V inom svetle
Prečo sa číta evanjelium o premenení Pána na začiatku Pôstneho obdobia? Zdá sa, že má silne slávnostný ráz a že by bolo lepšie, keby sa čítalo napr. po Veľkej noci alebo po sviatku Nanebovstúpenia Pána. Ale hocikto sa začuduje ešte viac, keď odpovieme, že samotný názov Pôstnemu obdobiu zodpovedá. Je to totiž čas pokánia. Inšpiruje sa výzvou evanjelia: „Kajajte, priblížilo sa nebeské kráľovstvo!“ (porov. Mt 4, 17). Grécke slovo pre pokánie poznáme: metanoia. Znamená vnútornú zmenu, premenenie. Mala by to byť zmena podobná tej na vrchu Tábor?
Evanjelium o premenení Pána na vrchu vysvetľovali aj cirkevní otcovia. Origenes prvý uvádza, že to bolo na vrchu Tábor. Evanjelium to neuvádza, ide tu teda o miestnu tradíciu palestínskych kresťanov. Hneď od začiatku sa však pýtajú, aký zmysel mal mať tento podivný zázrak. Väčšinou sa v tradícii opakuje Origenovo vysvetlenie. Na vrchu Tábor sa traja apoštoli preniesli do doby tzv. ôsmeho dňa, t. j. videli svet, aký bude po vzkriesení z mŕtvych. Duchovným zrakom teda predbehli stáročia, preleteli celé dejiny ľudstva. Boh im dal toto videnie ako odmenu za Petrovo vyznanie viery, ktoré premeneniu predchádzalo: „Ty si Kristus, Syn živého Boha!“ (Mt 16, 16). Viera je totiž začiatkom budúceho videnia. Ale bola to tiež príprava k tomu, čo malo prichádzať bezprostredne v čase: Kristovo utrpenie. Bolo to posilnenie, aby nestratili vieru, ktorú získali.
V tejto živej viere, posilnenej videním pravej duchovnej skutočnosti, chceli žiť mnísi na hore Athos. Preto slávili pripomienku premenenia Pána ako zvláštny sviatok. To dalo príležitosť, že sa často vysvetľoval jeho zmysel a tiež jeho názov. Volá sa „premenenie“, latinsky transfigurácia, grécky metamorfóza. Ako sa dá tomu rozumieť? V evanjeliu čítame, že sa Ježiš premenil pred očami apoštolov (Mt 17, 2). Ale ako sa to stalo? Iste to nemohlo byť tak, že by zmenil svoju formu. Nebol by to už on, ale niekto iný. Čo sa teda zmenilo? Svetlo, odpovedajú duchovní autori. Apoštoli ho uvideli v inom svetle. Ale ani to nie je ľahké si predstaviť. Nemohlo tu ísť o nejaký teatrálny efekt, aký sa získava farebnými reflektormi. K lepšiemu pochopeniu tajomstva nám obyčajne pomáhajú umelci. Maliari ikon potom premenenie Pána často zobrazovali a aj oni tu mali príležitosť ukázať svoje umenie, ako znázorniť svetlo. Boli to väčšinou maliari duchovní. Tým bolo jasné, že vonkajšie osvetlenie nie je najdôležitejšie. Musíme mať predovšetkým vnútorné svetlo očí, t. j. schopnosť vidieť svet očami viery, tak ako vidí skutočnosť sám Boh. To potom má isté následky. Vo svetle viery sa predovšetkým mení veľkosť, dôležitosť toho, čo vidíme. Maliari to vyjadrili zmenou proporcií. Na leteckých snímkach hôr vidíme obrovské skaly, rozľahlé stráne, lesy. Človek sa tu zdá malým červíčkom. Maliari ikon to však vidia inak, obrátene. V očiach Božích je veľký človek, preto sú na obraze vysoké postavy Krista, Mojžiša, Eliáša. Hory sú len naznačené ako podstavec pod ich nohy. Les je len znázornený dvoma malými kríčkami. Boh prišiel spasiť ľudí, tí sú teda v jeho očiach oveľa väčší ako prírodné javy.
Veľmi dôležitým maliarskym prvkom je znázornenie svetla. Na barokových maľbách obyčajne prichádza zhora. Je to symbol Božej milosti. To svetlo sa potom obyčajne odráža v tvári svätcov, ktorí majú uprený pohľad na nebo. Ikony to znázorňujú inak. Ak je svetlo symbolom Božej milosti, tá neprichádza zvonka, ale sídli v srdci človeka. Preto sú osoby na ikone premenenia akoby celé prežiarené. Nie sú osvetlené, ale osvecujú svoje okolie.
Tým sa potom stáva zbytočným slnko. Podľa predpovedi o posledných dňoch sveta sa má zatmieť (porov. Mt 24, 29). Aj to vidia duchovní autori symbolicky. Na počiatku stvoril Boh svetlo, slnko a hviezdy prišli podľa opisu v Genesis až neskôr. Pravým svetlom je totiž Kristus. Ten dáva svetu zmysel. Slnko a hviezdy sú len jeho obrazy vo viditeľnom svete. Až sa Kristus zase objaví vo svojej sláve ako viditeľné slnko a hviezdy stratia zmysel. Prví kresťania sa modlili smerom k vychádzajúcemu slnku, ale nebola to modloslužba. Vedeli, že je to len obraz a že čakajú toho, ktorý má prísť. V tom je potom pravé obrátenie: od viditeľného k neviditeľnému, od obrazov ku skutočnosti.
Ako to urobiť v dennom živote? Je to veľmi jednoduché. V Pôstnom období si máme odrieknuť niečo z jedla. Stane sa niečo zvláštne, keď namiesto mäsa zjeme napr. kúsok syra? Ak uvažujeme len hmotne, bolo by smiešne predpokladať, že sa tým zmení svet. Ale ak to urobíme so spomienkou na Boha, stáva sa obyčajný obed krásnou modlitbou. Iný príklad: Je nám niekto nesympatický. Nedáme to v rozhovore poznať. Čo sa prihodí? Navonok nič zvláštne. Ale ukážeme Bohu, že jeho príkaz lásky považujeme za dôležitejší ako denné nálady a city. Tieto druhy obrátenia patria ku kresťanskému životu stále, zvlášť nás však k tomu pobáda Pôstne obdobie.
Kardinál Tomáš Špidlík
(zdroj:rvcz)