Vidieť v druhých Krista alebo spiritualita pre všetkých
Vstávajú skoro ráno, stretávajú sa päťkrát za deň na modlitbe, počas stolovania mlčia a ich hlavnou náplňou je služba v rozličných podobách. Túžba vrátiť na Slovensko mníšsky spôsob života sa začala realizovať dávno predtým, ako prví mnísi prišli do Sampora. Predchádzala tomu príprava v poľskom kláštore, kde sa formovali súčasní zakladatelia mníšskeho spoločenstva. To dnes priťahuje nielen laikov, ale aj zasvätených z činných rehoľných spoločenstiev, ženy i mužov. Vyhľadávajú ich pre oddych, duchovné sprevádzanie, sviatosti zmierenia, duchovné cvičenia…
„Veľmi dôležitú skúsenosť som zažil v jednom kláštore benediktínok v Taliansku,“ hovorí prior kláštora Vladimír Kasan. „S odstupom času som si uvedomil, prečo veľa ľudí prichádzalo do tohto kláštora. Dokonca tí, čo tam prišli, tam trávili niekoľko dní. Chodili tam snúbenci, novomanželia, pracujúci, lekári, inžinieri. Pýtal som sa ich, čo ich tam privádza, na čo mi odpovedali, že si nevedia predstaviť svoj život bez toho, aby raz či dvakrát do roka prišli na toto miesto a v modlitbe predkladali svoj život Bohu. Usporiadať si svoje životné hodnoty – znela častá odpoveď. Vtedy som si uvedomil, že na Slovensku takúto možnosť nemáme, neexistuje takéto miesto. Máme domy na duchovné cvičenia, kde prichádzajú ľudia, ktorí po takomto cvičení siahnu, ale miesto, kde sa dá premýšľať, modliť sa, zamýšľať sa nad smerovaním, neexistovalo. Prísť jednoducho na pobyt a zostať v tichu, takéto možnosti voľakedy neboli. Potom, ako som v sebe objavil povolanie k benediktínskemu spôsobu života, som si pomyslel, že by bolo veľmi pekné, keby som mohol pomôcť zrodu takéhoto miesta práve na Slovensku, aby sa táto spiritualita s celým jej bohatstvom dostala na Slovensko. Preto som sa usiloval vstúpiť do kláštora, ktorý by bol otvorený myšlienke založiť novú fundáciu (založenie nového kláštora, pozn. red.) na Slovensku.“
Začiatky
Možností bolo viacero, no napokon zvíťazila poľská alternatíva. V susednom Česku síce taká možnosť bola, ale sú tam dodnes na tom personálne tak slabo, že by nová fundácia nepripadala do úvahy.
Zaujímavosťou v celom procese príchodu benediktínov na Slovensko je aj skutočnosť, že sa kardinál Korec ako nitriansky sídelný biskup obrátil na kláštor v poľskom Tynci, či by mohli založiť fundáciu na Slovensku. Pravdepodobne mal na zreteli Nitriansku diecézu, kde historicky benediktíni pôsobili a kde bola benediktínska tradícia živá. Kláštor v Tynci dokonca oslovil svojich mníchov, či by sa chceli podujať založiť novú fundáciu, no z oslovených sa prihlásili len dvaja a na založenie novej fundácie sú vždy potrební traja.
„Už vtedy,“ pokračuje prior, „sa začali mnísi v Tynci zaoberať možnosťou založenia fundácie na Slovensku, a keď sme tam prišli do formácie prví kňazi, tak to bolo akoby potvrdenie ich rozlišovania a hľadania. Vďaka tomu sme mohli nájsť nielen miesto na realizáciu vlastného povolania, ale aj napĺňať víziu priniesť túto spiritualitu medzi široké vrstvy ľudí.“
Založenie kláštora je pomerne náročný a komplikovaný proces. V prvom rade sú to mnísi, ktorí majú sľuby a ktorí tvoria kapitulu. Okrem nich môžu byť súčasťou kláštora aj tzv. regulárni obláti, ktorí neskladajú večné sľuby, žijú v komunite – v spoločenstve, navonok sa neodlišujú od ostatných mníchov, ktorí majú sľuby, majú len prísľuby, ale netvoria kapitulu, nemajú hlasovacie právo, nezúčastňujú sa na dôležitých rozhodovaniach, nevolia ani nemôžu byť volení za predstavených. Okrem týchto je tu ešte laické spoločenstvo oblátov, ktorí žijú benediktínsku spiritualitu vo svete, vo svojich rodinách. No a napokon sú súčasťou kláštora aj familiári, ktorí sú benediktínom veľmi blízki a sú naviazaní na kláštor, hoci neskladajú žiadne sľuby ani prísľuby, ani sa nezaväzujú žiť benediktínsku spiritualitu, sú to priaznivci kláštora.
Aj kláštor v Sampore má veľa takých ľudí, ktorí prichádzajú a pomáhajú mníchom. Zotrvajú s nimi 2 – 3 dni a potom sa vracajú do svojich domovov.
Mnohí prichádzajú zo vzdialených kútov Slovenska, a keď sa ich niektorí z mníchov spýta, či ich to baví, tak mu väčšinou odpovedia, že si už ani nevedia predstaviť život bez týchto pobytov, hoci prišli z Oravy, Kysúc alebo z východného Slovenska. Spravidla odchádzajú s pocitom, že veľa získali, pričom mnísi sú presvedčení, že oni boli obohatení práve nimi – návštevníkmi.
Svätý Benedikt hovorí, že benediktínsky kláštor je dom Boží otvorený pre človeka, hľadajúceho Boha.
Možno povedať, že niektorí ho skutočne nájdu v spoločenstve a dokonca ho zostanú hľadať trvale, iní zasa prídu niečo zakúsiť a vracajú sa naspäť. A možno niektorí sa už nevrátia, ale väčšina áno.
Túžba, ktorá stála na začiatku, sa začala napĺňať. Svedčí o tom nádherne vybudovaný komplex domu hostí, kde sa nachádza 25 ciel, kostol, kláštor pre mníchov s rajskou záhradou spolu s malým hospodárstvom, kde má všetko svoje miesto.
Pri vstupe do kláštorného komplexu zaujme Dom chleba, kde mnísi niekoľkokrát do týždňa pečú chlieb. Ten je primárne pre ich vlastnú spotrebu, ale aj pre hostí a ľudí z obce Sampor.
Mních Igor s veľkou odbornosťou ovláda celý proces a zaručuje sa za kvalitu, ktorá skutočne chutí.
Nebolo to bez prekážok
Dnes kláštor, ktorý bol iba v plánoch, stojí v Sampore na strednom Slovensku, na území Banskobystrickej diecézy, je dostavaný a pripravený slúžiť nielen mníchom, ale aj širokej verejnosti. Nešlo to však bez prekážok.
Prvou prekážkou bolo nie celkom správne pochopenie myšlienky založiť kláštor na Slovensku. Prior Vladimír Kasan spomína: „My Slováci sme horeli veľmi veľkou nedočkavosťou čím skôr prísť na Slovensko, a to dokonca napriek tomu, že predstavení kláštora v Tynci sa vyjadrili, že nebudú ani personálne, ani finančne podporovať toto dielo, lebo na to nemajú ani personál, ani prostriedky, hoci sme u nich mali pochopenie pre založenie nového kláštora. Ale kapitula sa rozhodla, že sa podujímajú na skúšku založiť celu. Celou sa rozumejú traja až štyria bratia mnísi vo večných sľuboch. Potom však opát kláštora zmenil pravidlá a nastavil ich tak, že až keď budeme desiati, budeme môcť odísť na Slovensko. Bol v tom rozpor – na jednej strane hovorili o skúške, na druhej strane tú skúšku neumožnili pre nenaplnenie počtu.
Záležalo mi na tom, aby povolania zo Slovenska mali záchytný bod vo svojej vlastnej kultúre. Takým záchytným bodom sa stala fara v Bacúrove, ktorú nám podaroval jeden kňaz, ktorý ju odkúpil do svojho vlastníctva. A tak sme začínali nie desiati, ale dvaja mnísi, jeden regulárny oblát, ktorý bol Poliak, a študenti. Napokon nám pomohli nielen personálne, ale aj finančne zo svojho rozpočtu a mohli sme začať.
Cesta do Sampora viedla najskôr cez Ľubietovú, kde sme však fyzicky ani neprebývali, a Bacúrov, ktorý bol pre rozrastajúce sa spoločenstvo malý a nebolo možné sa tam rozvíjať a vytvárať podmienky pre funkčný kláštor. Vďaka biskupovi Rudolfovi Balážovi sme našli napokon to najvhodnejšie miesto v Sampore, s čím ani on sám nerátal, že by mohlo byť vhodné, ale ukázal nám ho. Blízko bol seminár, neďaleko Zvolen a Banská Bystrica a voľný pozemok vhodný na usadenie sa.
Keď sme s bratom Blažejom začínali, uvedomoval som si, že nemáme preložené konštitúcie, deklarácie a všetko to budeme potrebovať, preto sme sa už počas formácie s dovolením magistra začali venovať príprave liturgických textov v slovenčine.“
Nachádzanie rovnováhy
Po stavebnej činnosti začína ožívať budovanie duchovných pilierov a každodenný život sa dostáva do rovnováhy, čo je pre napredovanie života v kláštore veľmi dôležité. Mních Ján venuje množstvo času štúdiu a prekladu konštitúcií a deklarácií. Obnovuje sa liturgický a modlitbový život, ktorý je základom každodenného programu v kláštore. Mnísi František, Blažej, Jozef, Damián a ďalší sa venujú okrem manuálnej práce hosťom, štúdiu, hudbe, umeniu, prednášaniu, vydavateľskej a publikačnej činnosti, samozrejme, dnes aj na internete. Každý tu má svoje miesto a svoje pole zodpovednosti. Zodpovednosť za konkrétny úsek mnísi spravidla preberajú na jeden rok a po roku im prior kláštora zverí niečo nové alebo sa dohodne na pokračovaní v tom, čo robia. Svedectvo o tom, že takýto život je zmysluplný, dáva mních Ján, ktorý hovorí: „Som tu 6 rokov a vnímam, že je to pre mňa životodarný čas, ktorý má napĺňa radosťou a šťastím.“
Mních Damián, ktorý sa aktuálne stará o kuchyňu, stolovanie a komunikáciu s tými, čo majú záujem o pobyt v kláštore, hovorí, že „ak si niekde 10 rokov a nepracoval si, akoby si tam ani nebol.“
A pokračuje: „Ochota spolupracovať a milosť je základ, že sa niečo vytvára, nezávisí to od toho, ako dlho si v kláštore.“ – Je totiž už 35 rokov kňazom a stál pri zrode diela v Sampore.
„Niekde stačí byť rok a človek tvorí pekné dielo, no niekde môžeš byť celé desaťročia a nič. Je to o človeku.“
Napätie medzi samotou a spoločenstvom v mníšskom živote je prítomné, je neredukovateľné, ale životodarné – hovoria mnísi. Benedikt rozlišuje viacero druhov mníchov, napríklad anachoréti – pustovníci; mnísi, ktorí už prešli životom v spoločenstve a osvedčili sa, a sú pripravení na vyššiu formu mníšskeho života; cenobiti – žijúci v spoločenstve, napríklad komunita v Sampore, kde sa nekladie dôraz na monos, ale na spoločenstvo.
Kláštor môže byť miestom, kde sa dajú žiť aj krajšie vzťahy než tie, ktoré sa žijú vo svete. Zaručuje to benediktínska regula, ktorá hovorí, že „mních má vidieť Krista v druhých a sám sa stávať druhým Kristom pre iných.“ Je to ideál, ale iba v takomto spoločenstve sa môže odrážať láska.
To, že mnísi žijú spolu, je veľké bohatstvo, ktoré formuje, inšpiruje, pripravuje dávať sa.
Mních Ján spomína veľmi živo na duchovné cvičenia, ktoré viedol írsky mních, ktorému sa podarilo pootvoriť chápanie niektorých Benediktových rád, ako napríklad: „Mních by mal žiť každý deň ako v pôste, ale keďže vieme, že nie každý je toho schopný, snažme sa o to aspoň počas Veľkého pôstu.“
Alebo: „Mnísi by vôbec nemali piť víno, ale keďže vieme, že sa voči tomu búria, tak sa dohodnime na tom, že treba piť s mierou…“ A dodáva: „Preto som šťastný v kláštore, lebo tu nachádzam priestor, ktorý ma motivuje, no na druhej strane ma zatiaľ neznechutil.“
Mních Damián hovorí, že si uvedomuje, aký je to veľký dar byť od začiatku pri vzniku takéhoto diela. „Je fascinujúce ísť od piky do niektorých vecí. Človek sa musí boriť s mnohými problémami, ktoré časom pominú, myslím tie začiatočné, ale prídu ďalšie, iné… V Sampore sme boli nútení rozširovať sa, lebo Pán nám požehnal povolania a my sme nemali dosť miesta pre hostí. Teraz po troch rokoch sme dokončili stavbu klauzúry pre nás a v dome hostí máme k dispozícii dostatok miesta. Som zodpovedný za kuchyňu, tá je srdcom kláštora. Už od Benedikta vieme, že apeluje na mníchov, aby nik nebol vylúčený zo služby v kuchyni, lebo tam sa získava väčšia láska.“
„V benediktínskej regule je dôležité „prvé slovo“ a „posledné slovo“ a „dôležité slovo je v strede“. V regule je zmienka o kuchyni v jej strede. Dodnes sa cirkevné dokumenty nazývajú podľa prvých slov. Benediktova regula sa začína slovami: „Počúvaj, synu, náuky majstra.“ A posledné slovo znie: „Dosiahneš.“ Počúvaj a dosiahneš. Medzi počúvaj a dosiahneš je celá regula. Všetko ostatné je medzi tým. Ako milovať opáta, ako voliť opáta, ako sa má správať opát, ako má prebiehať starostlivosť o chorých, ako sa modliť atď., jednoducho všetko, čo má mních robiť, a potom, keď to budeš robiť – dosiahneš. Kapucíni to majú veľmi pekne sformulované: „Keď toto dosiahneš, zaručujem sa ti večným životom.“ Cieľ regule je priviesť do Božieho kráľovstva. Na tom pracujeme.“
Mních Jozef sa spolu s umelcom Jaroslavom Halmom venujú písaniu ikon na drevo. A v spolupráci so sestrou Luciou, OSsR, vznikajú nádherné básne – modlitby inšpirované Božím slovom. Toto všetko sa zhmotňuje do modlitbového dreva, ktoré je pomôckou na rozjímavú modlitbu. Nielenže sa s ním možno modliť, rozjímať alebo meditovať, ale môže zdobiť aj interiér domácnosti, lebo v Sampore sa v spolupráci s laikmi venujú aj ich výrobe. Tvorba majstra Halmu a sestry Lucie uzrela svetlo sveta aj v tlačenej podobe a každý, kto navštívi Sampor, sa môže nielenže začítať do tohto hodnotného diela, ale si ho aj odniesť so sebou.
Budúcnosť
Tvorivosť je pretavovaná nielen do jedla, umenia, ale aj do mnohých iných oblastí, veď napokon treba navštíviť Sampor a zažiť to na vlastnej koži.
Otázky, ktoré si mnísi kladú na čele s priorom, sa dotýkajú zmyslu a cieľa ich prítomnosti v súčasnom kultúrnom kontexte slovenskej reality. „Zaoberám sa hlavne otázkou, čomu všetkému môže poslúžiť náš kláštor,“ hovorí prior kláštora Vladimír Kasan, „možno niekomu na ceste hľadania Boha, inému na ceste hľadania životnej cesty, inému pomôže rozhodnúť sa, inému uzdraviť atď.“
„Pre život sú dôležité korene. My ich zapúšťame na tomto mieste…“
Svätý Benedikt, zakladateľ západného mníšstva a hlavný patrón Európy, sa narodil v Nursii (dnes Norcia v Umbrii, Taliansko) okolo r. 480 v šľachtickej rodine. Zomrel okolo roku 547 v kláštore Montecassino, ktorý založil.
Vidiac morálnu skazu a intelektuálny úpadok, utiekol zo štúdií v Ríme s myšlienkou na mníšsky život. Vzdal sa svojho dedičstva a začal žiť v malej dedinke Subiaco v sabínskych horách. Tam žil ako pustovník sprvoti pod vedením Romanusa, tiež pustovníka. V nasledujúcich rokoch založil dvanásť kláštorov v sabínskych horách, kde mnísi žili v oddelených komunitách po dvanásť, v každej podľa počtu apoštolov. Po mnohých ťažkostiach sa usadil v Monte Cassino, ktoré mu venoval rímsky boháč Terculius, otec sv. Placida. Benedikt, Placidus a ďalší v roku 529 začali s výstavbou mohutného kláštora.
Regula Benedicti, ktorú napísal krátko pred smrťou, bola ovocím jeho celoživotného hľadania. Veľa čerpal z výsledkov vtedajšieho mníšskeho hnutia, z regúl a zásad, ktoré boli už vtedy vytvorené. Zručne ich komponoval a modifikoval tak, aby zodpovedali jeho vízii človeka a cesty, ktorou prichádza k hĺbke poznania Boha a duchovnej lásky. Bol to pohľad – ako sa neskôr ukázalo – ďaleko presahujúci rámec času, v ktorom Benedikt žil. Regula sa stala základným kameňom európskej mníšskej tradície.
Ján Štefanec, SVD
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2022.