Zápasenie s Bohom
Neznášam to, neznášam to, neznášam to! Niekedy. Keď si spokojne žijem svoj zasvätený život v „období cez rok“, napríklad v takú obyčajnú sobotu, s jednoducho pekným plánom : cesta vlakom, ranná omša, prednášky v škole, popoludní vyváženie usedenej existencie búrlivým kosením trávy na záhrade, rajón „á la sobotňajšie upratovanie“, skvelá sprcha, večera….také čosi, čo vlieva prskavky do žíl pri myšlienke, ako to mám pekne jasné. Ešte to aj začne vychádzať… a zrazu mi do toho vstúpi… v nečakanom momente… My „veriaci profesionáli“ tomu hovoríme Božia vôľa!
Začalo sa to tým, že môj hlboký ponor do kontemplácie svätej omše vyhodil na povrch nepríjemný zápach. Pozrúc nabok som zistila, že sedím vedľa staršej ženy oblečenej do niečoho, čo je na míle vzdialené od čistého oblečenia. S istotou sa dá povedať, že ona rituál skvelej sobotňajšej večernej sprchy nepozná. Nie, neodsadnem si. Nie je to môj zvyk. Odsadať si od človeka, ktorého existencia pôsobí nepríjemne. Neodsadám si ani fyzicky, ani v srdci, aj keď to niečo stojí. To som si so sebou dávno vyriešila. Byť pri človeku.
Zrazu sa mi vynára prepoj medzi touto ženou a mojím suchým obedom v taške. Práve, keď som si naplánovala zotrvať v sladkej anonymite bez obvyklého kolotoča kontaktov počas týždňa a s myšlienkou, ako diaľkovému študentovi v sobotu na prednáškach priamoúmerne stúpa hlad s množstvom odsedených hodín v posluchárni.
Začnem extraligu vnútorných výhovoriek adresovaných Tomu, ktorý ma ukecáva svojím pohľadom v mojom srdci. Nepoddá sa. Neustúpi, ani keď mu myšlienkou adresujem najsilnejšiu obhajobu, že táto žena ma nič nepýta a možno zareaguje urazene, keď jej podám niečo z môjho obeda.
No nič. Neustúpi a mne je jasné, že ustúpim ja. Na konci omše vezmem napolitánku a vykročím k žene, kvôli ktorej som sa s Bohom „hádala“. Jednoducho jej ju podám so slovami: „To je pre vás!“ a nečakajúc na odpoveď sa otočím k východu.
„Počkajte, počkajte!“ zašepká rýchlo na mňa. Otočím sa s tušením, že možno si chce vypýtať peniaze, ale nie… „Ďakujem vám! Vás poslal asi Boh! Viete, ja mám dnes narodeniny!“
Usmejem sa na ňu a srdečne dodám: „Blahoželám vám!“ Zamierim smerom k dverám. Aj v srdci sa smejem. Spolu s Bohom. Príjemné skolená jeho vôľou a s vedomím, že prvú prednášku mám už za sebou.
Eva Rušinová