Štyri odpovede pápeža Františka

Svätý Otec František sa v sobotu 17. mája 2015 stretol s rehoľníkmi Rímskej diecézy. Zišli sa na audiencii v Aule Pavla VI. Išlo o ďalšie z veľkých podujatí Roka zasväteného života. V mene 25-tisíc zasvätených mužov a žien vykonávajúcich svoje poslanie v rámci Rímskej diecézy predložili štyria zástupcovia Svätému Otcovi otázky, na ktoré spontánne odpovedal v srdečnej atmosfére. Otázky sú podané v skrátenej forme.
Prvá otázka pre Svätého Otca vyšla z prostredia klauzúrnych sestier. Augustiniánska sestra Fulvia Sieni hovorila ako delegátka 28 kontemplatívnych kláštorov v Ríme.

Kláštory sú svedkami citlivej vyváženosti medzi skrytým životom a zviditeľnením sa, medzi klauzúrou a zapájaním sa do diecézneho života, medzi modlitbovým tichom a slovom, ktoré sa ohlasuje. Akým spôsobom môže kláštor v meste obohatiť duchovný život diecézy a ako sa môže nechať obohatiť duchovným životom diecézy a inými formami zasväteného života?

Svätý Otec: Hovoríte o citlivej vyváženosti. Skôr by som povedal, že ide o citlivú vyváženosť medzi utiahnutím sa a zviditeľnením. Ba viac: ide o napätie medzi utiahnutím sa a zviditeľnením. Mníšske povolanie spočíva práve v tomto napätí – napätím vo vitálnom zmysle, v napätím vernosti. Udržiavanie rovnováhy by sme však mohli chápať aj ako „raz sa nakloním na túto stranu a raz na tamtú, raz tu, raz tam…“. Avšak napätie znamená, že Boh vás povoláva ku skrytému životu a súčasne vás povoláva zviditeľniť sa určitým spôsobom vo svete. Ako sa máte zviditeľniť a aký má byť váš skrytý život? Toto je napätie, ktoré prežívate vo svojej duši. A je to aj vaše povolanie: ste ženami „v napätí“: v napätí medzi týmto postojom, ktorým hľadáte Pána a ste ukryté v Pánovi, a medzi povolaním byť znamením. Na to, aby ste boli znamením, múry kláštora nestačia. Pred asi šiestimi-siedmimi mesiacmi som dostal list od istej klauzúrnej sestry, ktorá sa začala na vrátnici venovať chudobným, potom začala pracovať medzi chudobnými vonku a jej práca začala naberať obrátky. Nakoniec povedala: „Mojou klauzúrou je svet.“ Ja som jej však odpovedal: „Povedz mi, drahá, máš prenosnú klauzúrnu mrežu?“… Jej postoj bol pomýlený.

Ďalšou chybou je, keď nič nechceme počuť, ani vidieť. „Otče, môžeme počúvať správy v kláštore?“ Musíte! Ale nie správy, povedzme, z bulvárnych médií… Ale správy o tom, čo sa deje vo svete; správy napríklad o vojnách, chorobách, o tom, ako veľmi ľudia trpia. Jednou z vecí, ktoré by nemali chýbať v kláštore, je vyhradený čas na to, aby ste mohli počúvať ľudí! Aj vo chvíľach kontemplácie, mlčania… V niektorých kláštoroch majú telefónny záznamník a ľudia volajú, prosia o modlitbu za to, za ono… Toto spojenie so svetom je veľmi dôležité! Napríklad v ďalších kláštoroch sestry pozerajú televízne správy… Neviem, takéto rozhodnutie má zvážiť a urobiť každý kláštor, no vždy má byť v súlade s regulou. Iné kláštory zasa odoberajú denníky a sestry ich čítajú; v ďalších sa toto spojenie uskutočňuje iným spôsobom. No vždy je dôležité byť prepojenými so svetom: vedieť, čo sa deje. Vaše povolanie totižto nie je nejaký úkryt. Vaším povolaním je ísť na bojové pole, bojovať, klopať na Pánovo srdce za mesto, v ktorom žijete. Podobne ako Mojžiš, ktorý mal zdvihnuté ruky a modlil sa, kým ľud bojoval (porov. Ex 17, 8 – 13).

Mnohé milosti prichádzajú od Pána práve v tomto napätí medzi skrytým životom, modlitbou a počúvaním správ o ľuďoch. Opatrnosť a rozlišovanie vám pomôžu pochopiť, koľko času treba venovať jednej veci a koľko druhej. Sú aj kláštory, v ktorých sa denne polhodinu či hodinu vydáva jedlo tým, ktorí oň požiadajú. Táto práca nie je proti skrytému životu v Bohu. Je to služba, je to úsmev. Úsmev kontemplatívnych sestier otvára srdcia! Úsmev kontemplatívnych sestier viac ako chlieb sýti tých, ktorí prichádzajú! Tento týždeň ty budeš počas tejto polhodiny vydávať jedlo tým, ktorí prosia aj o nejaký ten chlebíček. Niekto sa venuje tejto službe, niekto inej: tento týždeň je na tebe, aby si sa usmievala na tých, ktorí sú v núdzi! Nezabúdajte na to. Sestre, ktorá sa nevie usmievať, niečo chýba…

Podobne aj v kláštore existujú ako v každej rodine problémy, boje, malé zvady, ba aj žiarlivosť, to či ono… Táto skúsenosť nám pomáha pochopiť, ako trpia napríklad ľudia v rodinách, keď sú tam zvady, keď sa manžel a manželka hádajú, keď zavládne žiarlivosť, keď sa rodiny rozpadávajú… Keď aj vy prechádzate touto skúškou, a to sa vždy stáva, uvedomte si, že to nie je vaša cesta; prinášajte ju Pánovi ako obetu, usilujte sa v kláštore o pokoj, aby Pán nastolil pokoj aj v rodinách a medzi ľuďmi.

„Povedzte mi, otče, toľko čítame o korupcii vo svete, v mestách. Môže aj v kláštoroch existovať korupcia?“ Áno, keď dôjde k strate pamäti. Keď zabudneme spomínať! Keď si nevieme spomenúť na začiatky povolania, na naše prvé stretnutie s Bohom a s charizmou, podľa ktorej bol kláštor založený… Keď sa táto pamäť vytratí a duša začína byť svetácka, teda myslí na svetácke veci, vtedy sa vytráca aj horlivosť v modlitbe príhovoru za ľudí.

Drahá sestra, vyslovila si jedno nádherné a krásne slovo, skutočne krásne: „Kláštor je prítomný v meste, Boh je v meste a my počujeme ruch mesta“: ten ruch, ktorý je ruchom života, ruchom ťažkostí, ruchom toľkých ľudí, ktorí chodia do práce a vracajú sa z nej, myslia na tieto veci a milujú… Všetok tento ruch vás má pobádať, aby ste ako Mojžiš odvážne bojovali s Bohom. Spomeň si, ako bol Mojžiš zarmútený tým, že sa ľud vybral nesprávnou cestou. Pán stratil trpezlivosť a povedal Mojžišovi: „Vyhubím tento ľud! Ty sa však neboj, z teba urobím vodcu iného ľudu.“ Čo na to Mojžiš? Čo odpovedal? „Nie! Ak zničíš tento ľud, znič aj mňa!“ (porov. Ex 32, 9 – 14). Spojenie s tvojím ľudom sa koná tu v meste. Treba povedať Pánovi: „Toto je moje mesto a môj ľud. Sú to moji bratia a moje sestry“. Takýto postoj znamená položiť život za ľud. Toto všetko znamená citlivú vyváženosť, delikátne napätie.

Neviem, ako to robíte vy, augustiniánky: Môžete prijať ľudí v hovorni? Koľko klauzúrnych mreží máte? Štyri alebo päť? Alebo ich už vôbec nemáte?… Je pravda, že niekedy môžeme byť v niektorých veciach neopatrní, že venujeme príliš veľa času rozprávaniu – svätá Terézia o tom mnoho hovorí –, avšak ľudu veľmi dobre padne, keď vidí vašu radosť, keď mu sľúbite, že sa budete zaň modliť a prihovárať sa zaň. Keď ste sa s ľuďmi už polhodiny porozprávali, vráťte sa k Pánovi. Takýto prístup k ľuďom je veľmi dôležitý, veľmi dôležitý! Pretože klauzúra vždy potrebuje spojenie s ľuďmi. Spojenie s ľuďmi je veľmi dôležité.

Poďme teda k záverečnej otázka: Akým spôsobom môže kláštor v meste obohatiť duchovný život diecézy a ako sa môže nechať obohatiť duchovným životom diecézy a inými formami zasväteného života, pridržiavajúc sa pevne svojich mníšskych zásad? Áno, môže. Môže sa modliť za diecézu: modliť sa za biskupa, za pomocných biskupov a za kňazov. Kvalitní spovedníci sú všade! Niektorí azda nie sú až tak skvelí… ale kvalitní tu sú.

Viem o kňazoch, ktorí chodia do kláštorov poradiť sa n nejakou klauzúrnou sestrou. Kňazom to veľmi prospieva… Modlite sa za kňazov. V tejto citlivej vyváženosti, v tomto delikátnom napätí má miesto aj modlitba za kňazov. Myslite na svätú Teréziu od Dieťaťa Ježiša… Modliť sa za kňazov, ale aj vypočuť kňazov: vypočuť, keď prichádzajú do hovorne za vami. Vypočuť ich. Poznám mnohých kňazov – dovoľte mi to slovo – ktorí sa «vyventilujú» pri rozhovore s klauzúrnou sestrou. A potom úsmev, nejaké slovíčko a sestrino uistenie o modlitbe spôsobí, že sa vrátia do farnosti šťastní. Neviem, či som odpovedal na vašu otázku?

Druhá otázka (Iwona Langaová, Ordo virginum, Dom-rodina Ain Karim):

Manželstvo a kresťanské panenstvo sú dva spôsoby, ktorým možno uskutočniť povolanie k láske. Vernosť, vytrvalosť, jednota srdca sú záväzkami a výzvami či už pre kresťanských manželov alebo pre nás zasvätených. Ako si máme navzájom osvetliť cestu a spoločne kráčať k Božiemu kráľovstvu?

„Ak prvá rehoľná sestra Fulvia Sieni bola, povedzme, „vo väzení“, tak táto druhá rehoľná sestra je… „na ceste“. Obe ohlasujú Božie slovo mestu. Vy ste položili peknú otázku: „Láska v manželstve a láska v zasvätenom živote je tou istou láskou?“ Patria medzi jej kvality vytrvalosť, vernosť, jednota srdca? Sú jej súčasťou aj záväzky a výzvy? Veď práve preto sa zasvätené osoby nazývajú Pánovými nevestami. Vydávajú sa za nášho Pána. Mal som strýka, ktorého dcéra sa stala rehoľnou sestrou. Hovorieval: „Ja som teraz Pánovým svokrom! Moja dcéra sa zosobášila s Pánom!“ V ženskom zasvätení existuje manželský rozmer. Existuje aj v mužskom zasvätení: o biskupovi sa hovorí, že je „ženíchom Cirkvi“, pretože je na mieste Ježiša, Ženícha Cirkvi. Tento ženský rozmer – ak dovolíte, trochu odbočím od otázky a potom sa k nej vrátim – je v ženách veľmi dôležitý. Rehoľné sestry sú ikonou Cirkvi a Panny Márie. Nezabúdaj, že Cirkev je ženského rodu: nehovoríme ten Cirkev, ale Cirkev. Preto je Cirkev nevestou Pána Ježiša. Mnoho raz na to zabúdame a zabúdame aj na materinskú lásku rehoľnej sestry, pretože aj láska Cirkvi je materinská. Láska rehoľnej sestry je materinskou láskou, pretože materinskou je aj láska Panny Márie. Prejavom lásky zasvätenej ženy je vernosť. Takže vernosť musí (nechápme ju však ako povinnosť, ale ako súčasť jej prirodzenosti) odzrkadľovať lásku a nežnosť Matky Cirkvi a Božej Matky Márie. Žena, ktorá sa chce zasvätiť Bohu, a nenastúpi na túto cestu, sa koniec koncov vo svojom rozhodnutí mýli. Materstvo zasvätenej ženy! Často by sme mali naň myslieť. Na to, ako je materinská Panna Mária a ako je materinská Cirkev.

Pýtala si sa ma: Ako si navzájom osvetliť cestu a spoločne kráčať k Božiemu kráľovstvu? Láska Panny Márie a láska Cirkvi je konkrétnou láskou! Konkrétnosť je vlastnosť materstva žien, materstva rehoľných sestier. Ide teda o konkrétnu lásku. Keď však rehoľná sestra začne s nejakými ideami, keď má príliš mnoho nových nápadov… Čo robievala svätá Terézia? Akú radu dávala svätá Terézia Veľká predstavenej? Hovorila: „Ponúkni sestru rezňom a potom sa porozprávajte.“ Treba začať od konkrétnej veci. Konkrétnosť. Konkrétna láska je veľmi ťažká… Veľmi ťažká! Tým viac je ťažká, keď sa žije v komunite, pretože komunitné problémy sú všetkým známe: žiarlivosť, klebety; táto predstavená je taká, ďalšia je onaká… Toto sú konkrétne kroky a tie sú dobré! Teda konkrétna dobrota, konkrétna láska, ktorá všetko odpúšťa! Ak musíš povedať pravdu, tak ju povedz priamo do tváre, ale láskavo; prv ako niekoho pokarháš, tak sa najprv pomodli a potom pros Pána, aby si mohla niekoho napomenúť. Toto je konkrétna láska! Rehoľná sestra nemôže žiť láskou, ktorá je vo hviezdach; nie, láska musí byť konkrétna!

Aká má byť teda konkrétnosť zasvätenej ženy? Ako má vyzerať? Odpoveď nájdeš v dvoch evanjeliových statiach. Najprv v blahoslavenstvách: ony ti povedia, čo máš robiť. Ježiš, teda Ježišov program, je konkrétny. Často si myslím, že Ježišove blahoslavenstvá sú prvou encyklikou Cirkvi. A to je pravda, pretože tam sa nachádza celý jeho program. A potom konkrétnosť nájdeš v protokole, podľa ktorého budeme všetci súdení: Matúš, 25. kapitola. V týchto dvoch statiach spočíva konkrétnosť zasvätenej ženy. Na základe týchto dvoch statí môžeš prežívať celý zasvätený život; na základe týchto dvoch regúl, týchto dvoch konkrétnych vecí môžeš konať uvedené konkrétne veci. Keď ich uvedieš do života, dosiahneš vysoký stupeň svätosti a veľmi hlbokej modlitby. Potrebná je však konkrétnosť a láska je konkrétna! Vaša ženská láska má byť konkrétnou materinskou láskou. Matka nikdy neohovára svoje deti! Ak si ty rehoľnou sestrou a žiješ buď v kláštore, alebo v laickom spoločenstve, ty máš toto materinské zasvätenie a nesmieš ohovárať iné rehoľné sestry! Nie. Vždy ich treba ospravedlniť. Vždy! Je nádherná tá časť životopisu svätej Terézie Ježišovej, keď sa stretávala so sestrou, ktorá ju nenávidela. Ako reagovala? Usmievala sa a šla ďalej. Úsmev lásky!… A ako reagovala, keď mala sprevádzať rehoľnú sestru, ktorá vždy bola nespokojná, pretože krívala na obidve nohy a, chúďa, bola chorá? Čo robila? To najlepšie, čo mohla! Bola k nej dobrá a dokonca jej narezala smidky chleba, teda urobila niečo na viac. Teda nikdy nie skrytá kritika! Tá totiž ničí materstvo. Matka, ktorá kritizuje, ktorá ohovára svoje deti, nie je matkou! Myslím, že sa po taliansky povie, že je „matechou“… Nie je matkou. Ja však hovorím: láska (všimni si, že to platí aj o manželskej láske; ide totiž o ten istý obraz, obraz materstva Cirkvi) znamená konkrétnosť. Konkrétnosť! Odporúčam vám venovať sa tomuto cvičeniu: často čítajte blahoslavenstvá a 25. hlavu z Matúšovho evanjelia, stať o poslednom súde. Konkrétnosť evanjelia vám veľmi pomôže… Tak čo? Stačí?“

Tretia otázka (páter Gaetano Saracino, misionár skalabrinián, správca Farnosti Najsvätejšieho Vykupiteľa):

Ako dať do spoločného svoje dary a čo robiť, aby dary, ktorých nositeľmi sú rôzne charizmy v miestnej cirkvi, takej bohatej na rôzne talenty, prinášali svoje ovocie? Často sa stáva, že komunikácia je medzi rôznymi cestami veľmi náročná, nedokážeme zjednotiť sily našich rehoľných kongregácií, farností, iných pastoračných organizmov, združení a laických hnutí… Zdá sa, že skôr prevláda konkurencia, a nie služba, na ktorej majú mať všetci svoju účasť. A potom, my, zasvätené osoby, sa niekedy cítime ako „záplaty“. Ako máme spoločne kráčať?

Bol som v tej farnosti a viem, čo robí tento váš revolučný kňaz: dobre pracuje! Dobre pracuje! Ty si začal hovoriť o sviatku. Je to jedna z vecí, na ktorú my kresťania zabúdame: sviatok! Sviatok je teologickou kategóriou, nachádza sa aj vo Svätom písme. Keď sa vrátite domov, otvorte si Knihu Deuteronómium, 26. kapitolu. V nej Mojžiš v Pánovom mene hovorí, čo majú roľníci robiť každý rok: priniesť prvotiny plodín do chrámu. Hovorí: „Pôjdeš do chrámu, vezmi zo sebou kôš s prvotinami plodín a obetuj ich Pánovi, aby si sa tak poďakoval Pánovi.“ A potom? Po prvé, začne spomínať. Vysloví svoje Krédo: „Môj otec bol blúdiaci Aramejčan. Boh ho povolal. Stali sme sa otrokmi v Egypte, ale Pán nás vyslobodil a dal nám túto zem…“ (porov. Dt 26, 5 – 9). Teda na prvom mieste je spomienka. Po druhé: daruj kôš kňazovi; po tretie: poďakuj sa Pánovi; po štvrté: vráť sa domov a hoduj. Na tento sviatok pozvi tých, ktorí nemajú rodinu. Pozvi otrokov, tých, ktorí nie sú slobodní, pozvi na sviatok aj tvojho suseda… Sviatok je teologickou kategóriou života. Zasvätený život nemožno prežívať bez tohto sviatočného rozmeru. Treba teda sláviť. No sviatok neznamená robiť hluk, hurhaj… Sláviť znamená konať to, čo hovorí stať, ktorú som práve citoval. Pamätajte si: Deuteronómium, 26. kapitola. Každá modlitba má svoj cieľ: je to radosť z toho, keď si môžeme pripomenúť všetko to, čo Pán urobil pre nás; všetko to, čo mi dal; aj ten výsledok, pre ktorý som pracoval a teším sa z neho. V komunitách, vo farnostiach, ako je to v tvojom prípade, kde sa neoslavuje – a malo by sa oslavovať -, tak tam voľačo chýba! Sú tam veľmi prísni: „Takáto disciplína nám prospeje.“ Všetko beží podľa plánu: deti pristupujú k prvému svätému prijímaniu, je to nádhera, vyučuje sa katechizmus… No niečo chýba: chýba frmol, chýba ruch, chýba slávenie sviatku! Spoločenstvu, ktoré by nevedelo oslavovať, chýba srdce. Niektorí duchovní autori hovoria, že aj Eucharistia, eucharistické slávenie, je oslavou. Áno, má v sebe oslavný rozmer, keď si pripomíname smrť a zmŕtvychvstanie Pána. Tento prvok som chcel zdôrazniť, aj keď ho tvoja otázka priamo neobsahovala, ale tvoja vnútorná reflexia áno.

Ty však hovoríš o konkurencii medzi tou či onou farnosťou, tou či onou kongregáciou… Jednou z najťažších vecí je vytvoriť v diecéze harmóniu. Ty však hovoríš: „Lenže rehoľníci sú pre biskupa záplatou…“ Niekedy je to asi aj pravda… No ja ti postavím ďalšiu otázku: „Keď, napríklad, teba urobia biskupom (postav sa do jeho úlohy), máš farnosť, v ktorej pracuje vynikajúci farár – rehoľník. Po troch rokoch príde provinciál a oznámi ti: „Idem ho preložiť a na jeho miesto ti pošlem iného.“ Aj biskupi trpia z dôvodu takéhoto postoja. Mnoho ráz – no nie vždy, pretože existujú rehoľníci, ktorí vedú dialóg s biskupom – my musíme zastávať našu časť. „Mali sme kapitulu a kapitula takto rozhodla…“ Mnohé rehoľníčky a mnohí rehoľníci žijú iba z kapitúl, z veršov… Vždy to tak žijú! Ja si dovolím slobodne o tejto téme hovoriť, pretože som biskupom, ale aj rehoľníkom. Ja chápem obe strany a chápem aj problémy. Je to pravda: jednota medzi rôznymi charizmami, jednota presbyterátu, jednota s biskupom… Nie je možné ju len tak ľahko nájsť: každý hľadá svoj záujem, nehovorím, že vždy, ale ide o ľudský sklon. Za tým je niekedy aj trochu hriechu. Je to tak. Preto práve teraz Cirkev uvažuje, že opäť ponúkne v aktualizovanej podobe už pred časom vydaný dokument o vzťahoch rehoľníkov a biskupa – Mutuae relationes (14. mája 1978). Synoda v roku 1994 (…) ho žiadala prepracovať, no ubehlo už mnoho rokov a ešte sa tak nestalo. Vzťah medzi biskupom a rehoľníkmi nie je jednoduchý, a ani ten s diecézou a diecéznymi kňazmi. No treba sa zapojiť, keď ide o spoločnú prácu. Pracuje sa spoločne na pastoračnej úrovni v prefektúrach, v konkrétnej mestskej štvrti? Takto treba pracovať v Cirkvi. Biskup nemôže rehoľníkov používať na látanie dier a rehoľníci sa zasa nemôžu stavať k biskupovi ako k vlastníkovi firmy, ktorá im zaistí prácu. Neviem… No vráťme sa k hlavnej veci, k sviatku: keď komunita nehľadí na vlastné záujmy, vždy prevláda sviatočný duch. Videl som tvoju farnosť a je to pravda. Ty to vieš robiť. Vďaka.

Štvrtá otázka (páter Gaetano Greco, kapucínsky terciár Panny Márie Sedembolestnej, kaplán vo väznici pre mladistvých v Casal del Marmo):

Zasvätený život je darom Boha Cirkvi, darom Boha svojmu ľudu. Nie vždy je tento dar primerane ocenený a valorizovaný vo svojej totožnosti a osobitosti. Často sa stáva, že predovšetkým ženské komunity majú ťažkosť v miestnych cirkvách nájsť serióznych sprievodcov a sprievodkyne, formátorov, duchovných vodcov, spovedníkov. Ako znovu objaviť toto bohatstvo? Zasvätený život má na 80% ženskú tvár. Ako možno valorizovať prítomnosť ženy a najmä zasvätenej ženy v Cirkvi?

Kým páter Gaetano hovoril o svojom živote, tak medziiným spomenul, že ho predstavený poslal pracovať do väznice mladistvých, aby „na dva – tri týždne nahradil“ istého spolubrata. Myslím, že je tam už 45 rokov. Je tam z poslušnosti. „Tam je tvoje miesto“ – povedal mu predstavený. A poslúchol ho s ťažkým srdcom. Potom zistil, že ten skutok poslušnosti, to, čo do neho žiadal predstavený, bola Božia vôľa.

Prv, ako by som odpovedal na otázku, dovolím si povedať pár slov o poslušnosti.

Keď nám chce svätý Pavol niečo povedať o tajomstve Ježiša Krista, používa toto slovo – poslušnosť; keď chce povedať, aká bola plodnosť Ježiša Krista, používa toto slovo: „Bol poslušný až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8). Uponížil sa, poslúchol. Tajomstvo Krista je tajomstvom poslušnosti a jeho poslušnosť bola plodná. Je pravda, že poslušnosť je vystavená pokušeniu (podobne, ako každá iná čnosť, ako každé iné teologické miesto) zmeniť sa na disciplinárny postoj. Lenže poslušnosť v zasvätenom živote je tajomstvo. Povedal som na začiatku, že zasvätená žena je ikonou Panny Márie a Cirkvi. Môžeme povedať, že aj poslušnosť je ikonou Ježišovej cesty. Keď sa Ježiš z poslušnosti vtelil, stal sa človekom z poslušnosti a bol poslušný až na smrť na kríži. Tajomstvo poslušnosti možno pochopiť iba vo svetle tejto Ježišovej cesty. Tajomstvo poslušnosti znamená pripodobňovať sa Ježišovi v ceste, na ktorú sa podujal. A ovocie potom vidno. Ďakujem pátrovi Gaetanovi za jeho svedectvo v tejto veci, pretože sa mnoho hovorí o poslušnosti (treba klásť doraz na predbežný dialóg, napríklad… Áno, to sú dobré, nie zlé veci). Ale, čo je to poslušnosť? Vezmite si do rúk List Filipanom, druhú kapitolu: hovorí o Ježišovom tajomstve. Iba v ňom môžeme pochopiť poslušnosť. Nie na generálnych alebo provinciálnych kapitulách: áno, tam ju môžeme prehĺbiť, ale pochopiť ju možno iba v Ježišom tajomstve.

Prejdime teraz k otázke: Zasvätený život je darom, darom Boha Cirkvi. To je pravda. Zasvätený život je Božím darom. Vy hovoríte o proroctve: zasvätený život je darom proroctva. V ňom je totiž prítomný Boh, Boh chce byť prítomný v dare: vyberá si mužov a ženy, ale vždy je to dar, nezištný dar. Aj povolanie je dar, nie je verbovaním ľudí, ktorí sa chcú vydať na túto cestu. Nie, je to dar srdcu konkrétnej osoby; dar nejakej kongregácii. Avšak aj samotná kongregácia je darom. Nie vždy je tento dar primerane ocenený a valorizovaný vo svojej totožnosti a osobitosti. To je pravda. Existuje isté pokušenie postaviť zasvätený život do rovnakej roviny so všetkými, akoby boli všetci tou istou vecou. Počas Druhého vatikánskeho koncilu padol aj takýto návrh – „zrovnoprávniť“ všetkých zasvätených. Nie, zasvätený život je dar s osobitnou totožnosťou. Táto sa vyjadruje v charizme, ktorou Boh obdarúva muža alebo ženu, aby založili nejakú rehoľnú rodinu.

Je tu však jeden problém: Ako sprevádzať rehoľné osoby? Často sa rehoľné komunity, najmä tie ženské, stretávajú s ťažkosťou, že nemôžu nájsť v miestnej Cirkvi serióznych sprievodcov a sprievodkyne, formátorov, duchovných vodcov a spovedníkov. Niektoré zasvätené osoby nechápu, čo je to zasvätený život preto, že sa stavajú na miesto charizmy a ponúkajú také interpretácie, ktoré zle vplývajú na srdce rehoľnej sestry… Hovoríme o sestrách, ktoré majú ťažkosti, ale majú ich aj rehoľníci – muži. Druhého sprevádzať nie je až také ľahké. Nie je ľahké nájsť spovedníka, duchovného vodcu. Nie je ľahké nájsť človeka s čestnými úmyslami… aby sa totiž duchovné vedenie alebo spoveď nezmenili na priateľský rozhovor, ktorému chýba hĺbka. Inokedy sa zase možno stretnúť s tými, ktorí sú prehnane prísni, ktorí nechápu podstatu problému, pretože nechápu samotný zasvätený život… V diecéze, ktorá mi bola predtým zverená, vždy som hovoril rehoľným sestrám, ktoré chodili za mnou po radu: „Povedz mi, máš v tvojej komunite alebo vo vašej kongregácii rozvážnu a múdru rehoľnú sestru, sestru, ktorá dôsledne žije vašou charizmou, sestru, ktorá je veľmi skúsená? Choď k nej na duchovné vedenie!“ – „Ale ona je žena!“ Ja na to: „Je to charizma laikov.“ Duchovné vedenie totiž nie je výlučnou záležitosťou kňazov: je súčasťou charizmy laikov! V prvotnom mníšstve laici boli veľkými duchovnými vodcami. Teraz mám práve rozčítanú knihu o poslušnosti od svätého Silvána, mnícha na vrchu Athos. Bol stolárom, potom ekonómom a nebol ani diakonom; bol však veľkým duchovným vodcom! Duchovné vedenie je charizmou laikov! A keď predstavení vidia, že nejaký muž alebo žena v tej-ktorej kongregácii alebo provincii má charizmu duchovného otca, treba mu pomôcť v jeho formácii, aby mohol vykonávať túto službu. Nie je to však ľahké. Jedna vec je duchovný vodca a druhá vec je spovedník. Idem za spovedníkom, vyznám mu svoje hriechy; on ma najprv dobre vyhreší, potom mi ale všetko odpustí a idem ďalej. Kým duchovnému otcovi musím povedať, čo sa deje v mojom srdci. Spytovanie svedomia nie je to isté pred svätou spoveďou a pred duchovným vedením. V prípade spovede musíš hľadať, kde si zlyhal, či si bol netrpezlivý; či ťa ovládla žiadostivosť: ide o konkrétne veci, ktoré sú hriešne. Kým v prípade duchovného vedenia si musíš položiť otázku, čo sa stalo v tvojom srdci; aké boli pohnútky tvojho ducha, či som sa znechutil alebo ma niečo potešilo, či som unavený a prečo som smutný. O týchto veciach treba hovoriť s duchovným vodcom alebo duchovnou vodkyňou. Predstavení majú za úlohu hľadať, kto má túto charizmu v komunite, kongregácii, v provincii, zveriť mu toto poslanie a formovať ho, pomáhať mu v príprave. Sprevádzať niekoho na jeho ceste znamená ísť krok za krokom so zasväteným bratom alebo zasvätenou sestrou. Myslím si, že sme v tejto veci značne nezrelí. Nevyzreli sme v tejto veci, pretože duchovné vedenie vychádza z rozlišovania. No keď sa ocitneš zoči-voči zasväteným mužom a zasväteným ženám, ktorí nevedia rozlišovať to, čo sa deje vo vlastnom srdci, ktorí nevedia rozlišovať a rozpoznať nejaké rozhodnutie, tak takéto duchovné vedenie je nedostatočné. Dokáže to iba múdry muž, múdra žena, ktorí mali dobrú formáciu. Dnes už iba dobrá vôľa nestačí: dnes je svet veľmi zložitý a pomáhajú nám aj humanistické vedy bez toho, aby sme upadli do psychologizmu. Pomáhajú nám vidieť, kadiaľ máme ísť. Treba ich formovať tak, že budú čítať veľkých duchovných vodcov a vodkýň, najmä z obdobia mníšstva. Neviem, či máte možnosť čítať diela prvopočiatočného mníšstva: koľko múdrosti z duchovného vedenia tam môžeme nájsť! Potrebujeme ich v tomto duchu formovať.

Ako možno objaviť toto bohatstvo? Zasvätený život má na 80% ženskú tvár: je to pravda, existuje viac zasvätených žien ako mužov. Ako možno valorizovať prítomnosť ženy a najmä zasvätenej ženy v Cirkvi? Prepáčte, trochu sa opakujem v tom, čo chcem povedať. Treba dať viac priestoru zasvätenej žene aj v tejto úlohe, ktorá podľa mnohých patrí iba kňazom; treba byť konkrétnejší v tom, že zasvätená žena je tvárou Matky Cirkvi a Matky Márie, to znamená ísť dopredu cestou materstva, pretože materstvo neznamená iba deti rodiť! Materstvo znamená aj niekoho sprevádzať a umožniť mu rásť; materstvom žiješ aj vtedy, keď hodiny tráviš pri chorom synovi, bratovi; materstvo znamená rozdávať svoj život s láskou a to láskou nežnou a materskou. Predovšetkým v tejto oblasti má žena rozvíjať svoju rolu v Cirkvi.

Páter Gaetano sa dotkol viacerých tém, a preto mám ťažkosť na všetky odpovedať… Ale mne niekedy hovoria: „Nie! V Cirkvi ženy majú byť, napríklad, na čele dikastérií.“ Áno, môžu, v niektorých dikastériách môžu byť na ich čele, ale to, čo ty žiadaš, je praktický funkcionalizmus. Týmto spôsobom nemožno znovu objaviť úlohu ženy v Cirkvi. Ona je oveľa hlbšia a práve v tejto rovine ju treba hľadať. Áno, nech ženy pracujú v tejto oblasti, treba ich do nej zapojiť… Napríklad nedávno sa v Ríme jedna žena stala rektorom univerzity. Dobre, že sa tak stalo! To však nie je žiaden triumf. Nie, nie… Je to síce veľká vec, ale ide o funkcionalizmus. Podstatou úlohy ženy je, že má vyjadriť svoj ženský génius. Keď sa my medzi mužmi zaoberáme nejakým problémom, prídeme k nejakému záveru, ale ak sa s tým problémom zaoberáme spolu so ženami, záver bude odlišný. Záver bude smerovať tou istou cestou, ale bude bohatší, silnejší, intuitívnejší. Preto má žena zastávať v Cirkvi túto úlohu; treba jej pomáhať, aby mohla mnohorakým spôsobom vyjadriť svoj ženský génius.

Verím, že som podľa svojich možností odpovedal na vaše otázky, ale aj na tú tvoju. Keď ide o ženský génius, ja som hovoril o úsmeve, o trpezlivosti v komunitnom živote. Chcel by som sa krátko prihovoriť tejto rehoľnej sestre, ktorú som na začiatku pozdravil a má 97 rokov… Je tam, dobre ju vidím. Sestra, zdvihnite ruku, aby vás všetci videli… Prehodil som s ňou dve-tri slová, pozerala sa na mňa svojimi jasnými očami, hľadela na mňa a usmievala sa ako moja sestra, mama a stará matka. Jej prostredníctvom sa vám chcem poďakovať za vytrvalosť v zasvätenom živote. Niektorí si myslia, že zasvätený život je už nebo na zemi. Nie! Skôr je očistcom… ale nebom nie je. Nie je ľahké ísť dopredu. Keď vidím osobu, ktorá rozdala svoj život, tak vzdávam vďaky Pánovi. Vaším prostredníctvom, milá sestra, ďakujem všetkým zasväteným osobám. Vďaka.

Preložil Štefan Turanský SDB

foto: http://www.vicariatusurbis.org/?p=5847

Originálny text si môžete pozrieť na: http://w2.vatican.va/content/francesco/it/speeches/2015/may/documents/papa-francesco_20150516_religiosi-roma.html