Svedectvo diakona Emila Moravčíka o Barbarskej noci
Pokračujeme v pravidelných stredajších príspevkoch k téme 70. výročia od Barbarskej noci. V aktuálnom čísle časopisu Zasvätený život (01/2020) nájdete aj toto svedectvo diakona Emila Moravčíka, verbistického chovanca.
Na jar 1950 sa politická situácia u nás začala vyvíjať dramaticky. V nočných hodinách z 13. na 14. apríla prepadli ozbrojené zložky väčšinu mužských kláštorov na Slovensku i v Čechách a rehoľníkov odviezli do tzv. sústreďovacích kláštorov. Na Slovensku bolo takto zlikvidovaných 89 kláštorov a z nich odvlečených 740 rehoľníkov. V rámci celej republiky, teda Slovenska a Čiech, bolo zlikvidovaných 230 mužských kláštorov a 2 192 rehoľníkov bolo internovaných. V lete zlikvidovali 720 ženských kláštorov odvliekli 10 660 rehoľníčok. Za obeť aprílovej akcie padol aj misijný dom verbistov v Spišskom Štiavniku. Aj keď sa prepady kláštorov vykonávali v najväčšej tajnosti, nemohli pritom ujsť pozornosti obyvateľov blízkeho okolia kláštorov.
Misijný dom Matky Božej v Nitre
Po prvej vlne razií v kláštoroch sme sa aj my v Nitre začali intenzívne pripravovať na odchod. Starším členom komunity kúpili predstavení baganče. Ja som pátrovi Štefanovi Bošanskému odniesol domov nejaké knihy a písomnosti a potom som sa rozlúčil s rodinou. Moja drahá mamička vtedy žialila oveľa viac, ako keď sa lúčila s dcérou Júliou a synom Jozefom, ktorých vyprevádzala do zámorských misií. Bolo to všetko umocnené veľkou neistotou a obavou o budúcnosť.
Polnočný budíček
O polnoci z 3. na 4. mája 1950 zabúchali na dvere Misijného domu Matky Božej v Nitre zástupcovia štátnej moci a žiadali ich v mene zákona otvoriť. Najprv zaistili rektora domu p. Jozefa Škodu. Potom sa okolo stovky uniformovaných policajtov a milicionárov so samopalmi rozbehlo po chodbách, aby vyburcovali zo spánku všetkých obyvateľov domu. Podľa pokynov sme sa zišli v jedálni, kde nám obetavé sestričky kuchárky pripravili potravinové balíčky na cestu do neznáma. Od veliteľa prepadovej posádky sme dostali časový limit, myslím 20 minút, na zbalenie osobných vecí a nástup pred vrátnicu.
My sme si šeptom povedali, že sa pôjdeme najskôr pomodliť do kostola. Keď sa o tomto úmysle dozvedeli policajti, chceli nám v tom násilne zabrániť. No my sme sa nedali, do kostola sme sa dostali. V tichosti sme prijali Eucharistiu ako viatikum a potom organista zaintonoval pieseň na rozlúčku: „Neopúšťaj nás, neopúšťaj nás. Matka, neopúšťaj nás!“ Tento spev mohutne znejúci z hrdiel bezbranných mužov počuli aj tamojší občania, ktorí zobďaleč sledovali náš nútený exodus.
Deportácia
Medzitým už ozbrojené zložky policajtov a milicionárov vytvorili kordón od kostola až k autobusom, ktoré stáli pripravené pod briežkom kalvárie. Nastúpili sme neorganizovane do troch autobusov v počte 120 členov rehoľnej komunity. Táto minikolóna autobusov prechádzala aj popred môj rodný dom v Mlynárciach. Podarilo sa mi cez okno autobusu vyhodiť do dvora balíček fotografií. Hoci nad našimi hlavami stále visela otázka: „Kam nás vezú?“, nálada bola optimistická. Sme v Božích rukách, a preto sa nemáme čoho báť, aj keby nás odviezli na Sibír. Noc v autobuse prebehla s jednou malou prestávkou na Považí. Okolo obeda sme zastali celí utrmácaní pred bránami redemptoristického kláštora v Podolínci. V tú noc odviezli aj 73 verbistov zo zoborského kláštora.
Koncentračný kláštor v Podolínci
Privítala nás skupina ozbrojených žandárov a štekot vlčiakov. Na veľké prekvapenie sme sa stretli so spolubratmi zo Spišského Štiavnika. Okrem nich tam boli saleziáni, redemptoristi a neskôr priviezli z Jasova aj hromadu jezuitov. Ubytovali nás v celách po 10 a viac bratov. V niektorých celách bolo viac nocľažníkov ako postelí. Miesto kúpeľne bol k dispozícii len jeden vodovodný kohútik s výlevkou na chodbe. Podmienky veľkého lágru nám pripomínali múry a ploty s ostnatými drôtmi s piatimi strážnymi vežami s reflektormi. K výbave ozbrojenej posádky patrili aj dva ľahké guľomety. Takto bol kláštor zmenený na opravdivý koncentrák.
V máji 1950 bol počet rehoľníkov ubytovaných v tomto koncentračnom kláštore takýto: jezuiti 134, saleziáni 225, verbisti 122, redemptoristi 33, tešitelia 19, baziliáni 8, minoriti 4, premonštráti 3, milosrdní bratia 3 a dominikáni 2. Spolu 553 rehoľníkov. Táto štatistika nebola konečná (pohyb obyvateľov v tomto koncentráku). Autor knihy Zápisky spoza mreží salezián Ernest Macák uvádza počet internovaných rehoľníkov 654.
Zmocnencom koncentráku bol Roman Grígeľ. Ten velil organizačným vedúcim Jánovi Turanskému, predtým väzenskému dozorcovi z Leopoldova, Mirovi Veselému a Michalovi Rodákovi. Jezuitov komandoval dozorca Ladislav Špeďuk. Títo bachari boli naši noví predstavení a aj policajti, ktorí nás strážili vo dne a v noci. Ich pričinením tu vládol teror, nástupy, arogancia, cynizmus a ešte k tomu aj mizerná strava. Podávanie obedov trvalo od 11.30 hod. do 14.30 hod. Neboli dovolené nijaké kontakty so svetom – ani písať rodičom či dostávať listy alebo balíky. Tieto obmedzenia boli neskôr pod tlakom kritiky zmiernené, takže sa mohli dostávať balíky potravín a prijímať návštevy. To všetko však bolo podrobené prísnej kontrole.
Vo všedný deň ráno bola v kláštornom kostole slúžená jedna svätá omša pri hlavnom oltári pre všetkých. Okrem toho mali kňazi možnosť slúžiť sv. omše pri piatich bočných oltároch. Cez deň sme sa zamestnávali na dvore napríklad tak, že sme prenášali skládku dreva z jednej strany na druhú, aby sme to potom na druhý deň mohli zopakovať opačne. Pre zmenu sa našla práca aj v záhrade a pri upratovaní zanedbanej a zaprášenej povaly.
Jedného dňa prišiel medzi nás dozorca a zbadal, že istý páter sa modlí breviár. Pristúpil k nemu, vytrhol mu ho z rúk a surovo sa naňho osopil, že nepracuje. Aký osud stihol breviár, nikto nevie.
Doslova otravné a ponižujúce boli každý deň sčítacie nástupy na štvorcovom dvore ako v nacistických koncentračných táboroch. Na sviatok Nanebovstúpenia Pána sme museli stáť na „apelplaci“ štyri hodiny. Na staručkého pátra sa dozorca oboril: „Keď nebudeš poriadne stáť, takú ti vrazím, že vyletíš na prvé poschodie.“
54-ročný redemptorista páter Kliment Augustín trpel na ľadvinové kamene. Lekár, ktorý do kláštora prišiel na prehliadku, mu dal odporúčanie na hospitalizáciu. Keď raz dostal bolestivý záchvat, prišiel skrúcajúci sa do kancelárie dozorcu Rodáka s prosbou, aby ho pustil do nemocnice, odvolávajúc sa pritom na lekára. Ten ho vyhodil z kancelárie so slovami: „O tom, či pôjdete do nemocnice, rozhodujem ja.“ A nepustil ho.
Redemptoristický páter Jozef Bednárik (29 r.) dostal telefonickú správu, že mu zomrel otec. Na pohreb ho nepustili s odôvodnením: „Čo by ste tam robili? Už mu aj tak nepomôžete.“ Inokedy akási dobrá duša z Podolínca doniesla na vrátnicu päť litrov mlieka pre chorľavých na TBC. Dozorca tábora dal to mlieko vlčiakom. Preňho boli tie šelmy dôležitejšie než ľudia.
Úteky
Napriek striktným väzenským opatreniam sa podarilo niektorým odvážlivcom utiecť. Prvým bol tešiteľ Hieroným Havlovič (34 r.). V noci ho spustili z poschodia ako po lane pomocou zviazaných posteľných plachiet. Ďalší ušli bohoslovci od verbistov – Bakoš (24 r.) a Magdolen (22 r.). O niekoľko dní sa vrátili, aby dozorcovi Michalovi Rodákovi odovzdali list zo Slovenského úradu pre veci cirkevné. Po krátkom výsluchu ich zavreli do kôlne s náradím.
Ďalším utečencom bol verbista páter Jozef Baran. Tomu pomohol preliezť za bieleho dňa dva a pol metra vysoký múr jeden silný fráter. O nejaký čas sa tento odvážny páter ozval z rozhlasu Slobodná Európa v Mníchove.
Pátra Barana zakrátko nasledoval salezián Andrej Šandor, básnickým menom Gorazd Zvonický (37 r.) a verbista páter Babin (29 r.).
O útek sa pokúsil aj hlavný skupinár a najväčší rebelant, verbista páter Ján Krasňanský (37 r.). Keď sa šťastlivo ocitol na slobode, ukryl sa v lese v Slovenskom raji. Tam žil 6 mesiacov ako pustovník. Začiatkom októbra 1951 ho príslušníci tajnej polície vysliedili a poslali na súd do Bratislavy, kde ho odsúdili na 5 rokov väzenia. Po amnestii bol po 3 rokoch prepustený na slobodu.
Na dobrodružný výlet sa odhodlal aj salezián don Ernest Macák (30 r.). V júli 1950 tajne opustil koncentračný kláštor, aby zmapoval situáciu vonku: čo sa stalo s juniormi rehoľných spoločností, ktorých koncom mája vysťahovali z Podolínca, a čo je s rehoľníkmi v Pezinku a v Báči. S nami sa skontaktoval už na brigáde na Priehrade mládeže. Po týždni putovania sa tajne vrátil do lágru.
Čo k tomu dodať? Internačné kláštory možno porovnať s istými odchýlkami s nacistickými koncentračnými tábormi. Jedno však mali spoločné – obmedzovanie slobody a ponižovanie ľudskej dôstojnosti. Do týchto kláštorov zatvárali rehoľníkov bez obvinenia a bez možnosti obhajoby. Internácia nikdy nebola zdôvodnená ani časovo obmedzená. Korešpondencia podliehala cenzúre natoľko, že napríklad provinciálovi jezuitov p. Srnovi nedoručili oznámenie o smrti jeho otca.
Šialené barbarstvo
Do vyľudnených kláštorov sa vrútili zmocnenci s komandom a vyrabovali obývacie priestory, aby pre seba nakradli všetko, čo nebolo priklincované. Po nich prišli ďalší súdruhovia z oblasti kultúry a tí rozhodli o osude biblioték, obrazov a iných vzácnych artefaktov. Tak sa tony kníh ocitli na dvoroch kláštorov. K nim pristavili traktory s vlečkami, do ktorých ich vidlami nahadzovali a odvážali do šrotu.
Represívna funkcia výkonnej moci totalitného štátu postupne spustila mechanizmus likvidácie všetkého, čo pripomínalo kresťanstvo. Priamy účastník týchto represálií jezuita Ján Chryzostom Korec v knihe Od barbarskej noci napísal toto: „Noc ojedinelá za tisíc rokov kresťanstva na Slovensku a v Čechách. Noc, v ktorej naši vlastní ľudia, pohŕdajúc dejinami, vykonali to, čo neprišlo na myseľ ani Tatárom, ani tureckému panstvu, ani nikomu inému v predlhých dejinách nášho ľudu a národa. Noc, ktorá zostane navždy najtemnejšou, najbarbarskejšou nocou a to pre neslýchaný čin proti tisícom rehoľníkov, ale aj pre neslýchaný čin, ktorý sa tým spáchal proti kultúre a duchovnosti nášho národa.“
diakon Emil Moravčík (verbistický chovanec)
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2020.