Kráľovská cesta spásy
Ján Klimak v knihe Rebrík do raja zovšeobecňuje skúsenosť starovekých svätých cirkevných otcov a pozýva každého kresťana „ísť kráľovskou cestou“. Táto cesta sa nazýva aj „strednou“ a podľa tohto pravoslávneho autora je pre každého. Myslí tým „vytrvalé, trpezlivé prebývanie v komunite, dome“, čo je aktuálne nielen pre mníchov, ale aj pre ľudí žijúcich vo svete.
Rebrík je duchovný spis napísaný predovšetkým pre kláštory ako domy, preto sa tam veľa píše o čnosti poslušnosti, jej ovocí a mimoriadnych príkladoch (štvrtý stupeň). Poslušnosť je v základe spásy, a preto je dôležitá pre všetkých. Poslušnosť, na rozdiel od panenstva a neustálej modlitby, je „univerzálna čnosť“, všeobecne dostupná. V tomto zmysle je aj pre laikov v knihe veľa zaujímavého a užitočného.
Komunitný kláštor v mnohom pripomína veľkú rodinu. Rôzni zodpovedajú spôsobom rodinného života. Napr. otec – predstavení, bratia – mnísi, veľké hospodárstvo, spoločná jedáleň, spoločná modlitba, starostlivosť o chorých a starých mníchov. A najhlavnejšie – v kláštore je neustále vzájomné spolužitie a vznikajú jednoduché ľudské spory a konflikty. V mnohých prípadoch treba preukázať pokoru, poslúžiť a pomôcť bratovi, zmieriť sa s ním, potom si ho obľúbiť a nakoniec uznať svoje zranenia a slabosti. Jedným slovom , kláštor je ideálna škola pre skutočných mníchov. Pre lenivcov a egoistov kláštor nie je miesto pre život. Čnosť poslušnosti sa treba laikom učiť od mníchov s dobrou „duchovnou praxou, skúsenosťou“, ktorí prešli mnohoročnú skúsenosť komunity. Takým učiteľom bude pre nás teraz aj prepodobný Ján Klimak.
Hovoril, že pre každého človeka sa nájdenie „zlatého stredu“ – kráľovskej cesty spásy –uskutočňuje „v osobnom úsilí s pomocou duchovného otca, osobného uvažovania“ a zaangažovania sa. V našej Cirkvi je veľa ľudí, ktorí nechcú samostatne rozmýšľať, uvažovať a prijímať zodpovedné rozhodnutia. Mnoho veriacich chce dostať hotové odpovede podľa obrazu „návodu na použitie“, zabúdajúc, že Cirkev nie je kasáreň a kňaz nie je veliteľ oddielu.
V kresťanstve je vítaná sloboda človeka a iniciatíva, ktorá je prepojená s rozvinutím našich dobrých vlastností. Napr. čítanie dobrej klasickej literatúry, nielen domácej, ale i zahraničnej a ešte v rodnom jazyku autora, istotne obohatí náš vnútorný svet a dá tému pre uvažovanie. A to je obraz „osobného úsilia“ človeka v hľadaní zmyslu a „kráľovskej cesty“ života. Kresťan je človek, ktorý sa nebojí zodpovednosti najskôr za svoje skutky a potom za druhých ľudí.
Ak v normálnom živote sú úsilie a zodpovednosť v živote pedagógov, doktorov, staviteľov, letcov, záchranárov, o to viac úsilia treba v duchovnom živote. Bojazlivec nielenže nehrá hokej, on, ako i lenivec, sa nikdy nestane dobrým kresťanom. V našom duchovnom živote je vždy časť dobrodružstva a percento rizika. Takým obrazom kresťan musí neustále prebývať v hľadaní správnych krokov a riešení, aby nasledoval „kráľovskú cestu“ svojho života. Preto treba vyrovnávať svoju cestu s cestou, ktorá je ukázaná v evanjeliu. A na to treba napnúť rozum, dať do diania svoje srdce a dokázať počúvať svoje svedomie.
Z druhej strany spoliehať sa úplne na svoje vedomosti, intuíciu a skúsenosť tiež je nesprávne. Spása, podľa myšlienok prepodobného otca Doroteja, sa uskutočňuje s „pomocou mnohých rád“. Oklamali sa tí, ktorí sa nechceli poradiť. Nájsť človeku „kráľovskú strednú cestu“ spásy a ísť po nej je omnoho ľahšie s pomocou duchovného vodcu, ktorý s Božou pomocou sám prešiel veľkú časť takejto cesty. Jeho duchovná skúsenosť – samé cenné, čo si má osvojiť učeník , aby dosiahol hlavný cieľ života. Starec Paisij Svjatogor radil hľadať takého duchovného vodcu, ktorý má v srdci lásku a úprimnosť. Hovoril: „Ak nebude dobrých duchovných otcov, kostoly budú sa vyprázdňovať, zato sa preplnia nemocnice, psychiatrické zariadenia a väznice…“
Na našu tému ešte doložíme jedno vážne napomenutie – vyhýbať sa krajnostiam a všetkým možným „záhybom“. Kde je všetko priame – tam je „kráľovská cesta“. Priamosť neznamená stagnáciu a nečinnosť. Predstavíme si človeka, ktorý vystupuje na horu – dýchanie je u neho pokojné, kroky pevné, telo v tonuse a napätí…
V športe je známy výraz „vytrvalá schopnosť, stav“. Je potrebná hlavne v takých druhoch športu, kde treba prejaviť vytrvalosť, napr. maratónsky beh, bicyklovanie na dlhé trate alebo beh na lyžiach na desiatky kilometrov. Zvíťaziť môže len ten, kto nasadil správne tempo a rozložil svoje sily. Doložím, že vytrvalosť je jediná kvalita, ktorá sa väčšinou uchováva do staroby, na rozdiel od pohyblivosti a sily. Ako v športe, tak je to aj v duchovnom živote. Kresťania sa podobajú tým, ktorý vystupujú na vrchol hory, preplávajú veľa kilometrov loďou alebo s ťažkým ruksakom idú po ceste mnoho hodín.
Naša cesta k spáse je namáhavá. Ísť po nej znamená, že musíme byť „vyrovnaní, pevní“, zdokonaľovať svoju „duchovnú vytrvalosť“. Inými slovami, kresťanské námahy musia zodpovedať našim silám. Správne sú tie námahy, ktoré nás držia v “duchovnom tonuse“, prinášajú radosť a pocit spokojnosti, pomáhajú zdolať našu nečinnosť, prázdnotu, vedúcu k skleslosti.
Pred nami stojí úloha vyhýbať sa „nadmernej námahe a ničivej lenivosti“. „Duchovná vytrvalosť“, alebo čnosť trpezlivosti je potrebná každému kresťanovi. Táto čnosť sa u svätých otcov volá „domom našej duše“ a v evanjeliu sa píše, že len ten, kto vytrvá do konca, bude spasený (Mt 24, 13).
Všetko, čo sme doteraz povedali, odkrýva znaky „kráľovskej cesty“ spásy, o ktorej sa hovorí v Rebríku. Opakujeme, že „každý musí skúmať, aká cesta zodpovedá jeho kvalitám“.
Duchovný život je dynamický proces „je to „veda vied“ a „umenie umenia“. Žiadne šablóny a inštrukcie neúčinkujú v duchovnom živote. Dokonca aj názor duchovného otca je len jeho múdrou a dobrou radou, ale pre jej splnenie či odmietnutie je potrebné slobodné rozhodnutie. Ku Kristovi je možné ísť len dobrovoľne a slobodne. Boh si želá, aby človek slobodnou vôľou prejavoval nebeskému Otcovi vieru, poslušnosť a lásku – a to sú hlavné znaky „kráľovskej cesty spásy“.
protojerej Andrej Ovčinnikov
preklad Vojtecha Mereďová OPraem.
Zdroj: http://www.pravoslavie.ru/109809.html