Obetovanie Pána ako sviatok stretnutia
Na sviatok Obetovania Pána, 2. februára pápež František slúžil sv. omšu v Bazilike sv. Petra za účasti tisícok zasvätených osôb, rehoľníčok, rehoľníkov, členov rozličných inštitútov a spoločenstiev zasväteného života. Cirkev si takto už po 18 krát pripomenula Deň zasväteného života, ktorý zaviedol pápež Ján Pavol II. ako vďakyvzdanie Cirkvi za dary a charizmy, ktorými ju Duch Svätý obohacuje prostredníctvom zasvätených osôb.
V úvodnej liturgii svetla Svätý Otec požehnal sviece, ktoré v sprievode hlavnou loďou baziliky niesli zástupcovia rozličných rehoľných spoločenstiev. Svätý Otec v homílii označil sviatok Obetovania Pána za „sviatok stretnutia“. Centrálne miesto pri tomto stretnutí zaujíma osoba Ježiša Krista. Pápež František túto udalosť označil ako „stretnutie medzi Ježišom a jeho ľudom“. Ďalej v homílii upozornil na duchovnú symboliku stretnutia dvoch generácií. Mladej generácie, ktorú predstavujú Mária a Jozef, ako tí, ktorí horlivo zachovávajú Pánov zákon, a generácie, ktorú predstavujú starci Simeon a Anna, ktorí sú vnímaví na vnuknutia Ducha Svätého. Stretnutie v Jeruzalemskom chráme tak v sebe spojilo vernosť zachovávaniu zákona s rozmerom proroctva.
Homília Svätého Otca Františka v plnom znení:
Sviatok Obetovania Ježiša v chráme sa nazýva aj sviatkom stretnutia. V úvode liturgie sa hovorí, že Ježiš ide v ústrety svojmu ľudu. Je to stretnutie medzi Ježišom a jeho ľudom. Keď Mária a Jozef priniesli dieťa Ježiša do Jeruzalemského chrámu, udialo sa prvé stretnutie Ježiša s jeho ľudom, ktorý predstavovali dvaja starci: Simeon a Anna.
Bolo to aj stretnutie v rámci dejín národa, stretnutia medzi mladými a starými: mladí boli Mária a Jozef so svojím novorodeným; starými boli Simeon a Anna, dve osobnosti, ktoré sa neustále zdržiavali v chráme.
Všimnime si, čo o nich hovorí evanjelista Lukáš, ako ich opisuje. O Panne Márii a svätom Jozefovi štyri krát opakuje, že chceli vykonať to, čo predpisoval Pánov zákon (porov. Lk 2, 22. 23. 24. 27). Možno tu takmer hmatateľne vidieť, že Ježišovi rodičia mali radosť zo zachovávania Božích príkazov, radosť kráčať podľa Pánovho Zákona! Sú to dvaja novomanželia, majú práve narodené dieťa a sú celí nadchnutí túžbou plniť všetko, čo je predpísané. Nie je to z vonkajších dôvodov, aby mali dobrý pocit, že je všetko na poriadku, nie! Je to silná, hlboká túžba, plná radosti. Je to presne to, čo hovorí žalm: Mám radosť kráčať cestou tvojich príkazov …. Tvoj zákon je mojou potechou (porov. Ž 119, 14. 77).
Čo hovorí sv. Lukáš o starcoch? Podčiarkuje opakovane, že boli vedení Duchom Svätým. O Simeonovi tvrdí, že bol mužom spravodlivým a zbožným, ktorý očakával potechu Izraela, a že, „Duch Svätý bol na ňom“ (2, 25), hovorí, že „Duch Svätý mu vyjavil“, že prv než zomrie, uvidí Krista, Mesiáša (v. 26) a napokon, že prišiel do chrámu „z vnuknutia Ducha Svätého“ (v. 27). O Anne potom hovorí, že bola „prorokyňou“ (v. 36), teda inšpirovaná Bohom a že sa stále zdržiavala v chráme a „slúžila Bohu pôstom a modlitbami“ (v. 37). Ako vidíme, títo dvaja starci sú plní života! Sú plní života, lebo sú podnecovaní Duchom Svätým, otvorení pre jeho pôsobenie, citliví na jeho výzvy…
A tu nastáva stretnutie Svätej Rodiny s týmito dvomi predstaviteľmi svätého Božieho ľudu. Stredobodom je tu Ježiš. Je to on, ktorý dáva všetko do pohybu, ktorý priťahuje jedných aj druhých do chrámu, ktorý je domom jeho Otca.
Je to stretnutie medzi mladými, plnými radosti zo zachovávania Pánovho Zákona a starcami, plnými radosti z pôsobenia Ducha Svätého. Je to osobitné stretnutie medzi vernosťou v zachovávaní a proroctvom, kde mladí sú tí, čo zachovávajú a starí sú prorockí! V skutočnosti, ak sa dobre zamyslíme, zachovávanie Zákona podnecuje ten istý Duch Svätý a proroctvo sa zas hýbe cestou, vyznačenou Zákonom. Veď kto je viac plný Ducha Svätého, ako Mária?! Kto je otvorenejší jeho pôsobeniu, ako ona?
Vo svetle tejto evanjeliovej scény sa aj na zasvätený život pozeráme ako na stretnutie s Kristom: je to On, čo k nám prichádza, nesený Máriou a Jozefom a sme to my, čo kráčame k Nemu, vedení Duchom Svätým. Avšak uprostred je On. On všetkým hýbe, on nás priťahuje do chrámu, do Cirkvi, kde ho môžeme stretnúť, spoznať, prijať, objať.
Ježiš nám prichádza v ústrety v Cirkvi prostredníctvom zakladateľskej charizmy inštitútu: je krásne takto myslieť na naše povolanie! Naše stretnutie s Kristom nadobudlo svoju podobu v Cirkvi prostredníctvom charizmy niektorého jej svedka. Toto v nás vždy vzbudzuje údiv a podnecuje vzdávať vďaky.
A v zasvätenom živote sa tiež žije aj stretnutie s mladými a starými, medzi zachovávaním a proroctvom. Nepozerajme sa na to ako na dve protichodné skutočnosti! Skôr dovoľme, aby Duch Svätý oživoval obidve, znamením čoho je radosť: radosť zo zachovávania, z kráčania podľa životnej regule; ale aj radosť, že sme vedení Duchom, nie strohí a uzavretí, ale vždy otvorení hlasu Boha, ktorý hovorí, ktorý otvára, ktorý vedie, ktorý nás pozýva kráčať smerom k horizontu.
Je správne, keď starí odovzdávajú múdrosť mladým a je pre mladých dobré, ak príjmu toto dedičstvo skúsenosti a múdrosti, aby ho niesli ďalej, nie aby si ho odložili do nejakej obálky, ale aby ho niesli ďalej v ústrety výzvam, ktoré nám život prináša, niesli ho ďalej pre dobro svojich rehoľných rodín a celej Cirkvi.
Milosť tohto tajomstva, tajomstvo stretnutia nech nás osvecuje a posilňuje na našej ceste. Amen.
(Zdroj RV)