100 rokov prítomnosti misionárov verbistov na Slovensku
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život (01/2023).
Sv. Pavol apoštol, veľký misionár Cirkvi a vzor misionárskej horlivosti, píše: „Zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou“ (Flp 3, 13). Podobný postoj zaujíma aj pápež František, keď v Liste Európe z 27. októbra 2020 vyjadruje prianie, aby Európa nebola len „albumom spomienok“, ale pozerala sa do budúcnosti. Keďže sv. Pavol je vzorom všetkých misionárov a snažíme sa brať vážne aj prianie pápeža Františka, ktorému leží na srdci misijné poslanie Cirkvi, môžeme sa pýtať: Má ešte nejaký zmysel obzerať sa dozadu? Nie je to len márnenie času a strácanie energie, ktorú potrebujeme na evanjelizáciu prítomnosti a víziu do budúcnosti?
Bolo by to márnenie času, keby nás to viedlo k tomu, že zostaneme nostalgicky zafixovaní v minulosti a nespoznáme, že minulosť je iba stavebným kameňom pre novú budúcnosť, ku ktorej nás Pán pozýva.
Spoločnosť Božieho Slova (oficiálny názov verbistov) môžeme smelo pokladať za Božie dielo. Založil ju sv. Arnold Janssen, lebo bol presvedčený, že tým plní Božiu vôľu. Vyjadril to slovami: „Nebol som to ja, bol to Pán.“
100 rokov pôsobenia Spoločnosti na Slovensku a v Česku je vďačným svedectvom o tom, ako Svätý trojjediný Boh sprevádzal misionárov verbistov na území Slovenska a Česka v jej raste, vývoji a službe misijnému poslaniu Cirkvi.
V roku 1922 prijal dekan Michal Bubnič na svoju faru v Maduniciach pátra Alberta Floriána, SVD, s cieľom zriadenia administrácie slovenského mesačníka Hlasy z katolíckych misií a misijného kalendára. Po ňom prišli na Slovensko ďalší pátri – Ján Česla, SVD, a Ján Fajkus, SVD, ako i dvaja rehoľní bratia. Dlho však v Maduniciach nezostali. Fara v Maduniciach bola malá a nepostačujúca na výchovu misijného dorastu. Verbistom pomohol nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko, ktorý veľmi horlil za misie, a dal im k dispozícii svoj biskupský kaštieľ v Močenku, kam sa verbisti v roku 1923 presťahovali.
Po krátkom čase sa však stal „malým“ i dom v Močenku. Vtedy vyšiel nitriansky biskup verbistom opäť v ústrety a daroval im do užívania starobylý pútnický kostolík s kláštorom v Nitre na Kalvárii. Po menších opravách sa doň 2. septembra 1925 presťahovala časť komunity verbistov. Močenok opustili verbisti definitívne v roku 1928, keď sa všetci presťahovali do Nitry.
V roku 1921 boli vysvätení prví traja slovenskí biskupi, ktorí sa snažili jednak o obrodu náboženského života aj prostredníctvom vzdelávania a rozvoja kultúry v národnom jazyku, jednak o zapojenie Slovenska do misijnej činnosti Cirkvi. Zo strany nových biskupov bol preto na Slovensku záujem o rehoľné spoločenstvo, ktoré by naplnilo túto víziu. Keďže mladá a dynamická rehoľa, ktorú poznali zo Sv. Gabriela, plnila tieto úlohy, dostala rehoľa pozvanie prísť na Slovensko. Mohli by sme povedať, že biskupi Slovenska a verbisti si „padli do oka“. Spoločnosť svojím vydavateľstvom s bohatou publikačnou činnosťou, ale aj ponukou vzdelania prispievala k obrode na poli kultúry a svojím misijným zameraním umožnila Cirkvi na Slovensku zapojiť sa do svetových misií. Slovenskí veriaci tak dostali šancu splácať „dlh viery“, ktorá k nim prišla práve zásluhou misionárskej činnosti apoštolov Slovanov sv. Cyrila a Metoda, veď aj v pastierskom liste Konferencie biskupov Slovenska k 100. výročiu vysviacky prvých slovenských biskupov sa píše, že „nevídaný rozmach dosiahlo – okrem iného – misijné hnutie, keď sa Slovensko stalo jednou z popredných krajín Európy v podpore misií“.
Až do barbarskej noci v roku 1950 sa verbisti podieľali na množstve rozmanitých apoštolátov v rámci celej krajiny. Potom nasledovali roky činnosti v ilegalite, PTP, súdne procesy, tajné vysviacky, tajná formácia.
Výsledok utrpenia a prenasledovania počas doby totality sa začal ukazovať už hneď na začiatku v roku 1990. V kňazskom seminári v Bratislave bolo v tom roku 14 bohoslovcov, ktorí oficiálne študovali za svoje diecézy, ale zároveň si tajne vykonávali verbistickú formáciu.
V roku 1990 vyslala Spoločnosť Božieho Slova prvých spolubratov na štúdium do zahraničia. Nemala vtedy ešte vhodné priestory a ani vyštudovaných spolubratov, aby zabezpečila teologické štúdiá a formáciu pre svojich bohoslovcov.
O rok na to, v roku 1991, odišla skupina 8 verbistov, ktorí ukončili noviciát už na Slovensku a zložili prvé sľuby, študovať filozofiu do Nysy v Poľsku, do Ríma, Sankt Augustína v Nemecku a do rakúskeho Sv. Gabriela pri Viedni.
Po tom, čo sa v roku 1992 otvoril Misijný dom sv. Ladislava v Bratislave, ktorý začal plniť funkciu kňazského seminára, väčšina študentov sa po skončení štúdia filozofie v Poľsku vrátila roku 1993 späť na Slovensko.
Spoločnosť Božieho Slova dostala po nežnej revolúcii naspäť dve budovy misijných domov, a to vo Vidinej pri Lučenci a v Nitre. Neskôr v roku 2001 postavili misionári verbisti budovu seminára v Bratislave – Petržalke. Obnovili vydavateľskú činnosť, exercície, ľudové misie, vysielanie do misií, ale nepodarilo sa obnoviť internát a malý seminár v Nitre, kde predtým formovali stovky slovenských chlapcov. Vybudovali však prvé univerzitné pastoračné centrum v univerzitnom mestečku v Mlynskej doline, podľa ktorého vyrástlo po celom Slovensku niekoľko ďalších takýchto centier na miestach, kde sa nachádzajú univerzity.
K entuziazmu a radosti verbistov prispela v začiatkoch obnovy aj biskupská vysviacka P. Jána Bukovského, SVD, v roku 1990. Ako biskup bol menovaný za apoštolského nuncia do Rumunska a neskôr i do Ruska.
Veľkou pomocou a obnovou kontinuity života verbistov na Slovensku a v Česku bol návrat misionárov zo sveta, ktorí často celých štyridsať rokov nemohli navštíviť rodnú krajinu. Príchod misionárov bol veľkou posilou pre obnovu činnosti rehole, ktorá na naplnenie svojich plánov a poslania privítala každú „pomocnú ruku“.
Dnes na Slovensku žije a pôsobí 44 misionárov verbistov vo večných sľuboch, 29 pôsobí v zahraničí, predovšetkým v misijných krajinách.
Okrem pastoračnej práce vo farnostiach, ľudových misií, exercícií, vydavateľskej činnosti sa verbisti venujú mládeži v letnom programe Misijné prázdniny, univerzitným študentom na pôde UPeCe, pastorácii povolaní, biblickému apoštolátu, misijnej animácii, zriadili tiež Misijné múzeum, založili misijnú rodinu pre laikov, sú aktívnymi v médiách a na akademickej pôde, kde prednášajú a pomáhajú misionárom v misijných krajinách.
S vďakou Bohu za všetky dobrodenia, ako i všetkým, čo pomáhali a pomáhajú naďalej, hľadíme na 100 rokov našej prítomnosti na Slovensku a v Česku. Zároveň sa plní nádeje pozeráme vpred na ďalší úsek cesty ohlasovania evanjelia v duchu hesla zakladateľa: „Nech žije Svätý trojjediný Boh v našich srdciach a srdciach všetkých ľudí!“
Spracoval Ján Štefanec, SVD