Evanjeliová chudoba (séria o sľuboch od P. Bartolomeja Barátha SVD)
Po „Zasvätenej čistote“ nasleduje Evanjeliová chudoba. Nie sme všetci verbisti a ani konštitúcie nemáme rovnaké. Nám to však nevadí! Začíname! Začítame (sa)!
Origenes v jednej kázni hovorí, že egyptskí kňazi od faraóna dostali zem do vlastníctva. Jahve však svojim kňazom hovorí: „Pán hovoril Áronovi: ´Ty nebudeš mať v ich krajine nijaký dedičný majetok a nedostaneš nijaký podiel medzi nimi. Ja som tvoj podiel a tvoje dedičstvo medzi Izraelitmi.“ (Num 18, 20)
Origenes pokračuje: „Počujme, čo predpisuje Kristus, náš Pán, svojim kňazom: Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,33). Chvejem sa, keď to hovorím. Lebo tu obviňujem predovšetkým seba samého… Neobviňuje nás svedomie? Nechcem byť obvinený za dvojitý a falošný život! Priznávam sa verejne pred ľudom, že je to takto napísané, i keď o sebe viem, že som to ešte nesplnil.“
Hovoríme o chudobe, hoci ju skutočne ešte necítime a nepocítili sme. No i napriek tomu tušíme, že chudoba je srdcom evanjelia a obnovy Cirkvi. Cesta nasledovania vedie cestou chudoby. Nemožno nasledovať Krista a obísť chudobu. Nemožno hovoriť o Kristovi a zamlčať chudobu.
Čím začať? Samozrejme Ježišom Kristom. Ježiš áno, Cirkev nie! Známy výrok. Prečo pôsobí Kristus modernejšie a je bližší ľuďom ako jeho Cirkev? Asi sme nevstúpili dôsledne na cestu nasledovania. Otázka nasledovania a chudoby nie je iba otázkou asketického úsilia, ale patrí do centra Kristológie. Vzťah k Ježišovi Kristovi nemožno „vybaviť“ len vo svojom vnútri a potom ako nejaký dodatok si klásť otázku ohľadom chudoby. Chudoba nie je dobrovoľná záležitosť kresťanov, ale je čímsi podstatným. Iba v tej miere vytušíme a zakúsime niečo z Krista, v akej miere ho budeme nasledovať v jeho chudobe.
1. Vášeň za Boha podľa Konštitúcií
Ak hovorím o vášni za Boha v kontexte chudoby, tak myslím na môj najosobnejší vzťah a splynutie mojej osoby s osobou Krista. Toto splynutie, táto identifikácia s Ježišom má byť najbohatším vzťahom zo všetkých mojich vzťahov. Aj v budúcnosti budeme mať nejaké hodnoty vo vlastníctve, ktoré ovplyvnia našu identitu. Ale naše vlastnenie Pána a to, že sme jeho vlastníctvom, majú nás viesť k tomu, že on bude najvyššou a nenahraditeľnou hodnotou nášho života. Konštitúcia 207 nám ukazuje túto vášnivú črtu nášho sľubu chudoby.
¨ Prvá časť Konštitúcií o chudobe nám dáva za príklad Ježiša ako model pre náš sľub chudoby. Z týchto Konštitúcií jasne vidíme, že sľub chudoby nie je samoúčelný, je prostriedkom. Lebo aj Ježišova chudoba mala za cieľ, aby nás on ako Boh obohatil. Ježišova chudoba nebola pre seba samú, ale pre nás. Preto aj naša chudoba nás má viesť k tomu, aby „sme zanechali všetko a nasledovali ho.“ Pomocou chudoby sa pokúsime byť takí, aký bol Pán. Aby sme vedeli ohlasovať radostné posolstvo a byť na strane chudobných, naša identita má byť jeho identitou. Podobne ako ani Ježišova chudoba nebola cieľom, ale prostriedkom, tak má byť aj s našou chudobou.
¨ Druhá časť Konštitúcií zdôrazňuje, že naša ochota nasledovať Ježiša vyžaduje vášnivú odpoveď: Z lásky k Pánovi a z lásky k Božiemu kráľovstvu, všetko čo máme, dávame do služby Pánovi a našej misionárskej služby. Spolu s Kristom sa identifikujeme s chudobnými. Bez tohto osobného spojenia a identifikácie s Kristom by chýbala naša nutná vášeň pre život v sľube chudoby. Bez tejto vášnivosti by sa náš postoj mohol zmeniť na nepriateľský postoj voči materiálnym hodnotám stvoreného sveta alebo na závislosť na týchto hodnotách. Bez vášne nasledovať chudobného Krista nie je možné dosiahnuť slobodu od praktického materializmu. Táto sloboda je nevyhnutná aj k tomu, aby sme vedeli podľa príkladu Krista „objať“ chudobných, žiť solidárne s nimi so všetkými dôsledkami takého rozhodnutia.
Náš rast v sľube chudoby nie je iba otázkou vlastnenia materiálnych hodnôt, ale predovšetkým toho, či sa pripodobňujeme Kristovi, v ktorom nachádzame a ustavične oživujeme svoju identitu.
Sľuby a Konštitúcie
Z textu Konštitúcií o troch sľuboch evanjeliová chudoba je najrozsiahlejšia. Pestrosť a mnohorakosť sľubu chudoby má svoj koreň v pestrosti:
¨ tradície a rozličnosti rehoľných spoločenstiev;
¨ v cirkevnom práve;
¨ v rozdielnych a v meniacich sa podmienkach nášho sveta;
¨ v miestnej kultúre a v prostredí, v ktorom žijeme
¨ a v našich potrebách a osobných záujmoch.
Niektoré časti Konštitúcií o chudobe v nás môžu vzbudiť dojem, že sú veľmi zákonnícke a nedávajú veľa popudov k modlitbe a k osobnému rozjímaniu. Príčina môže byť dvojaká:
¨ Je pravdou, že časti Konštitúcií o chudobe nemajú príliš veľký duchovný charakter. To nás však nesmie viesť k tomu, aby sme našu zodpovednosť pri reflexiách a modlitbách o týchto častiach Konštitúcií brali ľahostajne. Bolo by veľmi jednoduchým riešením, keby sme tieto časti brali len ako právnický materiál. Ony nám totiž veľa hovoria o našej zasvätenosti Pánovi v sľuboch.
¨ Chudoba – ako aj ostatné sľuby – nás niečo stoja. Inými slovami: Tieto právnické predpisy nám dávajú impulzy k tomu, ako sa nás celkom konkrétne a špeciálne týkajú tieto časti našich Konštitúcií a aké záväzky v sebe skrývajú.
Konš. 209-213 pojednávajú o praktických dimenziách nášho sľubu. Každá z nich dobre odzrkadľuje základný misionársky charakter života v SVD.
Konš. 209 je ťažko stráviteľná, lebo hovorí o tom, na strane koho máme stáť v tomto svete: Má to byť solidarita s chudobnými a utláčanými. Tým sa jasne určuje aj náplň našej práce. Dôležitosť tejto Konštitúcie je v tom, že v našej dobe sa zmenšuje počet tých, ktorí sú ochotní stáť na strane chudobných a spolu s nimi žiť.
I keď je Konš. 209 veľmi dôležitá, Konš. 210 je praktickým základom nášho sľubu chudoby: „Sľub chudoby od nás totiž vyžaduje, aby sme veľkodušne postavili do služby našich misionárskych úloh svoj čas, svoje talenty, svoju prácu a majetok našej komunity.“ Čas, talenty, práca a majetok našej komunity zahŕňa všetko a ich veľkodušné obetovanie je výrazom našej vášnivej oddanosti Pánovi a jeho veci. Ak je naša identita zakorenená v Pánovi, potom sme schopní túto veľkodušnosť praktizovať. Ak nie sme schopní tejto veľkodušnosti, potom naša identita je v spomínaných veciach. Tie sú však určené pre dobro iných. Zaiste nás to bude stáť veľa síl, aby sme sa od nich oslobodili a naše slová o veľkodušnosti nezostali prázdnymi slovami. Táto Konštitúcia môže poslúžiť ku spytovaniu svedomia a k osobnej reflexii.
Ježišova chudoba
„Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili.“ (2 Kor 8,9)
Je to jediné miesto v Novom zákone, ktoré výslovne hovorí o Ježišovej chudobe: Ježiš bol bohatý a kvôli nám sa stal chudobným. Čo to znamená? List Filipanom tieto slová vysvetľuje takto: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“ (Flp 2, 6-8)
Hymnus o Kristovi ospevuje Ježišove osobné dejiny, dejiny zrieknutia sa svojej rovnosti s Bohom. Kristove dejiny sa začínajú u Boha. Nemožno hovoriť o Kristovi, a pritom mlčať o Bohu. On prichádza od Boha. Jeho cesta je Božou cestou. Boh bol jeho celým bohatstvom. Mal všetko. Čo ešte potreboval? Mohol si všetko ponechať! Nikto mu v tom nebránil. Podľa ľudského zmýšľania všetko by malo zostať tak ako bolo. Ľudia často hovoria: „Čo človek vlastní, to má. Kto vie, čo príde. Je lepšie ak niečo máme.“ Ježiš však takto nezmýšľal. On nelipol na svojom bohatstve, ako by jeho osobné vlastníctvo bolo čímsi posvätným. On odovzdal všetko, čo mal a to nebolo málo. On sa nepýtal: „Čo mám z toho?“ On si jednoducho povedal: „Za vás a za všetkých dávam všetko.“
Na konci života už nemal nič, o čo by ho ešte smrť mohla obrať. „On sa zriekol seba samého“ úplne. Ježiš zmenil Adamovu cestu: Človek chcel byť ako Boh. Ježiš ako Boh sa stal človekom, úbohým človekom. Takto vykúpil tých, ktorí sa chceli hrať na boha. Človek zostáva človekom a Boh je jeho bohatstvom.
Ježiš kráča cestou chudoby. Už na začiatku svojho verejného účinkovania sa zaradil do zástupu hriešnikov, aby prijal Jánov krst pokánia (Mt 3, 13-17). Jeho miesto je medzi hriešnikmi, lebo iba takto vie celkom vierohodne splniť svoje poslanie. Jeho mesiášske poslanie ho vedie na posledné miesto. On dôsledne – až po kríž – žije dôsledky svojej chudoby. Práve v tom sa cíti byť celkom zjednotený s Bohom. Otec to potvrdzuje slovami: „A z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3,17)
Ježiš zostal verný svojej ceste i napriek pokušeniam. Svedčí o tom príbeh pokúšania na púšti. Trojité pokušenie je akoby trojitým útokom na Ježišovu chudobu. Satan chce Mesiáša, ktorý:
¨ je silný a mocný;
¨ uchránený od ľudskej biedy a chudoby;
¨ ktorý zostáva aj na zemi vo svojej nebeskej sláve a vyhne sa biede ľudstva: „Ty nemôžeš zostať dole, tvoje miesto je hore. Ty predsa nesmieš hladovať a žiť bez zaručenej ochrany anjelov.“
Ježišovo jasné „nie“ k ponukám satana je rozhodným „áno“ k chudobe a biede ľudského života. On sa stal celkom jedným z nás. Na rozdiel od nás, on sa nezľakol dôsledkov nášho ľudského života. My sa totiž často pokúšame byť viac než sme. Sme deťmi Adama, ktorí by svoju biedu chceli šikovne zakryť. Ježiš kráča našou ľudskou cestou až do konca, do trpkého konca. On nepoužije žiadne prostriedky na zakrývanie svojej chudoby. On zostáva verný svojej chudobe. „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ (Mt 8,20)
Na začiatku svojho pozemského života leží v jasliach, ktoré patria komusi cudziemu. Aj na konci života ho kladú do cudzieho hrobu. Taká bola jeho cesta. „Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“
Nemožno hovoriť o evanjeliovej chudobe, ak nehovoríme o Ježišovi. A nemožno hovoriť o Ježišovi, ak nehovoríme o jeho chudobe. Ježiš sa nehral na chudobného, on bol skutočne chudobný. On sa nemusel akoby neprirodzeným spôsobom a násilne cítiť solidárnym s chudobnými, on bol jedným z nich.
Ježiš sa nestal chudobným preto, žeby pohŕdal s bohatstvom stvoreného sveta (on si ho vážil), ale preto, že jeho jediným bohatstvom bol Boh. Jeho životnú cestu sprevádza Božie uistenie: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3,17)
Iba vo svetle týchto slov možno pochopiť jeho chudobu: On sa úplne oddáva Bohu. Nič nestojí medzi ním a Otcom. On sa cíti byť pri Otcovi v bezpečí a zjednotený s ním. Nemá strach o seba samého. A práve preto sa vie celkom venovať ľuďom. Ježišova chudoba nie je samoúčelná. Ona je výrazom jeho oddanosti Otcovi a ľuďom.
Blahoslavení chudobní
Ježiš nebol voči chudobe a bohatstvu ľahostajný. Isté je, že jeho poslanie patrí všetkým, tak chudobným ako i bohatým. Zo svojej lásky nevylúčil nikoho. Ale chudobní boli zvlášť blízki jeho srdcu. Chudobným sa prihováral inakšie ako bohatým. Jeho slová sú jasné: Blahoslavení chudobní a beda vám… Nikdy nehovoril o tom, žeby bohatstvo bolo znamením Božieho vyvolenia. Skôr hovoril o prvých a posledných miestach (Mk 10,31).
Kto sú tí chudobní, ktorých Ježiš spomína a blahoslaví? Možno to vidieť v jeho účinkovaní:
¨ uzdravuje chorých a posadnutých,
¨ prijíma pozvania od mýtnikov a hriešnikov,
¨ obracia sa k ženám a deťom.
V jeho živote možno vidieť to, čo ohlásili proroci:
„Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.“ (Mt 11,4)
Sv. Matúš takto formuloval blahoslavenstvá: „Blahoslavení chudobní v duchu…“ (Mt 5,3). Toto rozšírenie má svoje odôvodnenie. Matúš má pred očami svoje cirkevné spoločenstvo. Ako možno uskutočniť Ježišovu požiadavku, ktorý žil ako potulný kazateľ a chodil z jedného mesta do druhého, keď sa už neskoršie vytvorila cirkevná obec so svojimi pevnými štruktúrami a ľudia už neputovali za Ježišom, ale mali svoje rodinné zväzky, svoje povolanie a stále bydlisko?
V takejto situácii Matúš už nemohol iba jednoducho opakovať Ježišovo vyhlásenie „blahoslavení chudobní“. Veľmi ľahko by mohlo spoločenstvo bez uváženia vzťahovať tieto slová na seba a myslieť si, istotne im patrí Božie kráľovstvo. Aby sa vyhol tomuto nedorozumeniu, k Božiemu prisľúbeniu pridáva zároveň aj Božie požiadavky. Matúš neodvoláva Ježišovo vyhlásenie o novom Božom poriadku, v ktorom chudobní (plačúci, hladujúci atď.) sa dočkajú svojich práv. Matúš prízvukuje dôsledky a základné postoje chudoby, ktoré majú charakterizovať učeníkov. Len tieto ich kvalifikujú pre Božie kráľovstvo. Vonkajšok neznamená nič, rozhoduje vnútro človeka. Chudoba má byť základným vnútorným duchovným postojom človeka. Matúš myslí na ľudí, ktorí sa ocitli na hraniciach svojich možností, no nerezignujú, ale majú odvahu celkom sa odovzdať Bohu. Oni sú takí chudobní, že Boh sa môže stať ich bohatstvom. V prvom blahoslavenstve sa odzrkadľuje Ježišova skúsenosť a skúsenosť prvého cirkevného spoločenstva, že chudobní sú otvorenejší pre evanjelium ako bohatí, ktorí sú naplnení sebou samým a svojím bohatstvom a sú si príliš istí svojou vecou. U nich „starosti, bohatstvo a rozkoše života postupne udusia“ (Lk 8,14) božie slovo a neprinesú úrodu.
Nasledovať Ježiša
„Nebuďte ustarostení o svoj život.“ (Mt 6,25)
Základným problémom človeka je strach a vyrovnať sa so strachom. Zdá sa, že najlepšou životnou zárukou je vlastníctvo a majetok vo všetkých jeho variantoch. Vyrieši to však problém strachu? Zdá sa, že prechodne áno, ale proti moli a hrdzi nič nepomôže.
Strach nás núti klásť si otázku o zmysle nášho života: Komu ďakujeme za svoj život a za seba samých? Tu existuje zákonitosť veľkého nebezpečenstva: Kto sa chce sám postarať o svoj život, kto ho chce mať absolútnou istotou vo svojich rukách, ten musí znášať aj dôsledky tohto postoja. Natrvalo je tento postoj nad sily človeka.
Keď hovoríme o najhlbšej podstate a prameni nášho života, nemôžeme zabudnúť na Ježišove slová: „Nebuďte ustarostení o svoj život.“ To nie je príkaz, ale skôr pozvanie k životu. Pán hovorí: Nemáte byť ustarostení o svoj život. Koniec koncov ani nemáte možnosti niečo zmeniť. O čo ste ustarostení – chlieb, oblečenie, peniaze a ešte všeličo iné –, to všetko zostáva za tým, čo najviac potrebujete. V poslednom dôsledku ide o život, a to si neviete dať, ani zaplatiť: „A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu?“ (Mt 6,27)
Vy nemusíte byť ustarostení o svoj život: „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť?“ alebo: „Čo budeme piť?“ alebo: „Čo si oblečieme?“! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete“ (Mt 6,26-32).
Boh pozná hodnotu nášho života. Môžeme mu dôverovať a vložiť svoj život do jeho rúk. Nemusíme mať strach. Moc strachu je Božou mocou zničená. Našou jedinou úlohou má byť: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6,33)
Chudoba nie je na prvom mieste nejakým asketickým princípom, ale výrazom viery a dôvery: Dôvera v Boha ma oslobodzuje od strachu, že svoj život si musím naplánovať a zaistiť len sám. Môžem sa spoľahnúť na Boha a preto svoj život žijem v dôvere a viem sa ľahšie odpútať od mnohých vecí.
Takáto dôvera má aj svoje konkrétne dôsledky, ktoré sa týkajú majetku. Vo výzve Ježiša ide o to, aby sme sa celkom oddali Bohu: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“ (Mt 6,24)
„Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“. (Mt 6,21)
S kráľovstvom Božím je podobne ako s pokladom, ktorý je skrytý v zemi. Kto ho nájde, od radosti predá všetko čo má, a kúpi to pole (Mt 13,44).
Získať život – Mk 10,17
Nie každý sa zachová tak, ako sa zachoval muž, ktorý našiel poklad ukrytý v poli. Príbeh o bohatom mládencovi sa končí inakšie, čo nás môže šokovať a provokovať. Aj samotní učeníci boli „zarazení“ (Mk 10, 24.25).
O čo ide v tomto príbehu? Snáď o obvinenie bohatých? Alebo o prebudenie sociálnej spravodlivosti u boháčov? O chválu chudoby? Ježiš volá bohatého mladíka, aby ho nasledoval: „Príď a nasleduj ma!“ Má predať všetko, čo má. Ježiš mu neukazuje biedu sveta. O bohatstve a chudobe v príbehu nie je spočiatku reč. Od začiatku ide hlavne o Boha a jeho kráľovstvo: „Nik nie je dobrý jedine Boh“; „lebo Bohu je všetko možné.“
„Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: ´Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.“ (Mk 10, 21-22)
Mladík sa pýtal: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ On chce získať život sám. Nepochopil ešte hlbšiu otázku: Čo mám zanechať? Má ešte strach dôverovať čomusi inému ako svojmu konaniu. Má strach opustiť aj svoje bohatstvá. Strach je tu vlastne prekážkou viery a bráni mu v tom, aby nasledoval Ježiša.
„Ani kapsu na cestu si neberte…“ – Mt 10,10
S pochopením tejto rady pre poslov evanjelia máme asi ťažkosti :
„Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm.“ (Mt 10, 9-10)
Nikto sa nevydáva na cestu bez peňazí. Sme tým neverní evanjeliu? Platia tieto slová len pre vtedajšiu dobu? Sú iba literárne prehnane formulované, aby sa viac prízvukovali určité pravdy? O čo tu vlastne ide? Závisí ohlasovanie evanjelia od obuvi a šiat poslov evanjelia? Matúš začína tieto inštrukcie vetou, ktorá môže byť kľúčovou pri ich pochopení: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10,8). Učeníci v Ježišovej blízkosti zdarma, gratis zakúsili Božiu blízkosť. Spásu si nemožno zaslúžiť ani zaplatiť za žiadne peniaze sveta. Ona je nezaplatiteľná. Ona je milosť. Aby evanjelium nestratilo svoju vieryhodnosť, musí nosiť pečať tejto nezaplatiteľnosti. Poslovia evanjelia nemôžu zo svojho poslania získavať nejaký kapitál. To, čo dávajú, to aj sami dostali. Nie je to ich zásluha a spásu nemožno očakávať len od nich. Nemajú byť ustarostení ohľadne toho, ako pomôcť evanjeliu všelijakými možnými prostriedkami. Ono má silu v sebe.
Čo sa spočiatku javilo ako rigorózna požiadavka, ktorá by nás mala vyburcovať k veľkým asketickým výkonom chudoby, to sa teraz javí ako prisľúbenie: Boh je ten, ktorý sám dáva spásu. Kto dôveruje jemu, ten sa nemusí poisťovať zlatom a striebrom.
2. Konkrétne dôsledky
Ak sa hovorí o chudobe ako o vnútornom postoji a zmýšľaní, v tom sme nápadne veľmi rýchlo všetci jednotní. Keď však v nasledovaní Ježiša vykonáme prvé skutočné kroky a chceme ho doslovne nasledovať podľa evanjelia, potom už prichádzajú prvé otázky a námietky: „To predsa nemožno brať doslovne! Kde by sme prišli, keby sme slová evanjelia brali doslovne?“
Teoreticky je dnes v Cirkvi všetko jasné. Máme plné ústa slov: „slúžiaca cirkev“, „cirkev chudobných“. Najviac škodí správnemu chápaniu chudoby slovný radikalizmus, ktorý nevidí zjavné ťažkosti spojené s chápaním chudoby. Treba mať jasno v pojmoch, čo nás varuje a uchráni od falošných alternatív a rigoróznych tendencií:
¨ Chudoba je podľa Písma svätého veľmi komplexný pojem. Existuje chudoba (hospodárska bieda, sociálna bieda, kultúrna bieda), ktorá je nedôstojná človeka a máme sa usilovať so všetkými silami ju odstrániť. Boh je na strane týchto ukrivdených, ktorí padli do rúk zbojníkov. Boh očakáva, že tí, ktorí v neho veria, v jeho mene budú tiež na strane ukrivdených. Na druhej strane existuje chudoba, ktorá nesmie byť odstránená za žiadnu cenu, lebo ona je predpokladom pre vieru a pre opravdivé kresťanstvo. V tejto chudobe – otvorenosť, prázdnota -, jediným bohatstvom človeka je Boh a ona otvára aj oči pre potreby blížnych. Táto chudoba podľa Písma sa môže prejaviť len tam, kde človek nechce iba sám a svojimi silami zabezpečiť si život.
¨ Chudoba v duchu nás učí prijať svoju závislosť na Bohu. Dnešný svet potrebuje toto svedectvo, lebo sa klania rôznym sociálnym a materiálnym bôžikom.
¨ Vnútorne byť slobodní od úspechu a pôct. Chudoba v duchu vedie k slobode od týchto vecí. V dnešnej dobe sa vynakladá toľko úsilia po úspechoch a poctách, že ľudský život a jeho hodnota sa meria iba podľa toho, kto čo dosiahol. Náš život má byť v protiklade s takým zmýšľaním a so stratou toľkých energií pre zbytočné veci.
¨ Chudobu v duchu evanjelia nemožno chápať len „vnútorne“, alebo len materiálne. Chudoba nie je ani útekom do čisto „duchovných sfér“, ale ani len ekonomickou záležitosťou. Pri chudobe sa nemôžem utiahnuť do akéhosi vnútorného sveta a nahovárať si, že stačí len môj osobný vnútorný postoj. Na druhej strane nemôžem chudobu obmedziť len na finančnú sféru. Človeka nikdy nemožno vtesnať iba do jednej dimenzie, lebo jeho rozdielne dimenzie úzko súvisia.
¨ Chudoba je v blízkom vzťahu s krížom. Spásu totiž nemožno hľadať a chápať iba v akomsi prirodzenom vývoji stvoreného sveta, ale v kríži. Kríž však neznehodnocuje stvorený svet. Z evanjelií poznáme, aké významné miesto má stvorený svet v posolstve Ježišovom. Pri všetkej svojej chudobe Ježiš nepohŕdal darmi stvoreného sveta. Stále treba mať na zreteli napätie medzi bohatstvom stvoreného sveta a krížom, čo je naznačené aj v teológii vtelenia a kríža.
¨ Podľa Nového zákona chudoba nie je otázkou zákona a príkazu. Ježiš mal okolo seba ľudí, ktorí nezanechali všetko: Lazár a jeho sestra Mária a Marta; ženy, ktoré ho doprevádzali; Nikodém; Jozef z Arimatey atď. Ježiš bol často hosťom aj u dobre postavených ľudí. Chudobu teda nemožno zákonmi a príkazmi naordinovať. To však neznamená, že je ponechaná svojvôli jednotlivca. Ježišova chudoba skôr provokuje k nasledovaniu jeho životného štýlu.
Takéto diferencované chápanie chudoby netreba upodozrievať z jej znehodnotenia. Cieľom je komplexné chápanie chudoby podľa Písma svätého, ktoré nás uchráni od bezhlavého rigorizmu. Tieto myšlienky nám prezrádzajú, ako je ťažko zostaviť nejaké všeobecné pravidlá. Niekto si preto môže myslieť, že nasledujúce konkrétne návrhy budú málo „konkrétne“. Je tu veľké nebezpečenstvo, že budeme hľadať čosi veľké a vzdialené a pritom stratíme z dohľadu to, čo je na dosah ruky. Chcem len naznačiť určitý smer a prvé kroky k životu v chudobe.
Chudoba pred Bohom – vášeň
Chudoba je podľa evanjelia predovšetkým výrazom vášnivej dôvery v Boha, ktorá si nič nechce ponechať a odváži sa úplne odovzdať Bohu. Vtedy sa podobáme človekovi, ktorý našiel poklad v poli: „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi. Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju.“ (Mt 13, 43-44)
Provokujúca dynamika tejto chudoby pramení v známej vete Simony Weilovej: „Hrdina nosí svoju výzbroj, svätý je nahý.“ Toto hovorí aj príbeh o Dávidovi a Goliášovi: Goliáš je oslavovaný ako hrdina, ozbrojený až po zuby a Dávid, mladý pastier, je bez výzbroje, je „nahý“: „Ty ideš proti mne s mečom, kopijou a oštepom, ja však idem proti tebe v mene Pána zástupov…“ (1 Sam 17,45). Výzbroj nič neznamená. Svätý je nahý. On sa nepotrebuje poistiť.
Kríž ako znamenie viery ukazuje nám Ježiša nahého. Strhli z neho odev. Ježiš ako svätý Boží nenosí žiadnu výzbroj, je nahý.
Pred Bohom je chudobný ten, kto si uvedomí svoje hranice; kto žije z viery, že je stvorením a nezúfa nad tým. Ba viac: kto sa cíti byť Bohom prijatý ako stvorenie s jeho mnohými hranicami. Chudoba pred Bohom znamená:
¨ Smiem byť takým, aký som, aj s mojimi hranicami. Nemusím sa ukazovať, že som viac, než som v skutočnosti.
¨ Nemusím si predstierať, že čosi znamenám. Smiem prijať seba samého bez sebapohŕdania i bez narcismu.
¨ Smiem vychádzať z toho, že hodnotu a uznanie si nemusím pred sebou vybojovať a nemusím o ne žobrať a vynucovať od iných. Svoju hodnotu mám od Boha. Aj napriek mojej úbohosti som v jeho očiach vzácny a milovaniahodný. A preto smiem byť sebou samým. Nemusím hrať cudzie roly, môžem prevziať svoju vlastnú.
V tomto zmysle je blahoslavený (por. Mt 5,3) ten človek, ktorý smie byť chudobný. On nie je pyšný, nepohŕda sebou samým, pred Bohom je jednoducho taký, aký je. Iným spôsobom sotva nájde seba samého. Svoju identitu objaví, ak zakúsi náklonnosť a prijatie. To je milosť: Boh sa skláňa ku mne; on je pre mňa. Táto skúsenosť znamená zároveň aj koniec strachu a začiatok slobody: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8,31)
Ak nezakúsim svoju biedu a chudobu týmto spôsobom, potom som nútený sebe samému dokazovať a demonštrovať, že kto som. Nezostane mi nič iné, ako požadovať od seba nemožné veci:
¨ Absolútne neodôvodnene budem od seba požadovať absolútne veci.
¨ Budem stále preťažený výčitkami svedomia, ktoré ma budú hnať k stále väčším výkonom.
¨ A takto si vytvorím pre seba svoje vlastné bohatstvá, moje polovičaté blahoslavenstvá.
¨ To však bude moja smrť, lebo v mŕtvych veciach budem hľadať svoju identitu a budem si myslieť, že skrze ne a skrze moje výkony budem hodnotný a milovaniahodný. Hriech však spočíva v tom, že sa chcem poistiť skrze moje výkony. Pokúsim sa budovať svoju vlastnú nesmrteľnosť a končím v smrti. Sebarealizácia a chcieť sa presadiť vlastnými silami znamená smrť. Asi na to myslí Pavol, keď hovorí: „Lebo mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6,23).
Moc, schopnosti a bohatstvo sa v našej dobe stali symbolmi identity. Toto zmýšľanie sa dostáva aj do Cirkvi. Stačí keď si pomyslíme na pokusy o sebarealizáciu bez ducha evanjelia – bez zákonitosti odumierania pšeničného zrnka. Evanjeliá hovoria, že na tejto ceste svoju identitu nenájdeme. Pretože všetko mať a všetko dosiahnuť neznamená ešte plnosť života: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 16,25)
Ježiš sa stal celkom chudobným. Smrť mu nemohla vziať už nič. Ježiš takto našiel svoju identitu: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno…“ (Flp 2,9)
Láska, ktorá nás núti vyjsť zo seba samých, zabudnúť na seba a odvážiť sa prijať biedu svojej duše, táto láska a veľkonočná viera patria nerozlučne spolu: „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti.“ (1Jn 3,14)
„Chudobu pred Bohom“ nemožno v mene „fyzickej chudoby“ upodozrievať ako zradu chudoby a odsunúť nabok. „Chudoba pred Bohom“ je výrazom našej existencie ako stvorených bytostí a preto zostáva pre vieru čosi podstatné. Keby na svete vývoj išiel tým smerom, že sa celkom odstráni fyzická chudoba a bieda, tým sa otázka chudoby v duchu evanjelia nestane bezpredmetnou. Ináč by sa človek sýtil iba chlebom. A vieme, že nielen chlebom sa živí človek. Bolo by veľkým pokušením túžby človeka obmedziť iba na potreby telesného hladu a chcieť ho kŕmiť iba produktmi sveta (por. Prvé pokušenie Mt 4,3 n).
Bohatí sú neraz chudobnejší ako ľudia, ktorí žijú v skutočnej biede. Koľko biedy prezrádzajú celkom konkrétne také javy ako útek k drogám, k alkoholu a ku konzumnému štýlu života. Tým nechcem podceňovať skutočnú chudobu mnohých chudobných. Chcem len poukázať na to, že otázku chudoby nemožno zúžiť iba na jednu dimenziu – na dimenziu fyzickej chudoby.
Nezaplatiteľnosť
Túžba vlastniť je základnou tendenciou človeka, ktorá sa v posledných desaťročiach výrazne zosilnila. Celospoločenský vývoj vedie k tomu, že si kladieme väčšie nároky, chceme mať viac a viac. Hospodárstvo žije z rastu. Čo je to však za hospodárstvo, ktoré zostane „zdravé“ iba za cenu chorých ľudí a chorej prírody?
Človeka sa zmocní túžba nekontrolovateľného vlastnenia a chamtivosti. Nový zákon hodnotí chamtivosť ako modloslužbu: „Lebo uvedomte si a pochopte, že ani jeden smilník ani nečistý ani chamtivec, čo je modloslužobník, nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve.“ (Ef 5,5)
„Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba!“ (Kol 3,5)
Chamtivosť ako žiadostivosť nie je čiastkovým zlyhaním, ale základným modloslužobným životným postojom. Je to démonické čaro a zároveň démonická kliatba. Ježiš jasne hovorí: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“ (Mt 6,24)
I keď kúpna sila dnešného človeka v niektorých krajinách je veľká, sú predsa veci, ktoré sú nezaplatiteľné. Samotný život je nezaplatiteľný. Život je dar.
Kresťania dnešnej doby majú veľkú úlohu, ktorá spočíva v tom, že majú prebúdzať a udržovať v ľuďoch zmysel pre „nezaplatiteľné“. V tomto poslaní nás nikto nenahradí, to oprávňuje našu existenciu pred Bohom a pred ľuďmi: „Veď viete, že … ste boli vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka.“ (1Pt 1,18-19)
Veľmi citlivo sa dotýka poslania Cirkvi, ak sa do vedomia ľudí dostane ako samozrejmosť, že za všetky cirkevné služby treba platiť. Nový zákon varuje cirkevných predstavených pred chamtivosťou (2Pt 2,3). Chamtivosť a túžba vlastniť sa nemusí vzťahovať na svoje vlastné potreby. Môže byť maskovaná „starosťou“ o svoju inštitúciu, o svoje spoločenstvo atď.
Pavol sa úzkostlivo staral o to, aby svoju službu evanjeliu jasne oddelil od peňazí. Snažil sa prácou svojich rúk zarobiť si na živobytie a pastoračnú službu. Za žiadnych okolností nechcel ohlasovanie evanjelia vystaviť oslabeniu vierohodnosti: „Veď sa, bratia, pamätáte na našu prácu a námahu. Vo dne v noci sme pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu, a tak sme vám hlásali Božie evanjelium.“ (1Sol 9,2)
„Veď sami viete, ako nás treba napodobňovať, lebo sme nežili medzi vami neporiadne, ani sme nejedli niečí chlieb zadarmo, ale vo dne v noci sme ťažko a namáhavo pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu. Nie že by sme na to nemali právo, ale chceli sme vám seba dať za vzor, aby ste nás napodobňovali.“ (2Sol 3,7-9)
Svedčíme o nezaplatiteľnosti, keď za každú službu si dáme zaplatiť? Spoznávajú ešte ľudia z našich postojov, že horíme za ohlasovanie evanjelia, že ono je našou vášňou? Cirkev musí vo svojej vlastnej praxi svedčiť o tom, že čosi robí aj tak, že za to nič nedostane. A tu nesmieme zostať len pri duchovnom chápaní chudoby – len pri vnútornej chudobe. Vnútorná chudoba potrebuje aj vonkajšie znamenia. Ak sme ochotní čosi robiť, za čo doslovne nedostaneme nič, tým svedčíme o tom, že odovzdávame ďalej to, čo sme zadarmo dostali.
(pokračovanie nabudúce – Apoštolská poslušnosť)
Bartolomej Baráth SVD
Foto: Peter Volek