„Zvykla som si na to, že sa im páčia iné farby a iná hudba ako mne,“ saleziánka sestra Zuzka rozpráva o kolégiu pre rómske dievčatá

Sestra Zuzka Saloňová je saleziánkou už od roku 2005. Počas rehoľného života mala rôzne pastoračné skúsenosti. V posledných rokoch pracovala s Rómami. Skoro pred rokom začala jej skúsenosť s intenzívnejšou činnosťou pre rómske dievčatá s pracovným názvom Miniinternát. Viac nám porozprávala v rozhovore, nielen to, akú bude mať nová sesterská pastoračná činnosť pre Rómov tvár, či názov. Predstavila aj vízie do budúcna.

Zuzka, čo máš vyštudované a aké máš pracovné skúsenosti

Vyštudovala som učiteľstvo biológie a chémie na Trnavskej univerzite a sociálnu prácu na Univerzite Komenského. Profesne som po desiatich rokoch v školstve presedlala na sociálnu prácu. Tú som mala možnosť realizovať najprv na Mamateyke v herni s nízko prahovým nádychom, v pokuse o sociálnu poradňu a pri Orientačných dňoch. Neskôr som sociálnu prácu použila v Košiciach v detskom domove a v saleziánskom stredisku na Luníku 9. Popri tom som samozrejme bola účastná na klasickom saleziánskom živote stredísk, v ktorých som pôsobila, čiže na stretkách, pri formácii animátorov, vo vedení detských zborov, táborov.

Ako vznikol projekt mini internátu pre rómske dievčatá, má to korene niekde v tvojej pastorácií na Luníku 9?

Myšlienka kolégia spadá do druhej vlny pôsobenia saleziánskeho strediska na Luníku 9. Pre vysvetlenie prvá vlna znamenala veľké množstvo ľudí, projekt bytovka. V druhej vlne sme zistili, že efekt prináša intenzívna práca s menším množstvom ľudí, k čomu patrí aj forma mentoringu. A tak sa myšlienka kolégia zrodila z potreby detí, ktoré boli v mentoringu a venovali sme sa im na Luníku intenzívne.

Na idei internátu sme sa zhodli všetci ôsmi- saleziáni, zamestnanci, dobrovoľníčky a ja, ktorí sme v školskom roku 2019- 2020 pôsobili na Luníku. Uvedomili sme si, že deti, ktoré sprevádzame niekoľko rokov, čo znamená drinu mnohých ľudí na stretkách, omšiach, pri návšteve rodín, v kontakte s učiteľmi, v mentoringu, sa v určitom momente svojho života dostanú do bodu, že majú potenciál rásť. Prostredie, a Luník 9 je deštruktívne prostredie, pretože je to geto, ich sťahuje dole. Vnímali sme potrebu zabezpečiť týmto deťom bezpečné a podnetné prostredie a intenzívnejší kontakt so strednou triedou a slovenským prostredím. Zároveň sme chceli ostať v kontakte s ich zákonným zástupcami, posilňovať ich zodpovednosť, chceli sme, aby dievčatá nepretrhli kontakt s vlastnou kultúrou a prostredím.

Nuž a keď sme sa ako sestry rozhodli stiahnuť z pastorácie v stredisku na Luníku 9, prišlo mi ľúto nechať dievčatá bez pomoci. Tak sme našli podnájom a vysokoškoláčku, aby sme mohli skúsiť, či to má šancu.

O existencii kolégia však rozhodlo najmä to, že dievčatám samým a tiež ich rodičom, i starým rodičom, sa myšlienka internátu pozdávala a rozhodli sa, že práve toto bude pre ich deti dobré. Je to prejav veľkej dôvery voči mne z ich strany.

Používaš názov „Kolégium“. Čo to teda vlastne je? Internát, privát, kolégium?

Dôležité bolo začať. Názov respektíve formálne zastrešenie sa postupne vyvíjalo. Rozhodli sme sa pre názov „Kolégium.“ Jednak to v našej saleziánskej tradícii nie je nič nové, Mazzarellová aj Bosco mali kolégiá. Na druhej strane formát kolégia v sebe spája ubytovací a výchovný prvok. A formálne máme otvorené dvere medzi školské zariadenia aj medzi sociálne služby. Podľa toho, ako sa rozhodneme a kadiaľ to bude schodné.

Oficiálny názov je Kolégium Márie Romero. Lebo naša saleziánska blahoslavená Mária Romero, myslím, dobre rozumie tomu, čo potrebujeme.

Kolégium funguje tak, ako bežné internáty cez týždeň? Aký je váš denný režim?

S bežným stredoškolským internátom máme spoločné to, že cez víkend sú dievčatá doma, vydávame stravu a máme večierku. Inak naše kolégium funguje na rodinnej báze. To znamená, že dievčatá pomáhajú pri varení, nákupoch, upratovaní, zvyčajne večer si hodnotíme deň, stolujeme a modlíme sa spolu, rozprávame sa veľa o živote, o minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Dievčatá chodili do strediska na Tri hôrky a cez víkend do strediska na Luníku.

Náš denný režim je prispôsobený našim povinnostiam. Kým dievčatá chodili do školy, ráno sme sa rozutekali a poobede alebo podvečer sme sa opäť zišli, robili domáce úlohy a venovali sa iným povinnostiam a záľubám. Počas dištančného vyučovania sme sa doobeda učili, poobede sme chodili von, prípadne sme si vyšli niekam na pekné miesto a potom sme už len dorábali veci do školy, chystali sa na ďalší deň, varili sme a robili to, čo nás baví.

Momentálne sme opäť v pôvodnom prevádzkovom režime. A už sa nechodíme každý týždeň testovať.

V čom je výchova rómskych dievčat špecifická?

Pre mňa je to najmä stretnutie s inou kultúrou, s iným jazykom a v prípade dievčat z Luníka 9 aj s inými pravidlami pre život, ktoré ony na prežitie v gete potrebujú. Inak sú to také zdravé puberťáčky, ako dievčatá v ich veku bývajú. Zvykla som si na to, že sa im páčia iné farby a iná hudba ako mne. Uvedomila som si, že niekedy to v našej tichej slovenskej kultúre majú ťažké. V takom hlučnejšom Taliansku by to v niektorých ohľadoch mali ľahšie.

Experiment internátu trvá zhruba rok. Ako ho hodnotíš?

Zhodnotila by som ho tromi slovami: risk je zisk. Tento rok mi pomáhala vysokoškoláčka Zuzka z Banskej Bystrice. Prejavila veľkú odvahu, keď do toho išla popri svojom štúdiu. Po tejto skúsenosti mi napadlo, že animátorky z iných miest študujúce v Košiciach by možno tiež privítali bývanie v podnetnom prostredí. Štátny stredoškolský a vysokoškolský internát je nepochybne tiež životná skúsenosť, ale nie všetci ju potrebujú. Jeden deň v týždni, počas bývania v takomto prostredí nášho kolégia, by sa mohli venovať rómskym dievčatám. Chcieť od nich úplné zapojenie nie je reálne.

Máš nejaké vízie s týmto projektom do budúcna? Ako sa bude realizovať pre najbližšie roky?

V prvom rade už budeme na tento projekt dve sestry. To je veľmi dobrá správa pre mňa aj pre dievčatá. Rátam s tým, že obe budeme v tomto projekte naplno prítomné. Roboty bude dosť.

Aktuálne hľadáme v niektorej z košických mestských častí dom s dostatočným počtom izieb. Pracujeme na zaregistrovaní občianskeho združenia s názvom Kolégium Márie Romero na MV SR. Komunikujeme so všetkými, ktorí by nám pri rozvíjaní projektu mohli pomôcť, od samosprávy až po ministerstvá.

Chceme zachovať rodinný charakter a individuálny prístup. Neplánujeme rozšíriť počet dievčat nad desať. Kolégium by mohlo byť otvorené okrem rómskych dievčat aj pre slovenské dievčatá, ktoré v Košiciach študujú na strednej alebo vysokej škole. Pre obe partie by to mohol byť pekný zážitok vzájomného obohatenia a priateľstva. Podmienkou prijatia rómskeho dievčaťa bude stále, aby sa s ňou predtým pracovalo viac rokov a aby sa za ňu vedel niekto zaručiť, respektíve aby bolo s kým spolupracovať na rozvoji dievčaťa.

Začali sme s dievčatami z Luníka 9, ktoré boli v mentoringu. Mentorské programy pre marginalizované rómske skupiny fungujú aj v niektorých okolitých dedinách a mestách, takže si myslím, že o Kolégium bude záujem. Podmienkou prijatia slovenského dievčaťa bude jej animátorská skúsenosť v niektorom zo saleziánskych stredísk. O obe skupiny dievčat sa bude treba postarať, o každú trochu iným spôsobom.

Predstavujem si to tak, že Kolégium bude rásť s dievčatami a reagovať na to, čo život prinesie.

Viac fotiek TU.

Zdroj: salezianky.sk