Sociálno-politická situácia vo Venezuele

P. Eric Pérez, CSsR, vikár a tlačový riaditeľ vice-provincie Caracas, analyzuje situáciu vo Venezuele a prosí o modlitby za momentálonu situáciu v krajine.

Chcel by som tento článok začať tým, že sa vzdám svojho práva zaujať objektívne stanovisko ku kríze vo Venezuele. Budem hovoriť ako občan, ktorý analyzuje čo vidí, počuje a prežíva každý deň. Ak by som mal nájsť začiatok pre tento príbeh, začal by som Caracazom alebo Sacudónom, vlnou protestov a nepokojov, ktoré sa odohrali počas vlády Carlosa Andrésa Péreza od 27. februára do 8. marca 1989. Protesty začali v Guarenase (mesto vzdialené 15 km východne od Caracasu) ráno 27. februára 1989. Rabovanie a násilnosti sa rozpútali aj v hlavnom meste Caracas. Chudobní ľudia z hlavného mesta a v chudobných oblastiach ako Catia, El Valle, Coche a Antímano prevzali kontrolu nad ulicami. Televízne stanice vysielali udalosti v priamom prenose. V chudobných oblastiach boli protesty spočiatku pokojné, ale kvôli chaosu a neschopnosti bezpečnostných síl vypukli ďalšie zrážky, nepokoje a protesty a násilie sa čím ďalej tým viac stupňovalo.

Oficiálne zdroje udávali počty obetí od 73 do 100 spolu s tisíckami zranených a obrovskými materiálnymi škodami. Neoficiálne zdroje hovorili o 400 obetiach. Represie boli obzvlášť tvrdé v chudobných štvrtiach hlavného mesta. Evidentným dôsledkomCaracaza bola politická nestabilita. Po týchto udalostiach bola ešte v tom istom roku upravená vládna politika. 7. marca bola nariadená liberalizácia cien. Proces decentralizácie bol urýchlený prvými priamymi voľbami guvernérov a starostov, ktoré sa konali v decembri 1989. V roku 1992 sa odohrali dva pokusy o štátny prevrat, vo februári a novembri. Rastúci nesúhlas s administratívou prezidenta Péreza, rozkol v strane Acción Democrática (Demokratická akcia) a chýbajúce nové vedenie mali za následok neprijatie balíka opatrení, ktoré sa mali aplikovať v zoštíhlenej podobe. V marci 1993 bol prezident Carlos Andrés Pérez obvinený z korupcie a zosadený z úradu. Rozhodnutím Národného kongresu (súčasná Národná rada) sa stal prezidentom Ramón J. Velásquez a po voľbách v roku 1994 ho vo funkcii vystriedal Rafael Caldera. Hugo Chavez, jeden z organizátorov prvého pokusu o štátny prevrat v roku 1992, uznaný vinným z riadenia vojenskej vzbury a uväznený, bol prezidentom Rafaelom Calderom prepustený a v roku 1998 vyhral prezidentské voľby.
V tomto momente začína nová kapitola v histórii Venezuely. Chávezova politika bola ľavicová a socialistická. Chávez nás primäl pozerať na zabudnutých, chudobných, opustených, tých, ktorí dlhé roky nemali žiaden hlas. Jeho plány veľká väčšina krajiny privítala. Moc pre bežných ľudí sa začala ukazovať v misiách (náboženský koncept aplikovaný na štruktúry v prospech núdznych) a v obecných radách. Pozvoľna všetka moc padla do rúk výkonnej moci, hlavne po prevrate v roku 2002, takým spôsobom, že prezident Chávez mal v rukách všetko, čo potreboval, aby krajina napredovala. Podobne v medzinárodnej politike, vďaka moci ropy a nezlomného Chávezovho slova, začala Venezuela vyvážať tento model do iných krajín: Bolívia, Nikaragua, Argentína, Ekvádor a Karibské ostrovy a ovplyvnila ekonomiky Brazílie, Uruguaja, Kuby a Paraguaja.
Určite nie každý bol zástancom vlády v tomto období. Jazyk používaný v posledných 15 rokoch bol tvrdý, extrémistický a výlučný, nebol tu priestor pre dialóg, pokiaľ nezodpovedal vládnym požiadavkám. Štátna politika viedla k opakovanej devalvácii meny, regulácii hodnoty doláru (čo malo za následok vznik rôznych konverzných tabuliek), vyvlastňovaniu, nedostatku, cenovým reguláciám, nezamestnanosti, nezákonnému obohacovaniu sa, neistote a inflácii. Neboli nové tváre, takže vládni predstavitelia ostávali tí istí a ministerské výmeny sa robili ako v šachovej hre. Pred poslednými prezidentskými voľbami sa niečo jasne ukázalo. Krajina sa ocitla rozdelená na dve takmer rovnaké časti, ale len jedna polovica má moc, druhá má len svoje predstavy. Z tohto dôvodu je dnes Venezuela v chaose, nie len preto, že v niektorých mestách zastavili dopravu, zorganizovali protestný pochod alebo konfrontovali úrady. Problémom je populárna nespokojnosť medzi rôznymi vrstvami spoločnosti. Protestuje sa v oblastiach strednej a vyššej triedy, zakiaľ čo v chudobnejších oblastiach je ticho. Hovoriť s „chavistom“ a potom s niekým z opozície budí v človeku dojem, že hovorí s dvoma rôznymi krajinami. Pokiaľ si ale odmyslíme fakt, že teraz sú to stredná a vyššia vrstva, ktoré najviac trpia následkami vládnych opatrení, nedalo by sa povedať, že podmienky na sociálnu revoltu sú rovnaké ako v časoch Caracaza?
Nie som povolaním politik a ospravedlňujem sa komukoľvek, kto nesúhlasí s mojou analýzou, ale som s veľkou hrdosťou redemptorista a som povolaný ohlasovať Kristovo hojné vykúpenie. Z tohto dôvodu prosím a modlím sa za národné zmierenie, ku ktorému dôjde iba ak obe strany budú ochotné počúvať, viesť dialóg, odpustiť, dohodnúť sa, spolupracovať, stavať mosty, začleňovať každého a vytvárať priestor pre všetkých pri budovaní lepšej krajiny, lepšej Venezuely.
Zdoj: Scalanews (www.cssrredemptoristi.com)
Preklad: Pavla Mašková