Robia rehoľné sestry normálne veci?

Ľudia si asi myslia, že sestry v kláštore robia len nenormálne veci. Preto sa vynorí aj otázka: „Robia sestry normálne veci?“ Aj vy si ju občas kladiete? Pozrime sa čo na to jedna „normálna“ rehoľná sestra.  

Čo sú normálne veci? Skúšam si to predstaviť 🙂 Odpoviem, ako je to u nás.
– Raz do týždňa sa poriadne vyspať a nezobudiť sa na budík. – To u nás nie je (ale každá sestra môže mať raz za čas niekoľko tzv. voľných dní na zotavenie a vtedy od nej nikto nič nechce 😉
– Chodiť do práce. To máme – máme pracovný čas dopoludnia a popoludní.
– Oddýchnuť si a robiť, na čo mám práve chuť. To máme – v dennom poriadku sú i časy osobného voľna.
– Vyvaliť sa na gauči a poleňošiť si :-). Gauč nemáme, ale poleňošiť si som sa musela v kláštore naučiť, aby som neprecenila svoje sily. Robievam tak v sobotu a v nedeľu popoludní.
Dôležité je uvedomiť si jednu vec: V kláštore žijeme náš ľudský život, nie anjelský a preto musíme dobre vyvážiť askézu i milosrdenstvo – prácu i odpočinok a pod. Lebo kláštor nie je len nejaká dočasná záležitosť, sme v ňom 24 hodín denne.
– Pozerať telku. Televízor máme (ja ho pokladám vďaka informáciám z internetu za zbytočný), aby mali sestry možnosť pozrieť si správy a sem – tam nejaký dobrý film.
– Informovať sa o dianí vo svete. To je veľmi dôležité, lebo náš spôsob života je službou nie len Bohu, ale i svetu, ľuďom. Chceme vedieť, za čo sa treba modliť.
– Nakupovať. Nakupuje spravidla jedna sestra, na to určená, ale ak i niektorá iná ide napr. k lekárovi, môže byť taká milá a cestou sa zastaviť i v obchode a kúpiť, čo je treba.
– Chodiť k lekárovi či zubárovi. Áno, chodíme. Časy, kedy bolo zubárske kreslo tu v klauzúre a lekári chodili k nám sú už dávno preč (zubárske kreslo je pridrahé a lekári už nesmú chodievať ku pacientom domov).
– Zamaškrtiť si, kúpiť si zmrzlinu. To máme. Keď sú veľké sviatky, podáva sa niekedy i zmrzlina. Dobrí ľudia nám z vďačnosti niekedy dajú niečo pre mlsný jazyk :-D.
– Počúvať hudbu. Tá možnosť tu je, máme tu niekoľko prehrávačov, ale vlastne to tu u nás ani nikto nerobí, lebo postupom času sa sestry započúvajú do koncertov ticha a tie sú nenahraditeľné :-).
– Aspoň raz nemať oblečený habit. To máme – na karneval :-D. Je to veľmi milá príležitosť prejaviť i tú stránku ženskej bytosti, čo sa rada parádi, alebo sa proste ukázať v spoločenstve i z inej stránky. Je to cítiť i na atmosfére, je taká úplne bezprostredná, hravá, smiešna :-D.
– Ísť na dovolenku. To nemáme. Ale raz za čas (povedzme v priebehu niekoľkých rokov) smie sestra opustiť kláštor nanajvýš po dobu troch mesiacov, ak si potrebuje napr. súrne oddýchnuť.
– Navštíviť príbuzných. To nemáme. Príbuzní môžu prísť ku nám, ale my k nim len v prípade vážnej choroby, či nebezpečenstva smrti blízkych príbuzných (rodičia a súrodenci). Ale môže byť i úplne iný dôvod – napríklad občianske povinnosti.
Sú to normálne veci ;-)?

Veronika Karaffová

(Text prevzatý zo stránky povolania.kbs.sk; foto: facebook, suor Cristina Scuccia)