Na rozlúčku hostina
Nezvykneme uvažovať nad tým, ako sa asi Ježiš cítil, keď sa dozvedel o Jánovej smrti. Evanjelium nám poskytuje veľavravný fakt, že sa po tejto správe utiahol do samoty. O ich vzájomných kontaktoch počas verejného účinkovania nevieme, ale to neznamená, že si neboli blízki. Veď sa poznali od materského lona. Okrem toho, že boli pokrvní príbuzní, že sa možno v čase pútí do Jeruzalema aj navštevovali, spájala ich vášeň pre Boha a jeho kráľovstvo. Ježiš asi chcel bolesť z násilnej smrti priateľa stráviť v modlitbe.
Ľudia ho však v tejto delikátnej situácii vystriehli. Ak bolo Ježišovi ľúto Jána, bolo mu ľúto aj zástupov (v doslovnom preklade: pohlo sa mu vnútro/lono zľutovaním). Ochotná služba chorým, ľudu, vyhladovanému po Božom slove, je potvrdením, že jeho súcit s Jánovým zavraždením nebol sentimentálny, ale autenticky aktívny. Hýbal nielen jeho vnútrom, ale aj nohami i rukami.
Keď ho jeho praktickí učeníci upozornili, že zástupy sú zoslabnuté od hladu, tak namiesto toho, aby ich poslal po svojom, požiadal učeníkov o spoluzodpovednosť. Podľa všetkých evanjelistov Ježišova ľudskosť a súcit ďaleko prevyšovali ich postoj. Podnietil ich, aby prijali ľud na svoju večeru, aby sa podelili s tým, čo mali pre seba. Pre porovnanie: akoby futbalová jedenástka s bagetami v jednej igelitke zavolala na občerstvenie celý štadión.
Po pozvaní k „stolu“ – a je obdivuhodné, že to učeníci Ježišovi zhltli – však nenasleduje nejaké bufetové „rýchloobčerstvenie“ v tlačenici, ale organizované uvedenie na jarnú trávu s liturgicky slávnostnou atmosférou: Ježiš ich kázal usadiť, vzal jedlo do rúk, pozdvihol oči, dobrorečil, lámal, dával… Niečo ako keď vám vyberaná hostiteľka s jemným gestom podá na vzácnom porceláne chlebíček.
Pričasto nás v tomto príbehu zaujme zázrak rozmnoženia, a preto si ľahko povieme, že to už poznáme. Pointa príbehu je iná. Je ňou bezbrehý súcit Ježiša so všetkými: počnúc Krstiteľom a chorými po hmotný i duchovný hlad každého z nás, čo pri ňom sedíme. Smúti a modlí sa v našich malých či veľkých tragédiách, tajomne uzdravuje srdcia našich chorých. A sýti aj náš zmysel pre oslavu a spoločenstvo, pre krásu i posvätnosť.
Dagmar Kráľová