Výroba hostií / Našu jedinú hostiáreň so storočnou históriou ohrozuje dovoz z Poľska

Redaktori zo Sveta kresťanstva sa boli pozrieť, ako rehoľné sestry vyrábajú v Prešove eucharistický chlieb.

Na prvý pohľad pôsobí nenápadne. Výrobňa hostií sa nachádza v Prešove na Kmeťovom stromoradí, hneď vedľa Domu sv. Jozefa – domova sociálnych služieb patriacemu rehoľným sestrám z Congregatio Jesu. Okoloidúcich skôr upúta kaplnka a kláštor. To, že ste pri výrobni hostií, prezradí až tabuľka na bráničke, keďže samotná budova zvonka vyzerá ako súčasť kláštora.

Otvára nám sestra v bielom habite, vedúca výrobne sestra Anita Paľušková. Hneď vo vstupnej chodbe víta zamestnancov a návštevníkov hostiárne socha pápeža sv. Pia X. Ide o pápeža, ktorý umožnil prijímať Eucharistiu každý deň a dovolil k nej pristupovať aj deťom.

Hneď na začiatku našej návštevy nás zavedú do miestnosti, kde práve sestra Ester pečie hostie. Na prvý pohľad to pripomína pečenie vianočných oblátok. Sestra má v miske riedke cesto, ktoré naleje na rozpálenú platňu, ktorú zatvorí a o niekoľko sekúnd vyťahuje bielu oblátku. Popritom počúva katolícke rádio, s ktorým sa modlí.

Zdá sa to celé veľmi jednoduché, ale ako sa neskôr ukáže, proces výroby hostií je náročný a je to tak trochu aj umenie.

Vznikla pre potreby školy a kláštora

Výrobňa hostií funguje v Prešove už sto rokov, začala fungovať v roku 1921. „Sestry kúpili prvý stroj a hostie piekli pre školu, keďže mali gymnázium, školu aj materskú škôlku a hostie piekli pre svoju potrebu. Neskôr začali piecť aj pre farský kostol a pre františkánov. Neskôr biskup povzbudil aj ostatných kňazov, aby si hostie kupovali z kláštora,“ začínajú svoje rozprávanie o histórii hostiárne na východe Slovenska sestry Anita Paľušková, ktorá hostiáreň vedie, a pridáva sa k nej aj sestra Klarissa Baníková, ktorá je ekonómka prevádzky.

V 50. rokoch minulého storočia, keď zrušili kláštory a rehoľné sestry presťahovali, stroje na výrobu hostií putovali s rehoľníčkami. Výroba prešla pod Spolok svätého Vojtecha a neskôr pod Slovenskú katolícku charitu, hostie však piekli stále rehoľné sestry. Aj samotná výroba prešla rôznymi miestami Slovenska.

Po páde totality sa biskup Rudolf Baláž na žiadosť sestier zasadil, aby sa výroba hostií vrátila kongregácii. „Hovoril, že to je krivda voči nám, preto by nám výrobu hostií mali vrátiť. Zo strany Slovenskej katolíckej charity, pod ktorú v daný čas výrobňa patrila, tam však bola podmienka, že musíme zanechať aj priestory v Báči, kde sa vtedy hostie vyrábali. Preto sa rýchlo hľadalo nové miesto. Zámer bol vrátiť výrobu do Prešova,“ vysvetľujú sestry.

V tom čase však priestory v dnešnej hostiárni sestry prenajímali, a tak sa výroba nemohla vrátiť na pôvodné miesto do Prešova. Preto si rehoľa za symbolickú korunu prenajala priestory v Zborove pri Bardejove. Do Prešova sa hostiáreň napokon vrátila v roku 2007, keď sa budova výrobne opravila.

Sestry hovoria, že prostredníctvom výrobne hostií robia aj sociálny apoštolát. „Poskytujeme prácu ľuďom v tejto oblasti, kde je veľká nezamestnanosť,“ hovorí sestra Klarissa. „Vyberali sme ľudí tak, aby sme im pomohli,“ dodáva sestra Anita. Výrobňa hostií v Prešove dnes zamestnáva 15 ľudí, šesť z nich sú sestry, zvyšok tvoria laičky.

Slovenským hostiám konkurujú lacnejšie z Poľska

Sestry hovoria, že uplynulé mesiace boli pre ne náročné, keďže pre zatvorené chrámy nemali pre koho piecť ani hostie. Minulý rok pracovali asi len päť mesiacov. Sestry dodávajú hostie aj do zahraničia, zväčša slovenským kňazom.

„To, čo robíme, je služba cirkvi, fungujeme tak, aby sme pokryli náklady. Ešte nie sme v červených číslach,“ hovorí sestra Anita. Sestra Klarissa, ktorá dozerá na financie, dodáva, že počas pandémie boli mesiace, keď ich musela podporiť provincia. A prežili aj vďaka podpore ďalších rehoľníkov, zvlášť jezuitov. „Podporili nás aj úplne neznámi ľudia – dobrodinci.“  Ako podnik sa zapojili aj do štátnej pomoci v projekte Pomáhame ľuďom.

Hoci je prešovská výrobňa hostií jediná na Slovensku, funguje takmer na hrane prežitia. Mnohé farnosti totiž kupujú lacnejšie hostie z Poľska. „Je to všetko o tom, že Poliaci majú nižšiu daň, a tak si môžu dovoliť nižšie ceny. Nepôjdu s cenou vyššie ako my,“ vysvetľuje vedúca výrobne v Prešove.

Rehoľné sestry rozhodnutie kňazov kupovať hostie inde rešpektujú. Vedúca výrobne hostií si myslí, že veriaci často netušia, odkiaľ hostie v kostole farnosť kupuje. „Mnohí veriaci mi povedia, že keby vedeli, že hostie vo farnosti nie sú zo Slovenska, tak by aj pridali peniaze alebo to zaplatili, ale chcú slovenské,“ hovorí sestra Anita.

„Poľské hostie sú tvrdšie ako naše. Všímam si, že staršie ženy si nosia do kostola fľaštičky s vodou, lebo poľskú hostiu nevedia prehltnúť,“ vysvetľuje rozdiel medzi našimi a poľskými hostiami sestra Anita. Sestra Klarissa dodáva, že je veľa farností, ktoré si v Prešove kupujú len veľké hostie pre kňaza a malé kupujú tiež v Poľsku.

Hostia je len z múky a vody

Podľa Kódexu kánonického práva môže hostia obsahovať len vodu a múku. Nič viac. Múka však nemôže byť hocijaká. Musí byť pšeničná hladká špeciál.

Sestra Anita vysvetľuje, že v hostiárni majú kotol, respektíve veľký hrniec, kde sa vojde 20 litrov vody a 18 kilogramov múky. „Vytvorí sa podobná zmes ako pri palacinke, len to nie je sladené. Je veľký rozdiel aj čo sa týka múky. Berieme múku zo Spišskej Novej Vsi aj z Trebišova,“ hovorí sestra Anita.

Podľa rehoľníčky je najkvalitnejšia múka zo Spiša. Presvedčili ich o tom viacerí dodávatelia. „Stroje reagujú na múku veľmi citlivo. Vyžaduje sa niekedy dať trocha spišskej múky a trocha trebišovskej. Niekedy musíme múku kupovať aj v obchode. To je o sušine, o lepku, o popole, o vode. O všetkom,“ vysvetľujú sestry postup.

„Z toho vyplýva, že matéria na Eucharistiu musí obsahovať pšeničnú múku. Ak obsahuje inú, už ten chlieb nie je platnou matériou,“ upozorňuje sestra Klarissa. Pokiaľ ide o bezlepkové hostie, tie v Prešove nevyrábajú. Dajú sa síce na Slovensku kúpiť, ale bezlepková hostia má len znížený obsah lepku. Eucharistický chlieb totiž nesmie byť úplne bez lepku.

Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí vydala v roku 2017 Obežník biskupom o chlebe a víne na Eucharistiu. V ňom sa okrem iného píše, aby sa dbalo na to, aby hostie boli vyrábané v zariadeniach, kde je zaručená správna výroba.

Vedúca výrobne nám cituje z dokumentu:

„Zatiaľ čo doteraz sa vo všeobecnosti starali o zhotovovanie chleba a vína na Eucharistiu niektoré rehoľné spoločenstvá, dnes sa predávajú aj v supermarketoch či v iných obchodoch, a tiež cez internet. Aby nevznikli pochybnosti o platnosti eucharistickej matérie, naše dikastérium navrhuje ordinárom vydať v tejto veci usmernenia, ktoré by napr. prostredníctvom špeciálnych certifikátov poskytovali garanciu, že ide o vhodnú eucharistickú matériu.

Ordinár má pripomínať kňazom, zvlášť farárom a rektorom chrámov, že sú zodpovední za overovanie výrobcov chleba a vína na slávenie a tiež, či ide o vhodnú eucharistickú matériu. Okrem toho prináleží ordinárom, aby poskytovali informácie a pripomínali výrobcom vína a chleba na Eucharistiu, že je potrebné absolútne rešpektovať normy.“

Dokument ďalej pripomína paragrafy Kódexu kánonického práva, že „chlieb, ktorý sa používa pri slávení najsvätejšej eucharistickej obety, musí byť nekvasený, iba pšeničný a čerstvo pripravený, aby nehrozilo nijaké nebezpečenstvo pokazenia. Z toho vyplýva, že chlieb zhotovený z inej matérie, hoc z obilnej, alebo taký, do ktorého boli primiešané iné látky než pšenica v takom množstve, že sa podľa spoločného hodnotenia nemôže nazvať pšeničným, nie je platnou matériou na slávenie obety a eucharistickej sviatosti.“

Na otázku, koľko vydrží hostia, sestry odpovedajú, že pri vhodnom skladovaní aj pol roka. Kňazi či kostolníci však hostie často skladujú v kostoloch v sakristii vo vlhkých skriniach.

Počet vyrobených hostií sa znižuje

Rehoľníčky hovoria, že už pred pandémiou zaznamenávali pokles objednávok. Bolo cítiť, že sviatostný život upadá.

V roku 2010 sestry predali asi o tretinu menej hostí v porovnaní s rokom 2000. A počas pandemického roka predali asi len tretinu hostií v porovnaní s rokom 2000. Ako to bude vyzerať po pandémii, si sestry netrúfali odhadnúť.

Ak by išla prevádzka naplno, v Prešove dokážu za deň nakrájať až 200-tisíc hostií.  

Rehoľníčky hovoria, že táto práca sa nedá robiť rutinne. „Keď hostie pečieme, krájame alebo preberáme a balíme, je to všetko spojené s modlitbou. Modlíme sa za kňazov, ktorí to budú premieňať, za ľudí, aby im Pán Ježiš, ktorý príde do tohto kúsku chleba, bol posilou a nádejou, aby im dával radosť a uzdravenie. Nevieme, za koho sa modlíme, ale modlitbu obetujeme za ľudí, ku ktorým hostia príde,“ hovorí sestra Anita.

„Jeden páter, ktorý duchovne sprevádzal naše sestry v roku 1950, im povedal, že z tela a krvi Panny Márie je Ježišovo telo, aj vy máte byť živým Ježišom, lebo v hostii nájde niečo Ježiš aj z vás, vaše modlitby a obety. A niet väčšieho apoštolátu, ako je eucharistický apoštolát,“ dodáva sestra Anita. Preto sestry svoju prácu nazývajú aj eucharistický apoštolát.

Pred pandémiou v prešovskej hostiárni prijímali aj exkurzie. „Sprevádzali sme tu asi tritisíc detí a ukázali im, ako vyzerá proces výroby chleba, do ktorého prichádza Ježiš. Niet väčšieho apoštolátu, ako keď deti vidia, ako sa to robí, čo to obnáša. Deti si zapamätajú, čo vidia,“ zamýšľa sa rehoľníčka Anita, ktorej aj po rokoch hovoria ľudia, že si pamätajú z detstva návštevu výrobne.

„Mňa sa veľmi dotkne, keď kňaz láme pri svätej omši eucharistiu a v mikrofóne sa ozve ten zvuk lámania. Uvedomujem si, že všetko, čo tu zažívame a za čo sa modlíme, sa prelomí v Bohu,“ hovorí sestra Klarissa.

Rehoľníčky v hostiárni tvrdia, že je to vždy silný zážitok vidieť pri omši či adorácii v kúsku chleba Ježiša. „Vždy si poviem, Pane Ježišu, prešiel si aj týmito mojimi rukami. Viem, čo tá práca obnáša. Tam pred neho všetko skladáme. Je to veľmi bytostné prepojenie s Eucharistiou,“ dodáva sestra Anita, ktorá sa pečeniu hostií venuje už 20 rokov.

„Keď som išla do rehole, nevedela som do akej, lebo to bolo pred revolúciou. Do rehole som sa dostala cez jednu sestru a vedela som, že to je miesto, kde chcem byť. Ešte keď sme mali výrobňu v Báči, som si túto prácu veľmi obľúbila. Medzi tým som 15 rokov učila deti. Potom som dostala poslanie od predstavených, aby som túto úlohu opäť prevzala,“ hovorí sestra Anita, ktorú napĺňala aj práca s deťmi.

Sestra Klarissa strávila pri hostiách asi desať rokov. V Prešove pôsobí dva roky, keď sa k výrobe hostií vrátila po pätnástich rokoch.

Proces výroby hostie má množstvo krokov

Výroba hostií sa za posledné desaťročia v niečom zjednodušila, keďže sestrám pomáhajú aj stroje, ale princíp je ten istý. Pôvodne sa hostie piekli na farách, keďže k Eucharistii sa nepristupovalo tak často ako dnes. Až keď sv. Pius X. dovolil sväté prijímanie častejšie, musela sa zvýšiť aj výroba.

Prvé hostie sa piekli podobne ako dnes. Vykrajovali sa však ručne. Upečená hostia sa musela navlhčiť, nie veľa, ani málo, a potom sa ručne krúživým pohybom vykrajovala. „Na začiatku to stačilo, potom museli kúpiť sestry stroje na krájanie,“ vysvetľuje sestra Anita.

Ďalej nám sestra Anita ukazuje prototyp stroja, kde je šesť platní, ktorý občas sestry potrápi. „Treba pri tom stáť a obsluhovať ho. Stroj si sám naleje cesto a sestra, ktorá ho obsluhuje, tak vyberá hotové upečené pláty a čistí platne.“

„Pečie sa tak, že stroj je rozpálený. Jeden má 136 °C, iný má 170 °C. Na horúcu platňu nalejeme cesto, keď z toho vyjde para, ostane vysušená múka. Je to podobný princíp, ako keď sa pečú oblátky na Vianoce,“ vysvetľuje sestra Anita.

Ďalej sestry ukazujú vlhčiareň. „Večer, keď odchádzame z práce, posledná, ktorá ide, zapne vlhčenie. Vyprskáva sa tu drobná rosu a para. Rosa musí byť jemná, aby hostie nezmokli, ale zmäkli. Keď zmoknú, tak sa zlepia, keď sú suché, tak pri krájaní praskajú,“ vysvetľuje sestra Anita dôležitosť správnej vlhkosti.

„Ráno o piatej príde sestra, ktorá ich pozbiera a dá do drevených vozíkov, ktoré udržia dlho vlhkosť. V minulosti sa hostie vlhčili nad parným hrncom a varičom. Ešte v Báči som to tak robila,“ spomína sestra Klarissa.

Ďalej vidíme stroj, ktorý krája okrúhle malé hostie. „Sestra, ktorá tu sedí, má na jednej strane hostie v celku a na druhej strane má košík, kde padajú už vyrezané hostie. Čiže zoberie plát, vloží ho medzi platne, kde je 55 dier. Stroj funguje na senzor. Keď dá sestra ruku preč, stroj sa pohne a hostie prekrojí,“ vysvetľuje sestra Anita.

Sestry majú vo výrobni viacero strojov na krájanie. Niektoré stroje krájajú tenšie hostie, iné hrubšie a ďalšie zas veľké kňazské. „Kňazské hostie sa krájajú tak, že stroj chodí hore dolu v určitom intervale. Sestra musí hostiu nastaviť presne, aby to stroj vykrojil podľa predpečeného vzoru,“ vysvetľuje sestra Anita.

Ďalší stroj na vykrajovanie funguje tak, že sestra si poukladá 50 plátov upečených hostií na seba. Sestra alebo iná pracovníčka si to ovláda pedálom a jedným zárezom vykrojí 48 hostií, z jednej kocky teda nakrája 2 400 hostií. Pri tomto krájaní sa však nie všetky hostie na pláte podaria, preto ich ešte ručne triedia.

Vyrobené hostie sa potom balia a pre balíky chodí vozidlo z pošty. A koľko múky mesačne spotrebujú? Po otázke rýchlo prerátavajú. Pred pandémiou piekli hostie mesačne z troch ton múky, cez pandémiu však boli mesiace, keď nepotrebovali ani jednu tonu.

Text a foto: Pavol Hudák

Zdroj: Svet kresťanstva / Postoj.sk