Spisovateľ vs. Slovo

(Lk 1, 1–4; 4, 14–21)

Toto evanjelium nám riadne skáče.

Začneme čítať prvé slová Lukášovho evanjelia, Lukáš rozpráva o sebe a svojom poslaní, zámere. Naraz, z vety na vetu, sme v polke štvrtej kapitoly.
Ale dáva to zmysel. Tak ako Lukáš, aj Ježiš predstavuje sám seba, svoje poslanie, svoj cieľ.

Keď Lukáš písal, vedel, že píše Sväté písmo?

Že jeho slová budú s úctou čítané po celom svete, navždy?
Že jeho slová budú pre nás, Slovákov z roku 2016, zdrojom Boha, odhalením jeho tváre?
Že nám zanechá príbehy, slová, skutky, postoje, hodnoty Ježiša živého, dnes, tu, v Duchu? Zjavenie Boha nie ako starú spomienku, ale príbeh, ktorého my sme súčasťou?

Tvár Boha, pod závojom Starého zákona tušená i skrytá, zjavená v príbehoch ľudí dobrých i zlých, kráľov i otrokov, naraz získava kontúry. Závoj padá. Konečne prišiel ten jediný: „Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate…“ (Zjv 5, 9) a čítať. Prísľub je vyplnený z vnútra. „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“

Boli ho oni schopní rozpoznať, som ja schopný rozpoznať ho?

„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“

Farizeji a spol. nemajú problém s Ježišom, ale s jeho vkusom: chudobní, väzni, chorí, slepí, utláčaní, hriešnici… proste, zlý vkus.

Hľadali Božiu tvár v Písme a vo vlastnej spravodlivosti. „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha…“ Očisťuj srdce a uvidíš Boha všade. Je ľahké milovať hladujúce deti v Afrike, ale tie, ktoré dupú v byte nado mnou…
Ak si na niekoho nahnevaný, máš zastreté oči, ak si nadržaný a vnímaš iba telo, máš zastreté oči, ak si ukradol, máš zastreté oči, ak si oklamal, máš zastreté oči a nemôžeš spoznať v človeku brata či sestru, o to menej Boha.
A potom, keď Boh príde na dosah ruky, nespoznáš jeho tvár, lebo nevieš, ako veľmi vie milovať.

Milan Hermanovský, augustinián