K podstate rehoľného života nepochybne patrí život v komunite. Život v komunite však nie je ľahký. Je to preto, lebo komunity sú zložené z ľudí s mnohými talentami, danosťami, tendenciami, osobnosťami, darmi, milosťami i hriechmi.
A interakcia všetkých týchto vecí občas vytvorí spoločenstvo podobné tomu nebeskému alebo dosť často, žiaľ, podobné tomu v pekle. Pozrime sa na desať bežných ťažkostí, s ktorými sa rehoľné spoločenstvá musia zaoberať, ak chcú žiť verne svoje povolanie.
1. Chýbajúca vízia. Nazvi to nedostatkom viery alebo odmietaním ísť hlbšie pod povrch vecí, neschopnosťou vidieť úzky súvis medzi životom, ktorý žijeme, a presvedčením, ktoré zastávame, alebo letargiou, ktorá sa odmieta nabíjať novou energiou; faktom je, že rehoľná komunita môže ľahko stratiť kontakt so svojou charizmou a s dôvodom, prečo vlastne vznikla. Vízia je záležitosť aj hlavy, aj srdca. Minimálne rozumové prijatie hodnôt a cieľov, ktoré pôvodne priviedli spoločenstvo k existencii, nestačí. Vízia musí preniknúť predstavivosť členov spoločenstva a vyprodukovať v ich srdciach túžbu za každú cenu plniť ciele, ktoré ako spoločenstvo majú, v tých okolnostiach, v ktorých žijú. Toto je dôvod, prečo rehoľná komunita bude stále potrebovať ľudí s inšpirovanými snami. Ich úlohou bude udržovať víziu, ktorá stála pri zrode spoločenstva, vedome pred jej očami. Bude však potrebovať aj rozumných a múdrych predstavených. Ich úlohou bude tlmočiť a aplikovať túto víziu na praktické a konkrétne okolnosti bežného každodenného života. Ak sa vízia neudržuje v jasnosti a zrozumiteľnosti, spoločenstvo postupne stratí svoje smerovanie, udusí v svojich členoch všetku energiu a stane sa spolkom znudených, znechutených a dezorientovaných ľudí. A toto je istá cesta k jeho smrti.
2. Choré štruktúry. Každé spoločenstvo potrebuje štruktúru – jednak pre svoje vlastné dobro, ako aj pre dobro svojich členov. Štruktúry poskytujú spoločenstvu stabilitu a dávajú mu schopnosť dlhodobo fungovať. Štruktúry však môžu byť aj kliatbou. Ak spoločenstvo alebo jeho predstavení nie sú opatrní, jeho štruktúry môžu po čase stratiť význam a namiesto pomoci sa môžu pre svojich členov stať prekážkou v dosahovaní cieľov, pre ktoré vzniklo. Spoločenstvo tu potom bude pre udržiavanie nehybných štruktúr, a nie pre vykonávanie svojho poslania misie. Štruktúry sa tak stanú dysfunkčnými a chorými a začnú spoločenstvo oberať o pokoj a pohodu, ktoré jeho členovia potrebujú k životu a k práci. Každé spoločenstvo si teda musí pravidelne preverovať svoje štruktúry a zmeniť tie, ktoré už nie sú k ničomu a ktoré iba zbytočne znepríjemňujú život jeho členom. Nakoľko existuje len jedno dokonalé spoločenstvo, Najsvätejšia Trojica, rehoľné spoločenstvá by sa nemali čudovať, keď zistia, že v ich vnútornej organizácii existujú nejaké dysfunkčné a choré štruktúry. Ak toto zistíme, naším cieľom by malo byť odstránenie alebo aspoň maximálne zredukovanie štruktúr, ktoré už nie sú k ničomu, a udržanie iba tých, ktoré spoločenstvu naozaj opravdivo asistujú v potrebách a v dosahovaní jeho cieľov.
3. Introverzia spoločenstva. Spoločenstvá musia mať vzájomný vzťah k svetu, ktorý sa nachádza okolo nich. Ak sa oddelia od okolitého prostredia a stanú sa prehnane upriamenými len na svoje vlastné vnútorné problémy, stratia kontakt s dôležitou realitou, a tak umenšia svoju schopnosť robiť zdravé a múdre rozhodnutia. Dejiny sú plné príkladov spoločenstiev, ktoré nasledovali tento nebezpečný, často tragický kurz. Spoločenstvá, ktoré sa upriamia len na svoje komunitné „čumenie do vlastného pupka“, sa stanú svetom samé pre seba v tom zmysle, že budú stáť v opozícii proti svetu, ktorý sa nachádza okolo nich. Z tohto dôvodu musí byť oprávnená snaha rehoľného spoločenstva o vnútornú definíciu seba samého doplnená aj o zdravú snahu otvoriť sa voči okolitému svetu, viesť s ním dialóg a angažovať sa v ňom. Zdravie komunity si žiada, aby sa jej členovia snažili ísť ďaleko za vlastné hranice a aby ponúkali pohostinnosť a službu tým, ktorí to potrebujú. Zároveň však musia byť opatrní, aby neupadli do opačného extrému, t.j. do komunitnej extrovertnosti, pomocou ktorej by sa spoločenstvo mohlo úplne ponoriť iba do vonkajších činností, a tak prestať mať kontakt s vnútorným životom, ktorý mu dodáva energiu a poháňa ho, a ktorý dáva jeho činnostiam zmysel.
4. Napätie medzi jedincom a spoločenstvom. Jedno z najväčších napätí v komunitnom živote sa často týka chápania a praktizovania vzťahu medzi komunitou a jej jednotlivými členmi. Ak tento problém nie je konštruktívne riešený a vyriešený, môže prísť k jednému z nasledujúcich nezdravých extrémov: (1) totálna a úplná poddajnosť člena voči skupine, a to aj v najmenších a najnepatrnejších detailoch (často na úkor jeho psychického zdravia), alebo (2) privlastnenie si takej veľkej autonómie vo vlastnom živote, že nároky komunity a záväzky, ktoré voči nej urobil, prestanú byť možné, a komunita tak vlastne stratí svoju životaschopnosť. Rehoľné spoločenstvo by sa malo snažiť o rovnováhu medzi týmito extrémami tým, že nezabudne dohliadať na to, aby vzťah medzi jednotlivcom a ním bol vzájomne sa doplňujúci. Ak sa tak stane, komunita bude schopná zachovať si rešpekt pre dôstojnosť ľudskej osoby: stane sa fórom, cez ktoré jej člen dostáva informácie zo sveta a cez ktoré jej člen na tieto informácie aj reaguje.
5. Konflikty osobnosti. Členovia komunity obyčajne zapadajú do celej škály tzv. „typov osobností“. Nech sú tieto „typy osobnosti“ hodnotené podľa ktorejkoľvek typológie (či už jungiánskej, alebo Mayers-Briggs alebo Enneagram) je jasné, že pestrosť typov osobností prináša so sebou do komunity množstvo rozličných talentov a energií, ktoré môžu nádherne prispievať k napĺňaniu jej cieľov. No táto pestrosť prináša so sebou aj veľa negatívnych dôsledkov, z ktorých nie najmenším je nebezpečenstvo, že odlišné typy osobnosti budú na seba prirodzene narážať a vytvárať konfliktné situácie, a tak narúšať komunitný život. Keď k takýmto konfliktom dôjde, predstavení komunity by mali ich pôvodcov vyzvať, aby sa na ne vážne pozreli a aby vzniknutú situáciu riešili tak, žeby prispela k ich osobnému rastu. Aj keď je jasné, že členovia komunity nie sú povinní byť medzi sebou navzájom blízkymi priateľmi alebo intímnymi dôverníkmi, ba dokonca nemusia byť jeden druhému ani sympatickí, predsa však je nevyhnutné, aby svoje rozdielne chute a náhľady boli schopní podriadiť všeobecnému dobru komunity. Svedectvo o takomto neegoistickom úsilí by sa nemalo podceňovať. My, ktorých Pán povzbudzuje k láske k nepriateľom (Mt 5, 43), by sme mali urobiť naozaj maximum pre to, aby sme boli schopní navzájom spolupracovať a byť láskaví aj k tým členom nášho spoločenstva, s ktorými nevychádzame.
6. Otázka vzájomnej blízkosti. Priateľstvo je Božím darom, a tak ak sa objaví medzi členmi rehoľnej komunity, mal by sa tento dar vítať s radosťou. Lenže blízki priatelia by si mali byť vedomí i svojej zodpovednosti, ktorú majú za to, aby svoj vzťah začlenili do života spoločenstva, a to tak, že ho budú neustále udržovať otvorený pred inými. Keď k tomuto nepríde, potom sa môže priateľstvo stať kameňom rozdelenia a môže mať škodlivý vplyv na komunitný život (toto je zrejme jeden z dôvodov, prečo sa neodporúčalo partikulárne priateľstvo v tradícii rehoľného života). Priateľom, ktorí sú členmi tej istej komunity, by sa malo stále pripomínať, aby pravidelne uvažovali nad tým, aký zmysel má ich priateľstvo pre komunitu. Ako prispievajú do jej života, v akom zmysle ju odvádzajú od napĺňania jej cieľa a jej úloh, či nie sú jeden voči druhému vlastnícki, čo sa týka času, ktorý trávia spolu, či dávajú priestor aj iným členom komunity tým, že ich pozývajú k účasti na svojich aktivitách a úvahách. Priatelia, ktorí si takéto otázky kladú, neupadnú do nebezpečenstva vytvorenia si nezdravej kliky v rámci komunity a budú schopní svojím priateľstvom veľkoryso prispieť k životu v komunite.
7. Rozdielne motivácie. K napätiam v komunite často prichádza aj preto, lebo jej členovia vstúpili do rehoľného života, a stále sú v ňom, pre rozličné dôvody. Iba máloktorí z nás (ak vôbec niektorí) môžu naozaj povedať, že vstúpili do rehoľného života iba s tými najvznešenejšími a najčistejšími úmyslami. Dosť často si spolu so svojím nezištným rozhodnutím prinášame do komunity aj množstvo iných, menej viditeľných, avšak predsa dostatočne silných motívov. Škála týchto motívov je veľmi široká: od nešťastného rodinného zázemia po ekonomické dôvody, od vzdelanostných záujmov k obmedzeným profesionálnym možnostiam, od hlboko zakorenených psychických potrieb k túžbe po spoločenskom rešpekte zo strany iných. Nech je to už čokoľvek, predstavení komunity by mali byť schopní a ochotní uznať, že takéto zmiešané motívy sú síce nevyhnutné, no mali by sa snažiť, aby sa v živote členov komunity dostali naozaj na povrch, do ich vedomia, aby sa tak mohol minimalizovať ich škodlivý efekt na komunitný život. Čím lepšie porozumieme týmto zmiešaným motívom a čím lepšie sa s nimi vyrovnáme, tým ľahšie bude pre nás, každého člena komunity, z nich vyrásť a svoju energiu zamerať na špecifické motívy komunity ako celku, ktoré sme prijali, keď sme skladali svoje rehoľné sľuby.
8. Indiferencia. Členovia komunity musia cítiť, že ich vlastný osobný príspevok pre život komunity má význam a že sa naozaj berie vážne. Ak toto necítia, môže sa stať, že sa od spoločenstva emocionálne oddelia, svoje sklamanie budú dávať najavo nepriamym či trucovitým správaním, alebo – čo je ešte horšie – čistým nezáujmom o komunitný život. Nedostatok entuziazmu alebo záujmu aktívne sa zúčastňovať na živote komunity môže byť dôsledkom množstva vecí, ako napríklad chorých štruktúr, konfliktov zapríčinených rozdielom v povahách, osobnými problémami a pod. No nech je dôvod akýkoľvek, člen komunity, u ktorého sa prejaví nezáujem o život a ciele komunity, by mal byť požiadaný, aby svoje správanie vysvetlil. Nezáujem je často známkou hlbšieho problému, ktorý sa doteraz nedostal na pretras ani u samotného jednotlivca, ani u komunity. Ak sa takéto problémy na pretras nedostanú vôbec, komunita začne riskovať, že postupne čoraz viac jej členov skĺzne do tohto mrzutého, trápneho a bolestného postoja úmyselnej neaktivity. Je vždy rozumnejšie zaoberať sa takýmito problémami skôr, než sa nám vymknú z rúk a než negatívne ovplyvnia život celej komunity.
9. Nedostatok uvedomelosti. Členovia komunity môžu mať tie najlepšie a najvznešenejšie úmysly ohľadom života komunity, no môže sa stať, že si nebudú vedomí jej konkrétnych potrieb. Tento nedostatok uvedomelosti ohľadom potrieb komunity môže byť výsledkom buď ich vlastnej osobnej necitlivosti voči potrebám skupiny, alebo osobitných názorov ohľadom rozdelenia prác v rámci skupiny, alebo jednoducho tým, že ľudia, ktorí sú za veci zodpovední, nedali ostatným členom tieto spoločné záujmy komunity na vedomie. Členom komunity by sa malo neustále pripomínať, aké negatívne dôsledky pre komunitu má to, ak niektorý jej člen zanedbáva alebo úplne ignoruje povinnosti, ktoré voči nej má. Je preto dôležité, aby si jej členovia poctivo vykonávali svoje drobné povinnosti. Toto vytvorí v komunite príjemnú atmosféru a jej členov to pripraví na povinnosti väčšieho rázu, ktoré sa raz v budúcnosti môžu vyskytnúť .
10. Samota. Istý stupeň samoty je v rehoľnom komunitnom živote nevyhnutný. Členovia musia byť schopní vyrovnávať sa s pocitom samoty a zdravým spôsobom ho integrovať do svojej osobnosti. Ak k tomu nepríde, môže sa stať, že členovia komunity budú žiť v takmer úplnej izolácii jeden od druhého. Budú síce žiť pod jednou strechou a spoločne pracovať, modliť sa a stolovať, no ich vzájomné vzťahy budú veľmi povrchné. Extrémne prejavy samoty medzi členmi komunity často predstavujú ich vlastnú neochotu ponoriť sa hlbšie pod povrch svojho vlastného života a podeliť sa s inými o skúsenosti a otázky, ktoré sú pre nich naozaj dôležité. V takom prípade by sa komunita mala usilovať o atmosféru dôvery, v ktorej by sa ľudia cítili naozaj slobodní vyjaviť niečo zo svojho osobného života a zo svojich názorov na život komunity. Ako to budú robiť, to bude závisieť od veľkosti komunity a od ochoty jej členov zapojiť sa do takéhoto procesu.
Aj keď komunity nikdy nesmú zabudnúť na svoju víziu, ktorá ich dala dohromady a ktorá ich v tejto „hromade“ ďalej udržuje, nesmú zabudnúť ani na vyrovnávanie sa s praktickými (a často bolestnými) skutočnosťami každodenného života. Tí, ktorým sa tieto dva aspekty ich povolania podarilo stmeliť, okrem iného dosiahnu i hlbšie chápanie Božej prítomnosti v ľudských dejinách, vo svojom živote a v práci, ktorú vykonávajú. Tí, ktorým sa to nepodarí, vystavujú sa naopak riziku, že budú stále opakovať tie isté omyly, čo ich bude viesť k strate bdelosti a horlivosti v komunite a až k úplnému nezáujmu o jej život.
Milan Bubák