alebo dvojročné drobce. Súrodenci privedú svojich mladších súrodencov keď ich majú na starosti. Najstaršie deti v rannej smene majú možno nejakých 10 rokov. Záber je väčší, ale skoro všetky deti sa veľmi radi hrajú alebo tancujú. Spoločne súťažíme, máme tvorivé dielne, nejaké aktivity ktoré ich povzbudia v náboženskej výchove, kreslíme si spoločne, alebo chlapci radi športujú. Poobede sme so staršími deťmi a s nimi máme viac pastoračných aktivít, aby sme im aj niečo odovzdali, nielen tak vyplnili čas hrou.
Pracujete aj s dospelými? Nejaké lepšie vzdelávanie aj v oblasti viery?
Áno, niektorí kolegovia z nášho tímu sa venujú aj dospelým. Aj sestra Jacoba a ostatné rehoľné sestry majú na starosti pastoráciu a výpomoc dospelým. Pán farár s pánom kaplánom neustále pomáhajú tam, kde treba. Členovia komunity si na faru chodia požičať nástroje alebo nabrúsiť sekeru. Pán farár má okrem iných aktivít aj biblickú skupinu a pán kaplán vedie skupiny miništrantov, s ktorými športuje. Sestra Magdaléna dohliada na práčovňu, zašíva alebo pomáha vo farnosti iným spôsobom. Sestra Tamara učí v škole a vedie spevokol a modlitebnú skupinu. Sestra Jacoba má na starosti ošetrovanie, komunikuje s klientami, vedie Komunitné centrum a pomáha keď niekto potrebuje niečo vybaviť. Celá náplň komunitného centra je zameraná na dospelých, ale my s kolegyňami sa skôr zameriavame na prácu s deťmi.
Spomedzi detí a mládeže je tam určite aj veľa talentov. V čom tak najviac vynikajú?
Sú šikovní v speve alebo v tanci. Majúv sebe takú živosť, oheň. Keď sa pustí hudba, tak sa tancujú, točia, krútia, ide to z nich prirodzene. Niektorí sú aj zruční napríklad v tvorivých dielňach. Máme ale aj deti ktoré vynikajú tým, že sú bystrejšie ako je priemer. Ľahšie im idú napríklad jazyky, alebo sa ľahšie učia. Celkovo sú vnímavejšie a vtedy je rozdiel viditeľnejší.
Dotiahnu to tieto deti aj ďalej, že sa hlásia na strednú alebo vysokú školu?
Najčastejšie sa hlásia na strednú odbornú školu, ktorá je v Lomničke na začiatku dediny. Takže tam ich štúdium často aj skončí. Sú ale aj také deti, ktoré majú ambície ísť ďalej, napríklad do Košíc, alebo na nejaké lepšie školy, no mnohokrát sú potlačení práve rodinou. Tá ich drží veľmi pri sebe a z domova ich ďaleko nepúšťa. A takto zabránia rozvoju aj tých, ktorí by mohli byť úspešní. Takže veľakrát ostanú aj deti s potenciálom v Lomničke a nedostanú sa ďalej.
Čo ťa prekvapilo a čo ťa nadchlo na živote rómskeho obyvateľstva?
Je to krásna a fascinujúca kultúra, ktorá obsahuje veľa zaujímavých oblastí ktoré sa dajú znova a znova objavovať. Čo sa mi aj páči a aj ma zároveň hnevá, je tá ich rómska vlastnosť, že žijú prítomnosť tu a teraz. Na jednej strane je to veľmi inšpiratívne, netrápia sa zajtrajškom, žijú prítomnosť. Neplačú priveľmi za minulosťou, „nerýpu“ sa v nej. Jednoducho žijú to čo majú. Na druhej strane ma to za nich aj mrzí, lebo nemyslia na budúcnosť, nehospodária s peniažkami, neplánujú si veci alebo si vyberajú nerozvážne aktivity. Takže to je vec, ktorá je na jednej strane veľmi dobrá a inšpiratívna, a na druhej strane prináša aj smútok.
Ako prežívajú taký bežný kolobeh života v roku. Aké majú tradície?
Myslím, že nemajú výrazné tradície, ktoré sa týkajú ich kultúry v kolobehu roka, ale majú také jednoduché, ktoré sú rôzne pospletané do ich dní. Rómovia sú duchovne založení a pán farár aj pán kaplán ich veľmi dobre vedú k Pánu Bohu. Deti pripravujú na Prvé sväté prijímanie a mladých na birmovku. Tento rok bolo na sv. prijímaní asi 90 detí. Keď sa ale Rómovia neupnú na Pána Boha, tak si nájdu niečo iné. Stále je bežné, že niektorí veštia pri vysokých sviečkach alebo sa zaprisahávajú. Na začiatku dediny máme veľký kamenný kríž a keď je obviazaný handrou, vieme že niekto prisahal. Niekedy prisahajú na svoje dieťa a potom musí pán farár rozlámať kliatby, ktoré ich sužujú. Tiež majú tradície, že na pohrebe trikrát dvíhajú truhlu alebo kým nepochovajú mŕtveho, nemôžu ísť do lesa. Veria, že sa im niekto zjaví, kto ich zvedie
na nesprávnu cestu. Majú rôzne také povery. Napríklad do svätého prijímania nemôžu prisahať, no potom už môžu ostošesť :). Takže keď sa nevyberú v oblasti viery po správnej ceste, nájdu si svoju vlastnú.
Ktorý sviatok v roku je pre nich najväčší?
Veľkým sviatkom je, keď majú v rodine krst, alebo svadbu. Alebo prvé sväté prijímanie. Sviatosti niektorí oslavujú obrovskými hostinami, niekedy až nadrozmernými, kde vedia utratiť veľmi veľa peňazí. Je to honosná oslava, niekedy až trošku prehnaná. Býva tam veľa jedla, hudby a tanca a spoločne hodujú do rána. Vtedy si vedia dopriať. A potom prichádza obdobie, kedy tie peniažky už až tak nemajú a chýbajú im. Čo sa týka sviatkov, majú radi odpust alebo sviatky Panny Márie, ktorú majú vo veľkej úcte. Kostol je zasvätený svätej Kataríne Alexandrijskej, takže počas týchto dní je aj slávnostná sv. omša alebo procesia po dedine. Vedia sa z toho tešiť a rozumejú, že je to akoby oslava kostola, oslava celej farnosti. Tiež prežívajú intenzívne Vianoce a Nový rok. Všetko čo je živé, hlučné a radostné patrí k oslavám sviatkov.
Sú ochotní aj sa zapojiť aj do života farnosti, keď treba niečo pomôcť vo farnosti pri kostole?
Áno, najmä mladí. Dospelí už veľmi nie. Matky sú s deťmi, povedia že nemajú veľa času. Keď je iniciatíva zo strany pána farára, že treba s niečím pomôcť, tak prídu aj muži. A pomôžu. Ale sami od seba prichádzajú máličko. Aj keď majú upratovať okolo domu, tak ich k tomu treba vyzvať. Ale mladí a najmä sú veľmi ochotní. Aj deti by chceli upratovať kostol, pomáhať hoci aj stále dokola to isté. Sú veľmi zlatí.
V Lomničke pracuješ už dva a pol roka. Čo na teba najviac zapôsobilo. Aký máš taký najsilnejší zážitok?
Veľmi sa mi páči, keď je v kostole krst. Veľa z nás odsudzuje Rómov, ktorých zanedbaných stretávame na ulici, ale keď vidím tie maminky ako si svoje dieťa vyobliekajú a tešia sa z neho v tom kostole, tak to sa mi veľmi páči. Všetky ostatné deti z lavice pozorujú ako pán farár leje na čelo dieťaťa vodu a je to taký malý sviatok počas bežnej sv. omše. Rómovia majú aj ďalšiu veľmi peknú vlastnosť, ktorá súvisí s tým že sú veľmi súdržní. Keď je niekto v rodine chorý, alebo majú ležiace dieťa s hendikepom, tak mu venujú veľmi veľa pozornosti. Nestretla som sa s tým, že by dali do domova niekoho, kto je starý alebo kto zomiera. Všetci k nemu prichádzajú, oplakávajú ho, alebo sa ho snažia potešiť a potom si ho tak aj odprevadia.
Na večný život. Tak isto, keď má niekto v rodine adoptované dieťatko, správajú sa k nemu ako k princovi, alebo princeznej. Chcú mu vrátiť všetko, čo mu predchádzajúca rodina nemohla dať. Túžia mu darovať novú rodinu. Adopcia je u Rómov bežná a častá. Aj v Lomničke a to je krásne.
Tvoja služba bude o dva mesiace končiť. Čo plánuješ potom? Plánuješ ostať v misijnej službe, alebo službe ľuďom aj na nejakom novom mieste?
Zatiaľ som dostala jednu pracovnú ponuku v Trnave. Tak smerujem tam. Bude to odlišné ako v Lomničke, najmä v oblasti práce s ľuďmi, sama som zvedavá ako sa to vykryštalizuje. Možno to nebude misijná práca v podobe ako doteraz a to mi bude trochu chýbať. Verím však, že Pán Boh bude so mnou aj na tejto ceste.
Text: Martin Štefanec SVD
Foto: Archív Ľudmily Kováčovej
Publikované v časopise Hlasy z domova a misií 04/2023.