Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva/Postoj.
Tri rehoľné sestry opisujú, ako fungovali počas totality a prečo sa nebáli eštebákov.
Neexistujú o nich presné štatistiky a nevenuje sa im osobitná pozornosť. Viac zmapované sú osudy rehoľníčok, ktoré boli v 50. rokoch vyvezené a internované.
Na Slovensku však tajné rehoľné sestry pôsobili takmer počas celého komunistického režimu. A nebolo ich málo.
Do reholí v tom čase dokonca vstupovali aj tie, ktoré nepochádzali z nábožensky založených rodín. Svoje tiché svedectvo svetu vydávali bez rúcha, v civilných zamestnaniach, často ako zdravotné sestry, ale aj robotníčky.
Po páde komunizmu sa svetu ukázali opatrne. Obliekli si habity, začali dávať výpovede v práci. V tom období sa stále čakalo na reštitúcie budov a popritom ešte panoval strach, či sa politické zmeny predsa len nezvrátia.
Niekdajšie tajné sestry sú už v dôchodkovom veku a stále si pamätajú.
Aké je to byť rehoľníčkou bez habitu a nepovedať o tom ani najbližšej rodine? Kde nabrať odvahu čeliť eštebákom? Ako neklamať, ale zároveň neprezradiť pravdu? Ako apoštolovať v ilegalite?
Eštebákov bolo všade plno
Sestra Beáta študovala za stavbárku a v treťom ročníku na strednej škole sa začala pohrávať s myšlienkou vstúpiť do rehole. V Prešove, odkiaľ pochádza, sa v tom čase stretávala v kostole s mnohými mladými ľuďmi.
Napokon sa rozhodla pre sestry božského Vykupiteľa.
„Veľkým vzorom v pevnej viere boli moji rodičia. V našom dome prijali gréckokatolíckeho kňaza a redemptoristu Jána Mastiliaka, jedného z odsúdených v politickom procese v 50. rokoch. Býval u nás 20 rokov. Na konci našej ulice stála skoro denne Volga so štátnym zamestnancom, ktorý sledoval, kto k nám chodí. A vďaka tomu, ako sa správali moji rodičia, som vedela, že ani ja sa nemám čoho báť. Nemám sa báť toho, že som veriaca, a nemám sa báť toho, čo robím,“ opisuje pre Postoj sestra Beáta, civilným menom Cecília Brajerová.
Rovnako ako jej rodičia naučila sa o svojej viere nerozprávať. „Kdesi v podvedomí sa mi niekedy ozývalo, že idem už asi cez čiaru, ale strach z toho, že som rehoľná sestra, som nemala. Až do večných sľubov nevedela o reholi ani moja mama,“ vysvetľuje pre Postoj.
Hovorí, že v totalite bolo najdôležitejšie nehovoriť nič ani vlastnej rodine.
„Lebo keby sa pýtali mojej mamy, či je jej dcéra rehoľná sestra, povedala by: ‚Nie, neviem.‘ Nevedela to. To, že si to len domýšľala, to bola druhá vec,“ vysvetľuje rehoľníčka. Otec sa o tom dozvedel ešte neskôr, až na Vianoce v roku 1989.
V maturitnom ročníku chodievala na stretnutia postulantiek do Levoče, ktoré boli raz za mesiac. V tom čase dievčatá nesmeli poznať ani svoje priezviská.
Víkendové stretká už po sľuboch sa organizovali v malom byte, kam prišlo viac ľudí. V tej dobe boli takéto stretnutia podozrivé. „S odstupom času si myslím, že každý musel vedieť, čo robíme. Ale Pán Boh sa tak staral, že tým tajným zatvoril oči, že to nevideli. Predstavte si, že do dvojizbového bytu príde po rannej svätej omši 12 ľudí,“ spomína s úsmevom.
Myslí si, že susedia ich registrovali, ale keďže nerobili nič zvláštne ani hluk a v pokoji sa rozišli, dali im pokoj. Byty na stretká však striedali.
Opatrné museli byť aj na cestách. Auto, ktoré mali, prestali používať, keďže ho hneď na začiatku mala v hľadáčiku ŠtB. „Stačilo nám dvakrát ísť z Martina a zastavili nás policajti, prečo ideme do Kláštora pod Znievom.“
Sestra Beáta si spomína aj na dôležitú mariánsku púť v roku 1985 na moravský Velehrad. Veriaci si tam silno pýtali pád totalitného režimu aj náboženskú slobodu. „Hovorilo sa, že tam bolo asi 500 tajných. Ale mládež sa nedá spútať,“ hovorí sestra Beáta.
Vysokú školu musela ukončiť predčasne pre politiku, takže s odborným vzdelaním zamierila na stavbu. Na svoje civilné zamestnania stavbárky v čase totality však spomína v dobrom.
Na základe odporúčania – choď do výroby, budeš mať svätý pokoj – robila majsterku na stavbe, obklopená samými mužmi.
„Oni neriešili, čo robím večer, kam chodím, s kým chodím, kto u mňa býva, kde chodím na dovolenky, či sa idem vydávať,“ opisuje výhody mužského kolektívu.
V roku 1982 mala prvé sľuby, trvalé prišli o sedem rokov neskôr.
Pred rodinou musela tajiť celú prípravu, svojej mame o večných sľuboch povedala až na poslednú chvíľu. Po dekáde utajovania bola oblečená do rehoľného rúcha v máji v roku 1990.
V habite sa prišla rozlúčiť aj s kolegami na stavbe. „Bolo to veľmi pekné stretnutie. Až vtedy prišli na to, prečo som mala také zásady, prečo som ich občas poučovala. Ale môžem povedať, že sme sa mali veľmi radi.“
Sestra Beáta hovorí, že sa nikdy nebála. Tým, že k nim domov chodievalo mnoho kňazov, eštebákov bolo všade plno, zvykla si.
Povzbudením bol pre ňu práve kňaz, ktorý u nich býval.
„Hovorila som si, čo ten človek všetko prežil a nebojí sa pre Boha ďalej robiť. Prečo sa mám báť ja?“ To si opakovala, aj keď putovala s naloženým ruksakom plným náboženskej literatúry od poľských hraníc.
Nemali sme nič piť, jesť a ani podpisovať
Sestra Mária Felicitas Venglíková z Kongregácie dcér božskej lásky začínala s formáciou v časoch normalizácie vo východných Čechách vo Vrchlabí aj s ďalšími sestrami Slovenkami.
Po desiatich rokoch prišlo rozhodnutie, že bude vyslaná s ďalšou sestrou na Slovensko, aby bola súčasťou tajných komunít. Impulz pomáhať komunitám prišiel vtedy od františkána otca Petra Bártu, ktorý takisto zakúsil väzenie.
Felicitas vyslali do Košíc, kde si musela hľadať bývanie aj prácu. Vtedy jej pomohli sestry františkánky.
„S pomocou Božou aj dobrých ľudí som si našla veľmi dobrú prácu ako zdravotná sestra v sociálnom ústave pre telesne postihnuté deti,“ hovorí pre Postoj.
Nadriadení z papierov videli, že je rehoľná sestra, ktorá z rehole „vystúpila“.
Kolegovia to o nej zistili až postupne. Jedna kolegyňa sa jej priznala, že to vycítila z jej prístupu už na začiatku. „To bolo pre mňa prekvapenie, lebo ja som si to vôbec neuvedomovala,“ hovorí sestra skromne.
Myslí si však, že svedectvo, ktoré vtedy žila v skrytosti, sa napokon prejavilo aj navonok.
Neskôr zažila šok, keď ju mladé dievča poprosilo, aby mu naladila Vatikánsky rozhlas. „Čudovala som sa a rozmýšľala som, či to nie je nejaká provokácia. Ale nebola.“ Dievča takisto vycítilo, že sa pýta správneho človeka.
V časoch, keď bolo mnoho ľudí sledovaných a prenasledovaných, sa sestra Felicitas nebála.
„Vedeli sme, do čoho ideme, boli sme poučení a povzbudzovaní silou viery a slovami evanjelia. Tie nám dodávali odvahu a silu. A nič zlé sme nerobili. Nejaký strach tam bol, lebo sme vedeli, že nás sledujú a môžu k nám prísť na prehliadku,“ vraví.
Čo zásadné museli sestry dodržiavať? Sestra Felicitas spomína, ako im františkán Bárta hovoril, čo majú robiť, keby za nimi prišli alebo ich pozvali na „rozhovor“.
„Nemali sme nič piť, jesť a ani podpisovať. Nemuseli sme hovoriť celú pravdu, čo sa týka nášho duchovného života, lebo komunisti nie sú hodní tejto pravdy, pretože to zneužijú,“ vysvetľuje sestra a niekdajšia provinciálna predstavená.
Priamu skúsenosť s ŠtB mala len raz, keď dostala pozvánku na dopravný inšpektorát. Nemala auto, takže už tušila, že pôjde na vypočutie.
„Pýtali sa jednoduché veci, na kňazov, či sa modlím, či chodím do kostola. Na záver chceli odo mňa podpis. Ale držala som sa zásad nič nejesť, nič nepiť a nič nepodpisovať, takže zápisnicu som nepodpísala. Vyšetrovateľ bol veľmi nervózny, po desiatich minútach hodil pero a vyviedol ma von.“
Sestra Felicitas si myslí, že čím väčší tlak v ilegalite znášala, tým väčšie odhodlanie a radosť pociťovala vo svojom povolaní. Zamýšľa sa, čo prinieslo obdobie, ktoré tajné sestry prežili. „Vieme, že ovocie príde až po nás. S tou vierou a nádejou sa pozerám do budúcna a modlím sa, aby to Pán Boh zúročil pre celú cirkev aj našu kongregáciu.“
Roky na ňu donášala známa
Sociálna sestra Martina, civilným menom Ľudmila Magulová, bola počas totality sledovaná ŠtB od vstupu do spoločenstva až po Nežnú revolúciu. Po páde komunizmu zistila, že o nej eštebáci viedli spis s rozsahom 150 strán.
O spise sa dozvedela od kamarátky, ktorá ju povzbudila, aby si ho prečítala v archíve Ústavu pamäti národa. Dovtedy netušila, aká hlboká bola sieť prenasledovania, ktorá ju obklopovala, a ako podrobne sledovali jej život.
Sestra Martina si z charizmy sociálnych sestier vybrala život vonkajšej sestry, teda žila sama s apoštolátom a zároveň pôsobila 30 rokov ako lekárka na onkológii.
Až posledných 24 rokov žije ako vnútorná sestra.
Medicínu študovala v čase totality v Bratislave a odvtedy pociťovala psychické násilie a prenasledovanie, pretože sa dostala do pozornosti a evidencie ŠtB. Vtedy netušila, kto ju sleduje.
Ako to vnímala?
„Mala som silnú vieru, vtedy som to nebrala tragicky, dávala som si pozor,“ opisuje pre Postoj. Prvé stretnutie s ŠtB sa odohralo ešte v piatom ročníku na medicíne, keď aj vstúpila do spoločenstva sociálnych sestier.
„Prežívala som pocit ohrozenia svojej existencie, bála som sa, či dokončím štúdium, mala som strach z možného vylúčenia. V osobnom živote som bola rozhodnutá pre duchovnú cestu.“
Túžila byť zasvätená, ale zároveň byť medzi ľuďmi. „Ale ľudia o tom nemohli vedieť. Len z môjho správania.“
Na tajných formáciách spoznala aj duchovného vodcu komunity, bol ním jezuita František Paňák, ktorého nazývali aj Apoštol Košíc. Ten ich poučil, ako sa správať pri možnom vypočúvaní ŠtB.
Keď písomne požiadala o vstup do spoločnosti v roku 1970, bola pozvaná do Košíc na stretnutie s predstavenou. Hneď na druhý deň po návrate z východu internátny rozhlas vyzýval štyri študentky, aby sa dostavili na vrátnicu. Jednou z nich bola aj sestra Martina.
„Dozvedeli sme sa, že sa máme pripraviť a autom pôjdeme na istý úrad v Martine.“ Pri vyše dvojhodinovom vypočúvaní boli traja vyšetrovatelia. „Bolo to náročné. Na otázky o viere som odpovedala pravdivo a priznala aj dennú účasť na svätej omši.“
Eštebáci sa zaujímali o to, čo číta. Pýtali sa, koho pozná z kostola, s kým sa priatelí. Žiadne mená neuvádzala, povedala, že nikoho nepozná. „Na záver vyšetrovania mi povedali výstražným tónom, že som už v piatom ročníku. Výpoveď som podpísala.“
Doteraz spomína na otázku, ktorú jej jeden z vyšetrovateľov položil už neformálne. Zaujímalo ho, prečo verí. „V tejto otázke som vnímala vľúdnosť. Ale zdalo sa mi, že som dotyčnému nedala dostatočnú odpoveď, akú chcel počuť.“
Sestra Martina si spomína aj na zájazd v roku 1988. Cestovala do Talianska spolu s mladším bratom.
„Musela som sedieť s dosadenou paňou, údajne lekárkou, českej národnosti. Brat sedel za mnou so starším chlapcom. Boli sme v Benátkach, v Ríme, v letnom sídle Jána Pavla II. Počas dvoch týždňov som zažívala veľké nepríjemnosti. Tá pani so mnou všade chodila, vypytovala sa ma na mnohé veci. Ale keď sme sa chceli stretnúť s pápežom, podarilo sa nám pred ňou uniknúť.“
Roky s ŠtB vníma sociálna sestra ako skúšku svojej viery. Po stretnutí s eštebákmi vždy prežívala žiarivú radosť, že mohla trpieť pre Ježiša Krista a obstála v skúške.
Keď si vyžiadala kópie svojich spisov, bola prekvapená, že našla až 150 strán. „Z nich som sa dozvedela, ktorá osoba ma sledovala a spolupracovala s ŠtB. Bola to moja známa,“ dodáva.
Dozvedela sa, kto jej pomohol, aby mohla štúdium medicíny dokončiť. Bol to biskup Ján Feranec, ktorý sa za ňu zaručil s tým, že z nej bude dobrá lekárka.
Odpovedali na Božie volanie a išli do rizika
Komunity tajných sestier boli menej nápadné vo väčších mestách ako Košice. Ako tajné tu fungovali sestry Sv. kríža, anglické panny, služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie, školské sestry sv. Františka, uršulínky či vincentky. Niektoré domy tajných komunít z tých čias dodnes slúžia ako kláštory rehoľných sestier.
V 80. rokoch 20. storočia boli oficiálne sestry spred roku 1950 už všetky v pokročilom veku a vznikol problém zabezpečiť chod charitných domovov. Preto štát v roku 1988 dovolil prijať dorast, ale s obmedzením, len pre potreby zaplnenia uvoľnených miest v charitných domovoch. Vtedy sa zverejnili aj niektoré tajné sestry, obliekli si rúcho.
Predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska Peter Sandtner pre Postoj hovorí, že téma tajných sestier si v súčasnosti zasluhuje pozornosť aj pre klesajúci záujem o rehoľné povolania.
„Ukazuje, že aj v ťažkých časoch komunistického režimu mladé ženy odpovedali na Božie volanie a išli do toho rizika. Viaceré boli z generácie, ktorá sa narodila a prežila celý život v komunistickom režime, ktorý si nárokoval na celého človeka a jeho výchovu v ateistickom duchu, duchovno tam nemalo mať miesto a rehoľné sestry už vôbec nie, väčšinou boli ďaleko v Čechách v ústavoch a charitných domovoch, do ktorých verejnosť nemala prístup,“ komentuje.
Návrat rehoľných sestier na Slovensko po revolúcii podľa neho spôsoboval aj zvláštne situácie – mnohí ľudia rehoľnú sestru dosiaľ nikdy nevideli a už vôbec nie v uliciach miest.
V Košiciach sa v júli konalo spomienkové stretnutie tajných rehoľných sestier, ktoré zorganizovala Konfederácia politických väzňov Slovenska. Videozáznam je možné pozrieť si na tomto linku.
Jana Holubčíková / svetkrestanstva.postoj.sk