Po stopách krásy kontemplácie

Môžeme sa spoľahnúť, že ho už dávno máte prečítaný? List Kontemplujte vyšiel v decembri 2015 a chceme vás nadchnúť príspevkom od Lorenza Prezzi, aby ste to dobehli, ak ste až dosiaľ nestihli prečítať.

Tretí okružný list, ktorý kongregácia pre zasvätených poslala zasväteným v Roku zasväteného života, nesie názov Kontemplujte, vyšiel v decembri 2015 a má 74 bodov. Téma a skúsenosť kontemplácie sa rozvíja v troch etapách (hľadať – prebývať – formovať) na základe dvoch odkazov (knihy Pieseň piesní a skúsenosti mystikov, osobitne svätej Terézie z Avily a svätého Jána z Kríža) a súčasne sa ponúka vo forme, ktorá oba aspekty spája napriek tomu, že zvyčajne sa medzi aktívny život a kontempláciu nedáva znamienko rovnosti (aj keď v texte listu nechýbajú isté špecifické stránky mníšskeho života).

Hĺbka týchto téz sa nerodí niekde v duchovnej teórii, ale na križovatke aktuálnych požiadaviek obnovy, medzi základnou témou lásky Boha a vďačnosťou za dar prijatej milosti. Kontemplácia nie je konečným a výlučným teritóriom rezervovaným iba pre niektorých. Je to úloha pre každé nasledovanie Krista a je rozpoznaná a osobitne nevyhnutná v zasvätenom živote.

Je to záväzok chrániť si kontempláciu, túto dimenziu vzťahu k Pánovi, myslieť na ňu v konfrontácii so svetom, kontemplovať skutočnosti ako sú krása sveta, rozsiahle hriechy a deviácie spoločnosti, a realizovať ju v neustálom v duchovnom napätí.

„Kvôli tomuto je vaše povolanie očarujúcim, priťahujúcim, pretože je to povolanie nachádzajúce sa tam, kde ide nielen o záchranu osôb, ale aj inštitúcií“ (pápež František sekulárnym inštitútom, máj 2014).

Vzťah lásky s Bohom, ktorý kontemplácia chráni a sýti, je rezonovaním a ovocím Božej prirodzenosti. Stvorenie, ktoré miluje, sa stáva ľudskejším a v tom istom momente zakúša začiatok procesu zbožstvovania, pretože Boh je láska.

Písmo a mystika

Obidva texty, Pieseň piesní a mystické spisy svätej Terézie z Avily a svätého Jána z Kríža, sa osobitým spôsobom stretávajú na každej stránke. Ako je podstatným biblický odkaz, tak sú mystické svedectvá jeho komentárom a aktualizáciou. Zvoliť si Pieseň piesní ako základnú melódiu(cantus firmus) duchovnej reflexie na zasvätený život je odvážne. Táto biblická kniha je oslavou sily ľudskej lásky medzi mužom a ženou a alegoricky odkazuje na vzťah Boha s Izraelom a Krista s Cirkvou. Jazyk lásky zviditeľňuje skutočnosť, že „život nespočíva v príkazoch, nezakladá sa na pravidlách, ale sa opiera o silu extázy, o čaro, o údiv, ktorý pomáha človeku vyjsť zo seba, dáva veci do pohybu a dejiny človeka interpretuje z hľadiska vzťahu, spoločenstva a lásky agapé“ (Kontemplujte 2). Zasvätiť sa Bohu znamená práve toto a Pieseň piesní sa stáva putovaním, návodom na cestu k Bohu. Vo svetle tejto biblickej knihy sa zasvätený život javí ako povolanie k láske, ktorá smädí po živom Bohu a vo svete zapaľuje hľadanie Boha, ktorý sa skrýva a ktorého stretáva v tvárach bratov.

V oboch spisoch (Písmo a mystika) nachádzame medzi mnohými jeden príklad v bode 32, kde sa hovorí: „Inteligencia zanecháva svoje vlastné vznešené myslenie a spája sa so srdcom, ktoré volá: ‚Pritisni si ma na srdce sťa prsteň, ako pečať na svoje rameno, lebo láska je mocná ako smrť a vášeň tvrdá ako podsvetie. Jej páľa – to ohňa plápoly a božské plamene‘ (Pies 8, 6, NVg). Celá bytosť vstupuje do Boha, je uzdravená, integrovaná vďaka činnosti Svätého Ducha: Láska jej znovu vracia krásu. Kontemplácia sa stáva zranením Milovaného, ktorý nás znovu tvorí, prítomnosťou, ktorá v nás prebýva:

‚Ó, živý oheň lásky,

ktorý láskavo zraňuješ

v mojej duši najhlbší stred!

Keďže už nie si bolestný,

ak chceš, tak dokonči;

strhni závoj sladkým úderom‘ (Ján z Kríža, Duchovný hymnus B, strofa I, 8).“

Hľadať

Prvým pohybom v kontemplácii je hľadanie. Ono nesie so sebou námahu, úsilie, stálosť a disponibilitu odolávať noci a jej nebezpečenstvám. Ako hovorí pápež František: „Kontemplácia to je múdrosť, srdce, kolená.“ Náš historicko-spoločenský kontext nám v tejto oblasti nie je až taký naklonený. Je skôr časom „stroskotania a pádov, indiferentnosti a straty záujmu. Nevyhnutne si musíme byť vedomí tejto nepohody, ktorá nás nahrýza; mali by sme zachytiť zvuky postmodernej duše a znovu prebudiť v rámci ľudskej krehkosti silu koreňov“ (Kontemplujte 10) a uvedomiť si, že kresťanský život nám prináša očistenie a pozdvihnutie, ktoré sú dosť vzdialené od redukovania viery na príležitostnú alebo od akéhosi duchovného citového života, ku ktorému nás vedie terajšia kultúra.

Aby sme boli pravými pútnikmi, „pútnikmi do hĺbky“, je potrebné opäť prebudiť nepokoj a silu otázok v nás, „vydať sa na cestu za Ježišom Kristom s cieľom zamerať svoj život na neho“ (Kontemplujte 11). Pútnik nepozná len fyzickú námahu putovania, ale dáva aj istú formu svojmu životu v pravdivosti hľadania Boha.

„Toto je paradigma života každého kresťana, každej zasvätenej osoby: hľadať Boha – si revera Deum quaerit. Význam latinského slova quaerere nie je iba hľadať, niečo vyhľadávať, vložiť sa do veci s cieľom niečo dosiahnuť, ale aj žiadať, položiť si otázku. Ľudská bytosť je bytosť, ktorá žiada a neustále hľadá“ (Kontemplujte 12).

Dovoliť Božej prítomnosti, aby kládla otázky nášmu ľudskému bytiu, znamená vstúpiť do istého nepokoja, ktorý zodpovedá nepokoju, ktorým Božie srdce vstupuje do vzťahu s človekom. Je to cesta, ktorá je podporovaná láskou, ale nie je bez skúšok, bez skúsenosti noci.

S veľkou bystrosťou kardinál Martini identifikoval „temnú noc“ ako miesto, ktoré máme spoločné s neveriacim a s jeho ignorovaním Boha. Spoločne zdieľame ťažkosti veriť. V žiadnom prípade sa viera neutvára ako vlastnenie, pretože Hľadaný nie je predmetom, ale cieľom, ktorý hľadáme.

„Prechod temnou nocou je poznačený zničením našich istôt, aby sme sa mohli narodiť do nového života. K svetlu sa prichádza cez temnoty, k životu cez smrť, ku dňu cez noc: vyžaduje si to život viery“ (Kontemplujte 15).

Prebývať

Druhým zastavením na ceste kontemplácie je prebývanie. Ide o konšteláciu termínov, ktoré naznačujú prebývanie v láske Boha ako je: chvála, krása, pravda, vďakyvzdanie. Jazyk chvály vyjadruje harmóniu vzťahu k Bohu, ale aj k stvoreniam. Prekvitá vo svojom vnútri láskou a zachytáva hlboké túžby. Východná aj západná tradícia udávajú cestu krásy ako vlastnú cestu Ducha Svätého, v ktorej sa prechádza od krásy (pozemskej) ku Kráse (absolútnej), od predposledného k Poslednému. A to s osobitosťou, ktorá túto nadprirodzenú krásu odlišuje od vysiľujúceho estetizmu súčasnej kultúry (prehnaného sústredenia sa na povrchnú krásu). Nadprirodzená krása spája v Ukrižovanom maximum krásy a maximum potupy. Táto krása je extatická, povznášajúca, tiahne človeka mimo seba, dotýka sa ho, vztyčuje ho do výšky v procese neustálej konverzie. Tento proces ohrozuje nebezpečenstvo upúšťania od chvály kvôli aktivizmu, ktorý vysúša srdce a privádza ho k zosvetštenej spiritualite. Tá sa „skrýva za zdanlivú nábožnosť a dokonca za lásku k Cirkvi, pozostáva však v hľadaní ľudskej slávy a vlastného dobra namiesto Pánovej slávy“ (František, Evangelii gaudium 93).

Krása je žiarou toho, čo je pravdivé, skutočné, hovorí svätý Tomáš. Je prejavom hlbokej skutočnosti života. Kvôli tomu sa učeník nebojí pozerať sa na život v celej jeho rozporuplnej realite, pretože sa na ňu pozerá očami samého Ježiša. Ruka v ruke s týmto pohľadom ide počúvanie a život čností, ktoré sú konzistentné, ucelené, ako sú stálosť, pozornosť, uvedomovanie si. „Vnútorný život si vyžaduje askézu času a tela, potrebné je ticho ako rozmer, v ktorom možno prebývať; ďalej je potrebná samota ako podstatná chvíľa osobného očistenia a integrácie; povoláva ku skrytej modlitbe kvôli stretnutiu s Pánom, ktorý býva skrytosti, a kvôli vytvoreniu vnútornej cely zo svojho srdca“ (Kontemplujte 38)

Vo svojej syntéze sa kontemplatívna schopnosť rozširuje aj na prežívanie eucharistickej skúsenosti. „Eucharistia živí Jesu dulcis memoria – spomienku na milého Ježiša. Pre nás, Bohu zasvätených ľudí, je to výzva, aby Ježišova spomienka v sile Ducha Svätého (pozri Jn 14, 26) pretrvávala v duši, myšlienkach, túžbach ako súčasť kontemplácie, ktorá mení náš život a posilňuje našu radosť. ‚Odvtedy teda, ako som ťa poznal, zostal si v mojej pamäti a vždy ťa tam nájdem, keď si na teba spomínam a radujem sa v tebe,‘ tvrdí svätý Augustín, kým grécki cirkevní otcovia hovoria o trvalej Ježišovej spomienke ako o duchovnom ovocí Eucharistie“ (Kontemplujte 41).

Formovať

Tretím pohybom je formovanie. Kontemplovať znamená zviditeľňovať cestu iným, aby prijali zmýšľanie Ježiša Krista a vedeli ho uviesť do života viery.

Základným krokom je nechať rozkvitnúť pedagogický efekt sláveného eucharistického tajomstva, dovoliť, aby sa toto slávenie stalo katechézou, aby nás viedlo k asimilácii obradu tak, ako nás lectio privádza k pochopeniu textu Písma. Toto môžeme nazvať aj mystagógiou.

Ďalším krokom je prechod od kontemplácie kríža k pohľadu na mnohých ukrižovaných v dejinách.

„Z krížov sveta dnes visia iné uponížené obete násilia, akoby iní kristovia, zatiaľ čo slnko zatemnieva, more sa stáva horkým a ovocie sveta, ktoré vyzrelo, aby nasýtilo hlad všetkých, si delia iba daktorí, ktorí sa nechávajú ovládať lakomosťou. Preto je potrebné očistiť svoj pohľad, aby sme mohli kontemplovať živé a pôsobiace veľkonočné tajomstvo vo svete a v našom každodennom život“ (Kontemplujte 49).

Ku kontemplatívnej formácii patrí aj tradičná otvorenosť zasväteného života voči kráse a jej posvätnosti. „Súčasná reflexia, ktorá často váha medzi oduševnením prírody a estetizáciou pocitov, napokon zanedbala poznávaciu a formujúcu hodnotu krásy, jej význam pre pravdu, vyhostiac ju do dvojznačného úzadia alebo ju zaradiac do toho, čo je prechodné a nepodstatné. Treba obnoviť životodarné spojenie medzi starobylým a stále novým významom krásy ako viditeľného miesta, citlivého na nekonečné tajomstvo Neviditeľného“ (Kontemplujte 52).

Tradičné učenie o duchovných zmysloch, v analógii s telesnými zmyslami, odporúča rozvoj vnútorného človeka vo vzťahu k vonkajšej kráse, a to vďaka hudbe, umeniu, poézii. A nová digitálna kultúra a jej komunikačné zdroje môžu vstupovať do tejto optiky. Kvôli tomuto je nevyhnutné kultivovať „otvorené myslenie“, schopné prijať odlišnosť, zmenu, neočakávané veci ako možné znamenia doby.

Ovocím kontemplatívnej formácie je pripodobnenie sa milosrdenstvu, blízkosť ľudským tváram. Programom veriaceho je srdce, ktoré vidí. Ono kontempluje tváre a prírodu: „My sme prítomní v tomto tanci stvorenstva ako pokorní speváci a ochrancovia“ (Kontemplujte 60).

Posledné stránky listu sú venované mníšskemu životu a končia sa dvoma príkladmi, ktoré istým spôsobom sumarizujú celú tému: ide o Etty Hillesumovú – obeť židovského holokaustu a Christiana Chergé – obeť mučeníctva tibhirinskych mníchov v Alžírsku. Mladá židovka v sebe opäť objavuje hlbokú ľudskú pravdu, v ktorej zažíva prítomnosť Boha naznačenú v malosti a bezmocnosti. Mních odovzdáva svoju tušenú smrť Bohu, aby s ním zdieľal pohľad na jeho deti, ktoré sú ožiarené Kristovou slávou napriek odlišnosti ich viery. Mučeníctvo tak poukazuje na dosvedčujúcu silu kontemplácie.

Lorenzo Prezzi

Preklad: Ľudovíta Adriana Huljaková