Život zasvätených v čase pandémie
Úvodná poznámka prekladateľa: Tieto myšlienky pripravil nám augustiniánom náš spolubrat otec Pasquale Cormio, OSA, ktorý je tiež odborníkom v patristike. Môžu však byť podnetné v tomto obzvlášť náročnom čase pandémie nielen pre rehoľníkov, ale vo veľkej miere i pre každý kresťanský duchovný život. Stačí len zameniť napríklad výraz rehoľné spoločenstvo za výraz kresťanské či rodinné spoločenstvo.
Život zasvätených v čase pandémie
Vzývajme Ducha Svätého, aby sme boli schopní vo svetle viery skúmať cestu, ktorú sme prešli doteraz a ktorá nás čaká v tomto roku, aby sme zachytili náznaky nového života, aby sme hľadeli do budúcnosti podporovaní radostnou zvesťou evanjelia. Boh Otec neopúšťa nikdy svoje deti, a najmä nie v hodine búrky. Tento obraz nám už ponúkol aj pápež František v homílii z 27. marca 2020, keď nám dal na prázdnom Námestí sv. Petra vo Vatikáne niektoré vzácne usmernenia, aby sme chápali, čo môže táto pandémia naučiť každého z nás:
Voláš nás, aby sme prijali tento čas skúšky ako čas rozhodnutia sa. Nie je to čas tvojho súdu, ale nášho súdu: čas vybrať si, čo stojí za to a čo sa pomíňa, rozoznať to, čo je nevyhnutné, od toho, čo nie je. Je to čas presmerovať náš život k tebe, Pane, a k druhým. A môžeme pritom hľadieť na toľkých našich spolupútnikov, ktorí zareagovali v čase strachu a darovali svoj život a ktorí tak pochopili, že nikto sa sám nezachráni. Je to účinná sila Ducha rozliata a stvárnená do rôznych podôb sebadarovaní.
„V búrke opadla fasáda tých stereotypov, ktorými sme zakrývali naše „ego“, neustále ustarostení o svoj imidž; a odhalila sa opäť tá (požehnaná) spoločná príslušnosť, z ktorej sa nemôžeme vymknúť: že sme si navzájom bratia.“
Pred touto lekciou dejín nám pápež ponúka niektoré kľúčové slová, ktoré nám môžu byť užitočné v čase, ktorému čelíme: vybrať si to, čo je podstatné; pochopiť, že nikto sa nezachráni sám; ceniť si dobro bratských zväzkov. To sú hodnoty, ktoré sa majú uplatniť v ľudstve a ktoré sú aj programom na rozvoj rehoľnej komunity, ktorá vydáva vo svojom malom okruhu svedectvo o tom, čo sa dotýka Cirkvi i sveta. Aká bude odteraz naša služba a náš rehoľný život? V čom by sme sa mali poučiť a čo by sme mali zmeniť – osobne a v komunite? Stojíme pred jedným z historických rázcestí, ktoré od nás požaduje odpoveď chápanú ako hlbokú zmenu, aby sme zahliadli odlišnú budúcnosť, zatiaľ nie celkom vyznačenú, ale nepochybne s bohatou nádejou.
Poslúžia nám dva texty, v ktorých sa ozýva rovnaký motív. Jeden anonymný prorok, zvyčajne nazývaný ako druhý Izaiáš, oslavuje exodus izraelského ľudu z Babylonskej ríše ako sprítomnenie a aktualizáciu oslobodzujúcej moci Boha týmito veršami: Nespomínajte udalosti dávne, o veciach predošlých neuvažujte. Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine (Iz 43,18 – 19). Biblické dejiny sa opakujú novým Božím zásahom a to nové je v biblickej reči synonymom večnosti, dôležitosti a dokonalosti: je spásou, prísľubom oslobodenia ľudu vyzvaného kráčať za Pánom. Nemyslieť na tie dávne veci určite neznamená stratiť historickú pamäť, tú dávnu či nedávnu, no treba prekonávať istú inerciu, zvyčajný konzervativizmus: vrátiť sa k tomu, ako to bolo pred pandémiou, k tomu normálnemu životu, takému želanému, aby sme robili to, čo predtým, vrátiť sa k predošlému spôsobu života. Avšak naše svedectvo má odrážať novosť, ktorú Boh dáva svojmu ľudu cez túto bolestnú skúsenosť.
Kniha Zjavenia prevezme túto zmienku o novosti a prisúdi ju Tomu, čo sedel na tróne, ktorý povedal: Hľa, všetko robím nové (Zjv 21, 5). Príbytok Boží s ľuďmi, symbolizovaný nebeským Jeruzalemom, bude znamenať koniec všetkého toho, čo je zdrojom bolesti a smútku pre človeka pre jeho porušiteľnosť: Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo (Zjv 21, 4). Na začiatku roka si prajeme, aby tie minulé veci prešli, aby sme znovu začali, želáme si zmenu toho, čím sme prešli a čo sme pretrpeli. Zdá sa mi vhodné zdôrazniť hodnotu tejto novosti, ktorá sa nám chce predložiť. To začať znovu môže byť spojené s pôsobením Božej milosti, ktorá obnovuje človeka: ako nás Stvoriteľ stvoril, tak nás Vykupiteľ znovu stvoril (či znovu zrodil) vo svojej krvi a v krstnej milosti – podľa myšlienky, ktorá sa často nachádza u cirkevných otcov. Tá novosť, ktorú očakávame, nie je jednoducho vonku mimo nás, ale prináša sa v nás. Nemôžeme ju pripísať len objaveniu vakcíny, ako sa to deje, ale treba ju rozšíriť o milosť Boha, ktorý zachraňuje, v spoločnom diele s našou slobodou a rozhodnutiami, ktoré môžeme uskutočniť osvietení Duchom Svätým. Nejde o obrátenie stránky a otočenie sa chrbtom k bolestnej minulosti s nádejou na lepšiu budúcnosť len preto, že horšie to už nemôže byť. To by bola len príliš ľudská nádej, ktorá chce čo najskôr založiť rok 2020 do archívu či celkom ho zahodiť. Novosť, ktorou sa zaoberáme, hľadí na to, čo dobré sme mohli zozbierať z roku 2020, a na lekciu, ktorou sa máme poučiť vďaka Duchu a viere, ako na príležitosti na rozvoj a tvorivosť. Môžeme sa teda spýtať, ako sa táto novosť utvára v našom osobnom a spoločnom živote – otvorenosť nových horizontov k Bohu a k ľuďom.
1. Zvoliť si to, čo je podstatné
Pápež nám pripomína, že toto je čas súdu, úvahy, rozlišovania v našom živote, ktorý od nás požaduje znovu začať od toho, čo je podstatné. Žiada sa od nás posúdenie a prehodnotenie toho, na čom v mojom živote naozaj záleží, keďže pandémia, ktorá nás tak prekvapivo zasiahla, vzala veľa a niekedy takmer všetko z nášho života, z našich kostolov a spoločenstiev. V tomto prerušenom čase sme nútení znížiť frenetický rytmus, zmeniť svoje zvyklosti, hľadať nové kritériá a odpovede, odlišne zorganizovať časy a miesta. Karanténa zmenila, ak nie zrušila, zvyčajnú sieť vzťahov každého z nás. Uvažujem nad tým, ako sa zrazu všetko zastavilo a ocitli sme sa zavretí v našich komunitách, predtým tak navštevovaných priateľmi a známymi, a teraz len s tými, čo v nich bývajú stabilne.
V týchto podmienkach nadobúdajú osobitnú váhu Ježišove slová Marte, ktorá sa zháňala za rôznymi vecami a starala sa o mnohé záležitosti: Unum est necessarium – Potrebné je len jedno (Lk 10, 42). Boli sme privedení k tomu, čo je podstatné pre náš život. V týchto slovách, zdanlivo tak jednoduchých, je celá kresťanská múdrosť, hodnota ľudského života a napomenutie pre každého z nás za prázdne naháňanie sa za tým, čo sa pomíňa: to jediné neodkladné je stretnutie s Kristom – zachovávať každé slovo, ktoré vychádza z jeho úst, a premýšľať o ňom, pretože to je to naozaj potrebné na vlastné posvätenie aj posvätenie druhých. Ježiš nás pozýva, aby sme sa zamýšľali, čo je tým centrálnym bodom pre nás, tou polárnou hviezdou nášho zmýšľania, nášho srdca, nášho konania, bodom, bez ktorého sú naše myšlienky nevyvážené, dezorientované, nesúrodé a naše konanie je sterilné. Učiteľ nás vyzýva, aby sme si lepšie uvedomili dôstojnosť nášho stvorenia, základ nášho dialogického vzťahu s Bohom, aby sme vytvárali zdravý vzťah s našimi bratmi.
Sv. Augustín, komentujúc tento evanjeliový úryvok, vysvetľuje, ako máme chápať, že to jedno je to potrebné.
„Mária sa chcela venovať len jednej veci, už vlastnila svoje dobro. Pre mňa slasťou je byť v Božej blízkosti (Ž 72, 28). Sedela pri nohách našej Hlavy, čím nižšie sedela, tým viac dostávala. Pretože voda steká do údolí, ale odteká s výšin kopcov. Pán teda nepokarhal činnosť, ale odlíšil dve starosti. Hovorí: Staráš sa o mnohé veci a potrebné je len jedno. To je tá jedna vec, ktorú si Mária vybrala. Prejde námaha mnohých vecí, ale ostáva láska zjednotenia.“
To potrebné je zjednotenie s Bohom, ktoré pripravuje večnosť, kontemplácia Boha, ktorú Mária stelesňuje svojím postojom. Spolu s vami by som sa chcel pomodliť slovami vtedajšieho kardinála Montiniho z jeho pastoračného listu Omnia nobis est Christus, ktorý napísal na Pôst v roku 1955:
„Ó, Kriste, náš jediný prostredník, Teba potrebujeme, aby sme žili v spojení s Bohom Otcom; aby sme sa stali spolu s Tebou, ktorý si jediný Syn a náš Pán, jeho adoptovanými synmi; aby sme sa stali znovuzrodení Duchom Svätým.
Teba potrebujeme, jediný učiteľ hlbokých právd, neodmysliteľných pre život, aby sme poznali naše bytie, náš cieľ a cestu, ktorou ho dosiahneme.
Teba potrebujeme, náš Vykupiteľ, aby sme zbadali našu biedu a uzdravili ju, aby sme mali pojem o tom, čo je dobro a čo je zlo, a aby sme mali nádej; aby sme odsúdili hriechy, a tak nám boli odpustené.
Teba potrebujeme, prvorodený brat ľudského pokolenia, aby sme znovu našli opravdivé dôvody bratstva medzi ľuďmi, základy spravodlivosti, poklady milosrdenstva, najväčšie dobro pokoja.
Teba potrebujeme, veľký nositeľ našich bolestí, aby sme poznali zmysel utrpenia, aby sme mu dali hodnotu zadosťučinenia a vykúpenia.
Teba potrebujeme, víťaz nad smrťou, aby si nás oslobodil od zúfania a odporovania a aby sme mali istoty, ktoré trvajú navždy.
Teba potrebujeme, Kriste, Pane, Boh s nami, aby sme sa naučili pravej láske a kráčali v radosti a v sile tvojej milosti cestou nášho namáhavého života až po to konečné stretnutie s Tebou milovaným, s Tebou očakávaným, s Tebou požehnaným naveky.“
Centrum nášho zasväteného života je postavené na vzťahu s Pánom Ježišom, ktorý je pre nás absolútne nevyhnutný, pre nás, ktorí denne dávame našu existenciu do služby Božieho kráľovstva, zanechávame všetko a nasledujeme zblízka jeho spôsob života:
Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a to všetko dostanete navyše (Mt 6, 33). Ak tvojou prvou starosťou bude on, žiť pre neho, vtedy ostatné nebude závažným problémom tvojho života, ale dodatkom. Hľadajte najprv Božie kráľovstvo… význam toho „najprv“ je „nadovšetko“. Hľadanie Božieho kráľovstva je na prvom mieste, a to nevylučuje, že kresťan sa musí postarať aj o potreby svojho života. Hľadať Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť znamená správať sa podľa Božích požiadaviek zjavených Ježišom v evanjeliu. Len tak potom možno zakúšať Otcovu moc a prozreteľnosť v náš prospech.
Keď sa tak nestane a keď strácame kristocentrické zameranie nášho zasväteného života, keď sa nám samotné tieto výroky stávajú čudnými, takže soľ stráca chuť a svetlo prestáva svietiť, cítime sa zmätení, ustrašení, neschopní konať a rozhodovať sa. Tento čas je príležitosťou upevniť naše puto s Kristom a zamerať sa na ohlasovanie evanjelia, na obnovu skúsenosti nášho vnútorného počúvania, na posilnenie osobného zamýšľania sa a duchovného čítania udalostí vo svetle Božieho slova. K účastníkom Generálnej kapituly v roku 2001 sa sv. Ján Pavol II. obrátil s veľmi jasnou požiadavkou, ktorá je stále aktuálna: „Buďte pedagógmi vnútorného života v službe ľuďom tretieho tisícročia, hľadajúcim Krista.“ Ako pestujeme svoj životodarný vzťah s Kristom? Ako hľadáme najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť? Je toto tým najpotrebnejším dobrom, to unum necessrium – jediné najpotrebnejšie nášho života?
2. Nikto sa nespasí sám
Ohrozenie covidom vynieslo na svetlo, aká zraniteľná je ľudská osoba. Jeden vírus, neživý organizmus, ktorý sa aktivuje len v kontakte s našimi živými bunkami a ako parazit sa v nich zahniezdi, aby sa množil a zničil toho, kto mu dáva život. To nás privádza k reálnej miere toho, čo sme. Nekontrolované šírenie nákazy ukázalo našu ilúziu akejsi všemohúcnosti a dalo nám pochopiť, že nie sme pánmi svojej existencie, odhalilo defekty kultúry chorej na narcizmus a mentality zasiahnutej silným individualizmom. Pandémia odkryla, akí sme slabí a obmedzení, a pripomenula nám, že všetci sme biedni, lebo všetci môžeme byť nakazení. Avšak dovolilo nám to tiež, aby sme lepšie pochopili, že život každého závisí od zodpovednosti a pozornosti, ktorú máme voči sebe navzájom. Teraz naozaj lepšie chápeme, že nikto sa nezachráni sám, že človek je vzťah, je stvorený pre spoločenstvo s druhými; zachrániť sa osamotene je nemožné! Na jednej strane vidíme drámu zomierajúcich v samote, bez potechy svojich drahých, alebo tých, čo sú izolovaní počas liečby; na druhej strane oceňujeme hrdinskú blízkosť lekárov, ošetrujúcich, kaplánov, ktorí sa starajú o chorých a predstavujú pre nich bod kontaktu zo svetom a rodinou.
Pozitívnym aspektom nutného sociálneho dištancovania je postupné ocenenie takzvanej kultúry stretnutia. Je pravda, že dištančná didaktika je užitočným spôsobom na vyučovanie, ale hodnota jednej lekcie v prítomnosti vyvstáva práve vtedy, keď chýba. To, čo sa môžeme naučiť z tejto historickej lekcie, je hľadanie a dobro stretávania s druhým, ktoré pozýva k dialógu, stavia mosty, aktivuje solidaritu, rozvíja bratstvo a milosrdenstvo. Veď na Vianoce slávime tajomstvo Boha, ktorý sa stal naším bratom, ktorý prichádza k človeku, aby nás nenechal opustených, keď čelíme zlu.
Vo chvíli, keď musíme z opatrnosti prijať potrebné obmedzenia vzdialenosti, vidíme práve potrebu prekonať vzdialenosť a viac si uvedomujeme, ako túžime po blízkosti, po stretnutí s druhým, s blížnym, s Bohom. Aj sama naša viera, založená na vtelení Božieho Slova, potvrdzuje potrebu nášho srdca po neustálej prítomnosti Boha v živote každého.
3. Dobro bratských vzťahov
V roku 2020 bolo podľa istého výskumu najčastejšie vyhľadávaným slovom na internete slovo starostlivosť, postarať sa spolu s inými slovami z významového poľa starať sa. To je slovo obzvlášť vhodné na opis života nejakej komunity či spoločenstva. Keď hovoríme starostlivosť, myslíme na pozornosť, počúvanie, srdečný záujem o dušu i telo toho, kto to v danej chvíli potrebuje. Pandémia sa stala aj príležitosťou na vyzdvihnutie toho, čo pekné a vzácne objíma naša ľudskosť: empatia, súcit, solidarita, ochota poslúžiť tomu, kto je v núdzi, obetavá láska pre dobro kohokoľvek iného. To je to proroctvo, ktoré vždy zasvätený život ponúka svetu. Existencia je hodná len vtedy, ak je darovaná, zdieľaná, obetovaná z lásky, v znamení služby, ktorú si vzájomne prejavujeme.
Nútené spolužitie nás priviedlo k zmene nášho apoštolátu. Všeobecne sme prešli z pastoračnej služby venovanej ad extra, navonok z našej komunity, na aktivitu starostlivosti viac zameranej ad intra, dovnútra. Museli sme sa denne konfrontovať s bratskými vzťahmi, ktoré potrebujú byť živené s veľkou pozornosťou. Stojac po boku bratov počas dlhšieho času, museli sme sa viac dozvedieť o ich živote, o úzkostiach, ktorými prešli alebo prechádzajú, o ich túžbach, strachu, sklamaniach, ale aj o ich rezervách a o dobre, ktoré každý z nich môže predstavovať pre komunitu. A ak sme sa doteraz učili zachovávať si odstup, aby sme zachovali zdravie našich blízkych, treba teraz pokračovať v hľadaní dobra blížneho, starať sa jedni o druhých pozorne, láskavo, nezištne; ponúknuť priestor na vypočutie a zamyslenie, učiť sa pracovať na porozumení, trpezlivosti a odpustení až po „sedemdesiatsedemkrát“.
Bratstvo sa môže prejavovať na dvoch úrovniach. Prvá sa týka života samotnej komunity. Tento čas požaduje od nás dôraz na jednotu, takú potrebnú, aby rôznosti prispievali k obohateniu natoľko, nakoľko sa zdieľajú, a nie k ochudobneniu, rozdeleniu a sporom. Tento princíp je platný pre každú komunitu, ale aplikuje sa aj na úroveň širšiu, pre provinciu i pre celú rehoľu. Sme v sieti bratských vzťahov, ktoré presahujú mnohorakosť partikulárnych záujmov, malých „kráľovstiev“, ktoré vedú k lokálnym cieľom a individualizmu, odporujúc tak podstate augustiniánskej charizmy.
Bratstvo musí byť vnímané na širšej úrovni. Pozornosť voči blížnemu prináša rozšírenie hraníc bratstva na univerzálnu mieru. Uvedomujeme si, že vo výhľade sa nám črtá ťažká ekonomická kríza. Aj my rehoľníci tým sme alebo budeme zasiahnutí, a preto budeme musieť revidovať naše životné štandardy a počítať s nedostatkom príjmov v ekonomických rozpočtoch. Je to príležitosť prehĺbenia sľubu chudoby, ktorý nemožno chápať len jednoducho ako obmedzenie nákupov, ale v pozitívnom význame ako zdieľanie s tým, kto nemôže disponovať ani len tým minimom na prežitie. Chudoba je logický dôsledok zasvätenia tých, ktorí sa zriekajú samých seba, vychádzajú zo základu chudoby ducha, prejavujúcej sa v pokore, majúc tak v Bohu svoje jediné bohatstvo. V tomto historickom úseku treba chudobu chápať ako spoluúčasť vlastných dobier, a preto sa komunita nemôže obmedziť na spoločné vlastníctvo všetkého, ako nám to pripomína regula, ale má byť ochotná zdieľať širšie bratstvo, neohraničené našimi kláštormi. Chudoba je prejavením solidarity s chudobnými, pretože Kristus je v núdzi, keď je v nej niekto chudobný.
4. Na záver
Z každej ťažkosti sa môže zrodiť nejaká nová možnosť. Boh naozaj premieňa púšť na zazelenané miesto. Vychádzame z vnímania krehkosti, ktorá je konštitutívna pre našu ľudskosť, aby sme tak dúfali v Božiu všemohúcnosť. Záverečné slova pápeža Františka na spomenutom Námestí sv. Petra vo Vatikáne vyústili do modlitby, ktorá je aj poukázaním na smer, ktorým možno ísť: „Ty, Pane, nás voláš, aby sme prijali tento čas skúšky ako čas rozhodnutia. Nie je to čas tvojho, ale nášho súdu: čas zvoliť si, čo je dôležité a čo sa pomíňa, oddeliť to, čo je potrebné, nutné, od toho, čo také nie je. Je to čas zmeniť smer života k Tebe, Pane, a k druhým.“
Proti sklamaniu, nedôvere a neistote, ktoré činia ťažkým každé rozhodnutie i každý nový štart, v nás musí prevládať pozitívny postoj chrániť si a posilňovať to nehmatateľné a vzácne dobro, ktorým je dôvera v Boha a prozreteľnosť. Musíme sa naučiť považovať ťažkosti tohto času za príležitosť na očistenie, duchovné i apoštolské posilnenie Cirkvi a rehole, za Božie volanie k osobnému obráteniu, silnú výzvu navrátiť sa ku koreňom našej viery a nášho života, k oceneniu Božích darov, ktoré máme žiť i zdieľať s druhými.
Nie sme prázdne nádoby, ale pokorné hlinené vázy, ktoré obsahujú nesmierny poklad – Božiu lásku. Naša chudoba či bieda nám nebráni milovať, ale podnecuje slobodu, ktorá z nás robí nezištný dar pre druhých. Počínajúc snahou budovať autentické vzťahy, komunita je znakom všeobecného bratstva, ktoré sa týka a chráni každého človeka i stvorenie. Naša snaha hľadať a žiť spoločenstvo spôsobom jednoduchším, opravdivejším a motivovanejším je jasnou a príťažlivou odpoveďou na osamotenosť osôb i na vnútornú prázdnotu tých, čo sú poznačení utrpením, obavami, smrťou. Nemá to byť čas, keď prepadnem strachu, zatrpknutiu či uzavretiu sa do seba. Augustiniánska spiritualita, založená na Kristovi a na dobre jednoty Cirkvi, je nositeľkou zvesti nádeje a nadchnutia pre budúcnosť. Ťažkosti a tiene našej epochy môžeme prekonávať, počnúc nami samými. Sv. Augustín prízvukoval verným: „Zvyknete hovoriť, že sú ťažké časy, že sú tvrdé časy, nešťastné časy. Žite dobre, a tak dobrým životom zmeňte tie časy.“
Pasquale Cormio, OSA
Preklad: Miroslav Zárik, OSA
Foto: halfpoint.sk