,,Požehnaný Podolínec“ – 70. výročie bolestných udalostí Barbarskej noci
Na jar 1950 nariadil Ústredný výbor komunistickej strany Československa likvidáciu mužských reholí. Cieľom Akcie K bolo obsadiť kláštory, vysťahovať rehoľníkov a zmocniť sa majetku cirkvi. Je tomu práve 70 rokov, keď v noci z 13. na 14. apríla 1950 príslušníci národnej bezpečnosti – polície, ľudových milícií, ŠtB a niekde aj príslušníci armády vnikli do mužských kláštorov a na Slovensku internovali rehoľníkov z reholí, ktorých sústredili do internačných kláštorov. Jedným z nich bol aj kláštor v Podolínci.
Podolínsky kláštor vznikol už v 17. storočí, v čase poľského zálohu za starostovania bohatého magnátskeho rodu kniežaťa Stanislava Ľubomírského. Ten pozval na Spiš do Podolínca otcov piaristov, aby rekatolizovali toto územie. Je s ním spojený.
Piaristi v roku 1648 vybudovali najvýznamnejšie kolégium v strednej Európe, na ktorom študovalo vyše päťdesiattisíc študentov vtedajšieho Uhorska, poslucháči z Poľska, Nemecka či Rakúska. Kolégium alebo ľudovo nazývaný ,, Spišský Oxford“, žiaľ v roku 1919 zanikol, keď maďarskí členovia rádu piaristov ,,Rád chudobných regulárnych klerikov Matky Božej Zbožných škôl“, odišli z Podolínca na protest proti vzniku prvej Československej republiky.
Podolínsky kláštor na čas osirel, ale neskôr na pozvanie spišského biskupa Jána Vojtaššáka prišli v júli 1922 do Podolínca misionári redemptoristi, ktorí v roku 1927 z Podolínca odišli. Druhýkrát sa redemptoristi vrátili opäť v auguste 1940. Kláštor sa tak stal misijným a exercičným centrom, počas ktorého redemptoristi konali ľudové misie. Išlo o farnosti v Spišskej, Košickej a Rožňavskej diecézy. Majetkom Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa rehole redemptoristov sa stal predajom v roku 1941, keď piaristi vedeli, že sa do Podolínca už nevrátia.
Z dejín sa dozvedáme, že na prelome rokov 1949 – 1950 sa stala Katolícka cirkev v bývalom Československu nepohodlnou. Komunistický režim a jej členovia, sa rozhodli Cirkev zlikvidovať. Boľševici považovali cirkev za nepriateľský náboženský organizmus. Úlohou socializmu bola snaha zlomiť vplyv pastierov na zverený ľud. Prvým krokom bolo obmedzenie slobody biskupov, ich uväznením. Druhým krokom zlikvidovať všetky mužské rehole – Akcia K. Tretím krokom, zlikvidovať a zakázať činnosť Gréckokatolíckej cirkvi – Akcia P a štvrtým, paralyzovať činnosť ženských reholí – Akcia R.
Samotnou prípravou na Akciu K, bol verejný súdny proces na súde v Prahe s desiatimi predstaviteľmi jednotlivých rádov, ktorí boli obžalovaní z velezrady a vyzvedačstva. Myšlienkou mega-procesu, bolo odôvodniť pripravovaný zásah voči reholiam a spracovať verejnú mienku. Súdení rehoľníci sa po dôkladnom spracovaní vyšetrovateľmi ŠTB pri procese priznávali k svojej protištátnej činnosti, k nenávisti k ľudovodemokratickému zriadeniu, k sympatiám k imperializmu, k výrobe rôznych ilegálnych letákov, k ukrývaniu nepriateľských agentov, zbraní a cenných predmetov.
Likvidácia kláštorov, ostane v našich dejinách zapísaná hrubým červeným písmom. Vedenie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, nariadilo násilnú likvidáciu mužských reholí. Cieľom Akcie K, bolo obsadiť kláštory, vysťahovať a zakázať rehoľníkov a zmocniť sa majetku Katolíckej cirkvi. Realizáciu Akcie K, prevzala Štátna bezpečnosť. Akcie sa tiež zúčastňovali príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, Štátnej bezpečnosti, armády a Ľudových milícií. Vyzbrojení boli puškami, samopalmi, ľahkými guľometmi, obuškami a plynovými sviečkami.
Členovia ozbrojených zložiek sa začali dobýjať do kláštorov. Začiatok akcie bol určený na štvrtok 13. apríla 1950 o polnoci. Príslušníci národnej bezpečnosti polície, ľudových milícii, ŠtB, a niekde aj príslušníci armády vnikli do mužských kláštorov v celom Československu a konkrétne na Slovensku internovali 881 rehoľníkov z 11 reholí. Tam, kde im na výzvu neotvorili, dostali sa do objektov násilím. Centralizačné kláštory boli v Pezinku, Hronskom Beňadiku, Šaštíne, Jasove a v Podolínci. Zásah takéhoto rozsahu za asistencie všetkých bezpečnostných zložiek patrila k najrazantnejším aktivitám nielen v Československu, ale v celej strednej Európe.
V nočných hodinách a nad ránom do Podolínca v autobusoch postupne pozvážali stovky kňazov a rehoľníkov. Brutálna a násilná noc si vyslúžila pomenovanie ,,barbarská“. Kláštor v Podolínci sa stal centralizačným a kárnym táborom pre stovky rehoľníkov a kňazov. Medzi internovanými zaznievajú mená ako : ,,, Metod Dominik Trčka, Gorazd Zvonický vlastným menom Andrej Šándor, Ján Chryzostom Korec, Anton Srholec, Ernest Macák, Pavol Hnilica, Peter Dubovský, Teodor Hlaváč, Michal Rusnák a mnoho ďalších. Likvidácia kláštorov a zatýkanie kňazov a členov rehoľných spoločenstiev sprevádzala hrubými násilnosťami, ničením vzácnych starobylých rukopisov, konkrétnych náboženských predmetov a vzácnych obrazov – artefaktov.
Do Akcie K – likvidácia kláštorov, boli aktivizovaní na poplach zvonením zvonov v susedných obciach aj veriaci laici. Podľa výpovedí svedkov z radu obyvateľov obci Nižných a Vyšných Ružbách, Lackovej a Podolínca, bol iniciátorom celej tejto oslobodzovacej aktivity internovaných rehoľníkov pán Štefan Selep z obce Lacková, ktorého neskôr našli raneného v poli za Podolíncom. Naopak, zase Štátna bezpečnosť považovala za iniciátora nepokojov farára v Nižných Ružbachoch Jozefa Daniela, rodáka z Krivej na Orave, preto ho zatkli a vypočúvali v Poprade, v Košiciach a v Prahe na Pankráci.
Keďže mu nedokázali žiadnu vinu, po niekoľkých mesiacoch bol prepustený. Zavážil aj jeho zdravotný stav, ktorý sa mu počas väznenia výrazne zhoršoval. Do konca života bol však pod prísnou kontrolou ŠtB. Navštevovali ho na fare, rôznym spôsobom mu znepríjemňovali život, čo bolo aj príčinou jeho predčasnej smrti. V Podolínci po vzburách veriacich proti internácii rehoľníkov v centralizačnom kláštore, nastala tvrdá odplata režimu. Obec Vyšné Ružbachy a jej obyvateľov postihol tvrdý zásah Štátnej bezpečnosti a ozbrojených zložiek. Dedina bola obkolesená vojskom a obyvatelia museli ostať vo svojich príbytkoch. Mužov a ženy a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa zúčastňovali vzbury v Podolínci násilím odviezli do Prešova, kde ich podľa výpovede svedkov vypočúvali veľmi neľudským spôsobom. „Môjho muža bili dovtedy obuškami po chodidlách, až kým mu nezačala zliezať tá tvrdá koža z chodidiel. Na fúriku v noci som ho vozila k židovskému lekárovi, ktorý mu tie rany liečil,“ spomína pamätníčka Janka Marfiaková z Vyšných Ružbách. Dohromady bolo zatknutých a odvezených 45 obyvateľov zmieňovaných obcí.
Internačný kláštor v Podolínci sa po ,,barbarskej noci“ stal miestom, kde panoval najprísnejší režim. Na oknách pribudli železné mreže, komunistická moc nechala celý areál ohradiť ostnatým drôtom a priestor strážili ozbrojení vojaci a ľudoví milicionári. Tento stav trval do 11. decembra 1951, kedy bol celý internačný kláštor zrušený a prestal plniť svoje úlohy.
Počet internovaných rehoľníkov a kňazov sa v Podolínci menil, ale v určitom čase ich tam bolo cca 650. Ťažko si predstaviť, ako sa to zvládalo hygienicky, ale aj po náboženskej stránke v jednom kostole. Predsa však internovaní rehoľníci, čo Podolínec po rokoch navštívili, spomínali v dobrom, ako ich Pán Boh posilňoval, ako tu prežívali nové spoločenstvo, ako im pomáhali veriaci z mestečka i z okolia. Tak spomínali na Podolínec napríklad kardinál Ján Chryzostom Korec, biskupi Michal Rusnák a Pavol Hnilica, saleziáni Ernest Macák, Anton Srholec i básnik Gorazd Zvonický a ďalší.
Sústreďovací tábor mužov bol v podolínskom kláštore zrušený v decembri 1951, ale kláštor komunistom poslúžil aj pri Akcii R, likvidácii ženských reholí v auguste 1956, keď tu bolo umiestnených cca 330 rehoľných sestier. Tie posledné z neho odišli v decembri 1961. Potom boli v kláštore umiestnené štátne školy a internát.
Od roku 1962 budova kláštora slúžila pre štátne školy, najprv to bola základná škola, potom učilište a neskôr osobitná internátna škola. Po udalostiach v novembri 1989 sa redemptoristi do zdevastovaného kláštora opäť vrátili. V súčasnosti v priestoroch budovy pôsobia školské zariadenia – Stredná odborná škola, Špeciálna základná škola a Detský domov. Patrónom týchto škôl je svätý Klement Hofbauer, redemptorista. V kláštore je od roku 1993 aj noviciát. Pôsobí tu aj laické misijné spoločenstvo Rieka Života, ktoré spolupracuje s redemptoristami.
Kardinál Ján Chryzostom Korec vo svojich monografiách na internáciu spomína takto: ,, bol to požehnaný čas, nadväzovali sa tu vzťahy, internovaní profesori nám dávali prednášky, učili sme sa a trávili spoločné chvíle. Miesto, požehnané a vymodlené. Nikdy to nebude prekliaty Podolínec, ale požehnaný Podolínec“.
Počas útlaku komunistického režimu sa v podzemí vzmáhala trpiaca cirkev, na ktorú režim nemal dosah a nemohol ju ovplyvňovať tak, ako sa snažil ovplyvňovať oficiálne cirkevné štruktúry. Hlavným cieľom, ktorý komunistický režim sledoval svojou cirkevnou politikou, bola totálna ateizácia spoločnosti a odklon ľudí od Cirkvi a viery v Boha. Horlivosť mnohých kňazov a veriacich počas 40 rokoch komunistickej nadvlády na Slovensku zmaril zámer boľševikov dosiahnuť odklon ľudí od Cirkvi.
Dokiaľ priami svedkovia žili, tak sa každoročne stretávali v podolínskom kláštore na spomienkových akciách, týchto bolestných udalostí. V kláštornom kostole svätého Stanislava sa podnes zachovala na túto udalosť ručne vyrezávaná drevená socha Panny Márie, ktorú v tom čase zhotovil internovaný jezuita Štefan Bača z bleskom zasiahnutej lipy. A pred kláštorom v parku je od roku 2000 zhotovený kamenný pomník, v ktorom sú vytesané erby všetkých rehoľných spoločenstiev internovaných v podolínskom kláštore.
Redemptoristi sa vrátili do zničeného kláštora v Podolínci po udalostiach Novembra 1989 a postupne ho stále obnovujú. Nezabúdajú však ani na minulosť. Boli časy, a to 90-te roky, keď sa ešte žijúci internovaní rehoľníci každoročne schádzali a pripomínali si smutné výročie Barbarskej noci, ale teraz sú už skoro všetci na pravde Božej. Pre ďalšie generácie zostáva v kláštornom kostole svätého Stanislava drevená socha Panny Márie s Dieťaťom, ktorú tu počas internácie vyhotovil brat Štefan Bača (+2006) a po revolúcii doplnil reliéfom mesta Podolínec a pamätníkom na podstavci. Na priečelí budovy kláštora je umiestnená pamätná tabuľa všetkým internovaným a vyšetrovaným osobám. V jubilejnom roku 2000 pribudol do areálu kláštora travertínový pomník internovaným rehoľníkom.
Aj tieto historické udalosti minulého storočia sa vpísali do slávnej histórie tohto kláštora a teraz je podolínsky kláštor redemptoristov znovu centrom kultúry, vzdelávania a misionárskej činnosti.
Spracovali: Radoslav Babjarčík / P. Michal Zamkovský CSsR
–
Zoznam bibliografických zdrojov
KOREC, J. Od barbarskej noci. Bratislava : Lúč. 1990.
MACKO, M. a ŠTEVÍK, M. Kláštor v Podolínci : 370 rokov od príchodu piaristov a 90 rokov od príchodu redemptoristov do Podolínca, Bratislava. Redemptoristi SMN. 2013.
VNUK, F. Akcie K a R: zásahy komunistického režimu proti reholiam v rokoch 1950 – 1956. Bratislava. 1995.
Ústav pamäti národa
Priame výpovede svedkov
Zdroj: TK KBS, red, mza, rba; ml