Sr. Dorota Nechajová, SCSC absolvovala kurz pre formátorky v Ríme a delí sa o svoje skúsenosti

Medzinárodná únia generálnych predstavených (UISG) organizuje polročný kurz formátoriek v anglickom jazyku. Kurz prebieha každý rok od januára do júla. Na kurz v roku 2026 je potrebné prihlásiť sa do 15. 7. 2025 a viac info o ňom je možné nájsť na https://formacia.kvrps.sk/kurz-formatorov/ a https://www.uisg.org/en/projects/programme-for-the-preparation-of-formators/. Sr. M. Dorota Nechajová, krížová sestra, sa rozhodla podeliť o to, ako kurz prebiehal aj čo jej osobne tento čas dal.

Volám sa sestra Dorota, som Milosrdná sestra Svätého kríža. Minulý rok od januára od júla som mala možnosť zúčastniť sa kurzu Program pre prípravu formátorov v Ríme. Kurz bol určený pre rehoľné sestry, stretli sme sa sestry zo všetkých kontinentov, z 29 krajín, z 38 ženských kongregácií, rôzneho veku, s rôznymi skúsenosťami z formácie. Bolo to veľké obohatenie nielen kvôli vedomostiam, ktoré nám odovzdali sestry a kňazi – odborníci z rôznych oblastí, ale aj vďaka multikulturalite a vzťahom, ktoré sme vytvorili v rámci kurzu, aj v komunitách, kde sme bývali. Kurz už sedem rokov organizuje UISG – Medzinárodná únia generálnych predstavených v Ríme, je v angličtine.

Prvý týždeň sme sa zoznamovali, rozdelili do menších skupiniek, mali sme slávnostnú svätú omšu. Potom bol celý polrok podelený na „vyučovacie bloky“, priemerne jedna téma na jeden týždeň. Témy boli starostlivo vybraté a prezentované tak, aby to bolo užitočné pre počiatočnú i permanentnú formáciu – boli to napríklad témy ako utváranie komunity, skupinová dynamika, základné témy z teológie vhodné pre počiatočnú formáciu, interkulturalita, formácia pre misie a oboznámenie sa so súčasnými globálnymi problémami aj organizáciami pre pomoc obetiam, starostlivosť o seba, ako horieť a nevyhorieť, dôležitosť a prostriedky na hlbšie sebapoznávanie, synodalita, charizma, chápanie sľubov, proces rozlišovania v komunite a vodcovstvo, o modlitbe, starostlivosť o zraniteľných a riziká zneužívania, ľudský rozvoj a sexualita, kanonické právo a formácia… Okrem prednášok sme mali možnosť diskusie a zdieľania našich skúseností v menších medzinárodných skupinkách. Kurz bol nielen informatívny, ale aj formačný pre každú z nás osobne. Celý program bol zostavený tak, aby bol inšpiratívny aj ako vzor pre službu vo formácii – pripravovali sme si ranné modlitby, liturgiu, raz v mesiaci sme spoločne oslavovali narodeniny a meniny, mohli sme zažiť tri púte – do Subiacca, Sieny a Assisi, súčasťou programu boli aj týždenné individuálne duchovné cvičenia. Som za túto skúsenosť veľmi vďačná, bola pre mňa veľkým obohatením.

Chcela by som sa podeliť o niekoľko podnetov, ktoré boli odprezentované v rámci témy o budovaní komunity. Čo robiť, aby bola naša formačná komunita bezpečným miestom, kde noví členovia v procese počiatočnej formácie môžu rásť? Ako vytvárať a podporovať v komunite takú klímu, kde každý sa môže cítiť prijatý, byť sám sebou, kde sa nik nemusí báť, ako tí druhí zareagujú, či nebude zahanbený alebo nejakým spôsobom „vylúčený, potrestaný“? Celý jeden blok sa venoval téme psychologického bezpečia v komunite (psychological safety).

Kľúčovými východiskami, na ktorých to stojí, sú – dôvera, úcta, otvorený dialóg so všetkými a medzi všetkými. Základnými stratégiami sú hlavne využívanie aktívneho počúvania, empatia, stanovenie jasných očakávaní, vytváranie príležitostí pre aktivity, ktoré môžeme robiť spolu, spoločné vzdelávanie sa a rozvoj, toto všetko môže napomáhať k súdržnosti skupiny a budovaniu pocitu psychologického bezpečia v komunite.

Predstavili nám 4 aspekty, ktoré sa v komunite vzájomne prelínajú, dopĺňajú: 1. usilovať sa, aby sa každý cítil začlenený, súčasťou spoločenstva, 2. usilovať sa o klímu, kde sa nik nemusí báť opýtať sa na čokoľvek, čo nevie, kde sa cítime slobodní nevedieť všetko a môcť sa učiť, 3. usilovať sa o klímu, kde sa cítime bezpeční prispieť do komunity návrhom, nápadom; 4. a napokon usilovať sa o klímu, kde je v poriadku spochybniť, že možno sa už netreba držať niektorých našich „tradícií“, hoci „vždy to tak bolo a vždy sa to tak robilo.“

Je tiež dobré pamätať, že takto fungujúce vzťahy je dôležité podporovať na viacerých úrovniach života v komunite – medzi formátormi/kami navzájom, medzi formovanými navzájom a medzi formátormi a formovanými.

  1. Bezpečie v pocite začlenenia (inclusion safety)

Ak túžime byť sami sebou, potrebujeme budovať zdravé, fungujúce, zrelé vzťahy. Nik sa nemôže stať zrelým ako samotár. Potrebujeme mať pocit spolupatričnosti. Veľmi dôležité sú prvé chvíle, ktoré mladý človek zažíva pri vstupe do novej komunity. A ešte predtým môže mladému človeku veľa povedať o našej komunite a, povedzme aj reholi, prvý kontakt s nami, klíma, pohostinnosť, naša vzájomná komunikácia, jednota alebo nejednota. Na začiatku by sa komunita, a zvlášť formátor, mali usilovať vyjsť v ústrety novému členovi, reflektovať, ako mu môžeme pomôcť, aby sa cítil zapojený, vypočutý, prijatý. Je nápomocné trpezlivo vysvetliť denný poriadok, naše zvyky, o ktorých všetci vedia, ale už sú tak zautomatizované, že sa na ne nejako špeciálne neupozorňuje… Aj napriek tomu, že mladý človek slobodne požiadal o vstup, predsa môže prežívať úzkosť, bolesť z odchodu z rodiny, strach z neznáma. Pravdaže, je namieste aj očakávať, že prichádzajúci mladý človek, alebo brat/sestra sa tiež budú usilovať poznávať komunitu a zapájať sa aktívne do spoločných aktivít. Ak máme v komunite dojem, že sa mladý človek, brat, sestra nechce zapojiť napriek našej otvorenosti, úsiliu, nesúďme, lebo nepoznáme dôvody, zranenia, možno strach, a radšej prosme Pána o milosť, aby sme pravý dôvod vedeli spoznať, pomenovať a tak mu mohli pomôcť, sprevádzať. Aj keď to nie sú žiadne nové informácie, samozrejme, táto počiatočná etapa môže mať aj hlbšie následky. Ak sa mladý človek, alebo aj neskôr brat, sestra prichádzajúca do novej komunity, necíti prijatý/á, môže sa správať „paraziticky“ = „načo sa snažiť, keď aj tak odo mňa nič nečakajú“, nadradenosť posilňuje bariéry, namiesto spolupráce je porovnávanie a súťaženie.

  • Bezpečie „môcť nevedieť“, pýtať sa a učiť sa

Je napĺňaním našej ľudskej potreby učiť sa a rásť, poznávať. Ak budujeme a podporujeme takéto prostredie, mladý človek i sestry nemajú strach urobiť chybu, prijať aj dať spätnú väzbu, dávať otázky a konfrontovať, dovoliť si povedať „neviem“. Ak to nie je bežné, môže sa stať, že v komunite radšej mlčíme, ako by sme si priznali chybu, máme pocit, že to, čo robíme, aj tak niekto skritizuje, učenie sa a vzdelávanie sa môže vnímať ako strata času a nie sme ochotní robiť niečo viac, ako je moja „rola“ alebo zodpovednosť.

  • Pocit bezpečia a prijatia môjho „príspevku“ do komunity

Veľmi napomáha naplno a so zápalom ponúkať a využívať svoje dary, talenty, zručnosti pre dobro celej komunity, a navyše zodpovedne, kreatívne a samostatne. Umožňuje to aj niečo v komunite zmeniť, pri riešení problémov sme schopní viac sa pýtať, ako hovoriť. Ak sa necítime dosť dobrí pre komunitu, ak to zriedka niekto ocení, klesá motivácia niečo robiť, váhame prevziať zodpovednosť, môžeme cítiť nudu alebo až vyhorenie, cítime neistotu, ak chceme riešiť problém, lebo možno niekomu bude vadiť, že sa miešame do „iba jeho“ kompetencie.

  • Bezpečie hľadať, ako robiť veci lepšie

Znamená, že je v poriadku ozvať sa a spochybniť súčasný stav, keď si myslíme, že existuje príležitosť a spôsob na zmenu a zlepšenie. Každý má v komunite hlas a je vypočutý, nevyhýbame sa ani nepríjemným debatám. Ak na druhej strane nie sme zvyknutí takto fungovať, môžeme ignorovať alebo prehliadnuť „vyrušenie“, námietky, postrehy, pri hádke alebo výmene názorov zvyčajne k ničomu konštruktívnemu neprídeme, môžeme mať tendenciu zviezť sa pohodlne popri „silnejších hlasoch“, „vyzuť sa“ zo zodpovednosti a bojíme sa inovácií.

                Spätne si sami môžeme položiť otázku: Pamätám si ešte svoj vlastný príchod a proces začlenenia sa do našej (formačnej) komunity? Zažil/a som začlenenie, prijatie alebo nie? V čom konkrétne áno, v čom konkrétne som sa cítil/a cudzo a neprijato? Spätne – má/malo to vplyv na môj život a fungovanie v komunite? … a teraz… skúsme úprimne sa zaujímať, nechať rozprávať a počúvať…