Vianoce v kláštore / Smog kolied „reznutý“ polofalošným spevom sestry Nutely od Božej lahodnosti
Ubezpečujem širokú čitateľskú obec, že vynikajúci domáci likér, unikátny majonézový šalát či jemného lososa na masle s tymiánom nájdete aj v reholi.
„Ako to prežívaš, keď sa ti narodí manžel?“ Áno, aj toto patrí do sféry ľudskej disciplíny zvanej nevšedná otázkológia na adresu zasvätených.
Pred Veľkou nocou sú to logicky iné otázky, nemenej duchaplné, napríklad: Ako to prežívaš, keď zase budeš tri dni vdova? (Rozumej: Ježiš mŕtvy od Veľkého piatku do Veľkonočnej nedele.)
Nevšednosť nášho života prináša aj takéto myšlienkové variácie ľudí, ktorí si úplne nevedia predstaviť, ako asi prežívajú Vianoce rehoľné sestry. Áno, áno… už cítiť tú jemnú zvedavosť, či aj rehoľníčky dobehne napučaný oxymoron sviatkov lásky a pokoja nabitých stresom, zhonom a nervozitou. Aj v reholi sa s povzdychom „Konečne je po sviatkoch!“ zvalia unavené ženy na gauč s výhľadom na pokojný zajtrajšok? Lízne niečo z toho aj nás zasvätené?
Ilúzie popraskajú, ak si človek uvedomí, že Boh nikomu nesľúbil, že keď mu oddá život, nebude vystavený utrpeniu. Ak si niekto myslí, že stres, zhon, napätie je neznáme územie v rehoľnom dome, musím upozorniť, že zasvätený život sa nežije v polohe „muchy, zjedzte si ma!“. Mnohé publikácie a romantické filmy o zasvätených vydychujú obraz asketizmu a úzkostlivosti rehoľného života, hrubo podčiarkujú len momenty modlitby a liturgických úkonov.
Poďme to teda poodhaliť. Sviatky, slávnosti, oslavy sú zvlášť v početných komunitách dosť častým zjavom. Je to trochu v štýle ROH – radi oslavujeme hocičo. Zasvätenie nevyoperovalo túto schopnosť z rehoľníkov. Ale nie sú to príležitosti zmocniť sa toho, z čoho sme už raz vystúpili. Nie sú to náhrady za štýl života „tam vonku“.
Aj v Advente v rehoľných komunitách dobrovoľne podliehame pedagogike pôstu = nadradenosti Živého chleba nad akoukoľvek sviečkovou na smotane a výborným segedínskym gulášom. Zapájame telo do meditácie nad večnosťou. Samozrejme, že v inom obleku, ako je to v období pôstu. Nie samoúčelne. Pred Vianocami sa ešte viac delíme s tými, ktorí sa nedobrovoľne postia väčšinu svojich dní.
Pred samotnými Vianocami sú však preteky o možnosť upiecť koláče – v prípade, ak je konštelácia sestier veľmi zdatných v kuchynskom remesle – bežnou záležitosťou. Ubezpečujem širokú čitateľskú obec, že vynikajúci domáci likér, unikátny majonézový šalát či jemného lososa na masle s tymiánom nájdete aj v reholi. Z jednoduchého dôvodu. Aj toto patrí do rozvoja vnútra ženy, srdca, ktoré vie milovať a objať mnohé udalosti ako šance prejaviť lásku. Aj zasvätené srdce potrebuje byť zmäkčované praktickou láskou. Patrí to k normálnemu životu vyvažujúcemu poslanie naznačovať druhým hodnotu večnosti.
Niekedy sa z bežného života zrodí spontánna produkcia, ktorá nám neskutočne namasíruje bránice. Napríklad vymýšľanie imaginárnych sesterských mien na základe vlastností alebo služby typu: sestra Nutela od Božej lahodnosti, sestra Eura od Božej prozreteľnosti, sestra Pokuta od rýchlej jazdy, sestra Croisanta od skvelých raňajok, sestra Estéta od lahodnej výzdoby… a podobne.
Ak má niekto predstavu o nudnom, uspávajúcom živote v rehoľnom dome, tak si za to môže pokojne dosadiť zvukový smog vianočných kolied „reznutých“ polofalošným spevom sestry osádzajúcej stromček, zavíjajúci mixér v kuchyni, ktorý sa mieša s vôňou kapustnice spôsobujúcej hyperprodukciu slín. Sestru skladajúcu obrúsky do niekoľkých vianočných variácií, no a v predchádzajúcom predpandemickom období všetko doplnené obrazom ďalšej, ktorá víta rodiny spontánne prichádzajúce na adoráciu do kaplnky.
K pestrému stolu, kráse vyzdobených domácností ako puzzle totiž zapadá tá dobrá vôľa obohatiť druhých vlastným pokojom, zhovievavosťou, preglgnutím ironickej poznámky a mrzutého sarkazmu. Rehoľná komunita z toho nie je vyňatá.
Toto pokušenie byť centrom príbehu, kde ostatní sú len komparzisti, sa rozplýva práve v tom, že Boh je súčasťou života, nie je vylúčený zo žiadnej sféry a jeho aktuálne Slovo je tmelom nielen na Vianoce, keď sa stáva telom, ale nás tmelí aj tých 364 dní predtým.
Eva Rušinová, FMA / Svet kresťanstva / Postoj.sk
Foto: Miroslav Komanec