Deväťdesiatdeväťročná čilská karmelitánka sa neustále utieka k „Mamičke Márii“

„Volám sa Agustina Medina Muñoz. Po vstupe do Rádu bosých karmelitánok som prijala meno Františka Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej tváre. Vraj mám deväťdesiatdeväť rokov. Nechce sa mi tomu veriť, roky života mi ubehli veľmi rýchlo! Ale je to tak, narodila som sa 23. marca 1923,“ začína rozprávanie o svojom živote rehoľná sestra.

Agustina bola prvá spomedzi štyroch dcér a štyroch synov rodičov Dominga Medinu a Ester Muñozovej. Rodina mala rozhodujúci vplyv na výber jej životného povolania: „Môj otec bol mužom modlitby. Nielen, že chodieval na svätú omšu, často som ho vídavala modliť sa doma. Modlitba svätého ruženca bola u nás každodennou záležitosťou. Panna Mária mala privilegované postavenie v našej rodine. Ona bola paňou domu, naozajstnou kráľovnou domácnosti. Doma nebola núdza aj o všelijaké ťažkosti, ale s vierou sa všetko prežíva iným spôsobom, dokonca i utrpenie nadobúda svoj zmysel. Toto všetko som si osvojila v rodine,“ spomína rehoľníčka.

Otec podporoval Agustininu záľubu v čítaní. Daroval jej knihu svätej Terézie z Lisieux  Dejiny jednej duše v origináli a vďaka nej sa naučila čítať aj rozprávať po francúzsky. Pod vplyvom Teréziiných diel pocítila i povolanie vstúpiť do karmelu.

„Pred vstupom do kláštora som musela opustiť pre mňa vzácne veci. Mojou veľkou vášňou bola hudba. Naučila som sa hrať na husliach a rôznymi piesňami som zabávala mojich súrodencov. V tých časoch bolo nepredstaviteľné priniesť si husle do kláštora. Bolelo ma vzdať sa ich. Mala som aj nejakých nápadníkov, no láska ku Kristovi bola silnejšia ako všetko ostatné,“ vyznáva sestra Františka.

„V dvadsiatich rokoch som vstúpila do kláštora Los Andes. Po niekoľkých rokoch som odišla do kláštora Nepoškvrneného počatia, kde som prežila väčšinu svojho života. Som rada, že patrím do karmelitánskej rodiny, a v mojich deväťdesiatich deviatich rokoch môžem konštatovať, že v zasvätenom živote som šťastná. Nechýbali v ňom ťažké momenty, ale stojí za to odovzdať svoj život Bohu. Mojim najväčším želaním bolo a je spájať sa s Ježišom. Teším sa na skoré stretnutie s ním. A mimoriadne dôležitou osobou je pre mňa najsvätejšia Panna. V priebehu rokov sa stala mojou naozajstnou matkou. Už dlho ju volám „Mamička Mária“. Vyskúšajte utiekať sa k nej ako k matke,“ vyzýva karmelitánka.

Sestry karmelitánky ďakujú Pánovi za svedectvo života sestry „Panchity“, ako ju familiárne oslovujú: Spomínajú, že bola veľkou šíriteľkou úcty k Panne Márii a modlitby svätého ruženca. Zdôrazňujú jej chudobu, skromnosť a zmysel pre komunitný život. Dodnes sa s nimi zúčastňuje na väčšine spoločných aktivít.

„Ona je živým dôkazom Božej prítomnosti medzi nami. Napĺňa nás nádejou vedomie, že Boh koná a môže s každým z nás urobiť veľké veci, ak mu to dovolíme. Len treba veriť.“

Podľa aciprensa.com a iglesiadeconcepcion.cl spracovala Zuzana Morávková