Rehoľné komunity na Slovensku a ich mediálne aktivity. S dôrazom na žánrovú skladbu časopisu Zasvätený život

Vo februári 2020 sa na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave uskutočnila konferencia Fenomén 2020: Komunita v mediálnom priestore. Autorky Terézia Rončáková a Františka Miroslava Čačková predstavili vo svojom príspevku rehoľné komunity a mediálne aktivity na Slovensku.


V súvislosti s témou konferencie Fenomém 2020 Komunita v mediálnom priestore azda nebude nezaujímavé pozrieť sa na mediálne správanie, zvyky, očakávania, ciele jednej z najpočetnejších a najkompaktnejších komunít na Slovensku – komunity zasvätených osôb. Termín „zasvätený“ je strešným pomenovaním pre mužov a ženy žijúcich v rôznych formách života doslova „zasväteného“ Bohu, a to formou oficiálnych sľubov[1]. Laicky hovoríme o reholiach a rehoľníkoch, ale pojem zasvätení je presnejší, lebo okrem rehoľných kňazov (vysvätených), rehoľných bratov (nevysvätených) a rehoľných sestier zahŕňa aj mníchov, mníšky, pustovníkov, členov a členky sekulárnych inštitútov a spoločenstiev apoštolského života.[2]

Na Slovensku v súčasnosti pôsobí 28 mužských a 45 ženských reholí, ktoré majú 156 mužských a 290 ženských komunít a v nich 864 mužov a 1 996 žien.[3] Spolu je teda na Slovensku 446 komunít zasvätených osôb s 2 860 členmi. Ich spoločné otázky rieši a vzájomnú komunikáciu uľahčuje Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS), zriadená Apoštolskou stolicou.

Samotná KVRPS aj jednotlivé spoločenstvá sú rôznym spôsobom aktívne v mediálnom priestore. Svoju aktivitu odvodzujú od oficiálnej mediálnej línie Katolíckej cirkvi zakotvenej v cirkevných dokumentoch venovaných médiám. Témy médií sa dotklo od roku 1832 do roku 1957 šesť pápežských encyklík. Za zlomový možno považovať dekrét Druhého vatikánskeho koncilu venovaný médiám z roku 1963. Koncil zriadil osobitnú komisiu (neskôr radu) pre spoločenské komunikačné prostriedky a tá vydala dve pastoračné inštrukcie a niekoľko ďalších dokumentov. Médiám sa venuje aj Kódex kánonického práva a Katechizmus Katolíckej cirkvi.[4]

Tab. 1: Cirkevné dokumenty vyjadrujúce sa (aj) k médiám

Pápežské encykliky z 19. storočia[5], ktoré reflektovali masové médiá, si všímali najmä nebezpečenstvo liberalizmu a náboženského indiferentizmu v médiách, odsudzovali nepriateľskú proticirkevnú tlač a rozlišovali „škodlivú“ a „dobrú“ tlač, pričom prvú kritizovali a druhú vyzývali podporovať. V 20. storočí sa pozornosť Katolíckej cirkvi upriamila najprv na film a neskôr aj na rozhlas a televíziu. Pius XI. v dvoch encyklikách[6] varoval pred nebezpečenstvom zneužitia kinematografie a Pius XII. vyzýval[7] na dodržiavanie morálnych zásad vo filme, v rozhlase aj v televízii.

Obrat k pozitívnejšiemu nazeraniu cirkvi na médiá priniesol Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965). Médiám venoval osobitný dekrét Inter Mirifica (1963), ktorý vychádza z úžasu nad novými vynálezmi v oblasti tlače, filmu, rozhlasu a televízie. Cirkev vyjadruje túžbu a potrebu ohlasovať evanjelium aj týmito prostriedkami. Vyjadruje sa k informáciám, ktoré by mali byť slobodne dostupné, ale zároveň pravdivé, aj k umeniu, ktoré nemožno prijímať nekriticky, pretože prvenstvo ostáva morálke. Apeluje na veriacich, aby prenikali médiá humánnym a kresťanským duchom; na mediálnych konzumentov, najmä mladých, aby si zachovali voči médiám zrelý a kritický postoj; aj na občiansku vrchnosť, aby ochraňovala slobodu informácií a mravnosť občanov. Koncil dal v tomto dekréte biskupom úlohu zakladať a rozvíjať vlastné katolícke médiá a vychovávať katolíckych mediálnych odborníkov. Zriadil Komisiu pre spoločenské komunikačné prostriedky (1964), ktorá mala vypracovať pastoračnú inštrukciu o médiách.

Z dielne tejto komisie[8] vyšli viaceré dokumenty, zväčša venované etickým aspektom mediálnych štruktúr a mediálneho sveta, reklamy, internetu. Pápežská rada upozorňovala na nebezpečenstvá pornografie a násilia v médiách, na vznikanie „digital divide“ medzi bohatými a chudobnými aj na prispievanie médií ku konzumnému životnému štýlu a k zmenám hodnotového nastavenia spoločnosti, ktorá preferuje „mať“ pred „byť“. Spomedzi dokumentov Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky sú však najvýznamnejšími dve pastoračné inštrukcie. Prvá s názvom Communio et progressio (1971) rozvinula optimistický koncilový pohľad na médiá a predstavila ich ako zdroje významného vplyvu na celé ľudské spoločenstvo s potenciálom viesť k bratskému spolunažívaniu a rozvoju. Médiám kládla na srdce dôstojnosť človeka a službu pravde, ale nezatracovala ani ich zábavnú a oddychovú funkciu. Postoj tejto pastoračnej inštrukcie k médiám bol zhovievavý: ony predovšetkým odrážajú už existujúcu morálku spoločnosti a zodpovednosť za verejnú mienku nenesú samy, ale majú ju aj jednotliví občania a spoločenské autority. Zdôrazňovala sa potreba vychovávať mediálnych tvorcov (napr. zakladaním katedier žurnalistiky na katolíckych univerzitách) a povinnosť vychovávateľov, najmä rodičov, formovať kritické myslenie detí. Druhá pastoračná inštrukcia s názvom Aetatis novae (1992) tiež apelovala na vstupovanie veriacich do mediálneho priestoru, ktorý majú využiť na dialóg so svetom a na ponúkanie alternatívy mainstreamu, lebo hlavný prúd nemusí byť zákonite aj dobrý. Biskupov inštrukcia povzbudzovala, aby médiám venovali pozornosť, vypracovali pre ne osobitný pastoračný program a zakladali vlastné katolícke médiá, pričom je potrebné chrániť a rozvíjať aj tzv. „ľudové masmédiá“.

Od roku 1923 majú novinári a médiá svojho vlastného patróna, za ktorého cirkev určila sv. Františka Saleského. Pôsobil v 16. storočí poznačenom reformáciou, keď v Ženeve, kde bol biskupom, kalvíni nedovoľovali ľuďom zúčastňovať sa na bohoslužbách, preto zo svojho exilu na zámku Annecy písal ľudové letáky a tie šíril po meste. Napísal aj 6 000 listov zameraných na duchovné rady, z ktorých zostavil jedno z najvýznamnejších a dodnes najčítanejších duchovných diel Filotea. Na sviatok sv. Františka Saleského 24. januára pápež každoročne vydáva posolstvo k Svetovému dňu médií, ktorý sa slávi od roku 1967 na Siedmu veľkonočnú nedeľu.[9] Médiám venuje pozornosť aj Kódex kánonického práva a Katechizmus Katolíckej cirkvi. Starý kódex z roku 1917 zakazoval veriacim publikovať v časopisoch nepriateľských voči cirkvi a morálke a obsahoval nariadenia o cenzúre tlače a filmov. Nový

vydavateľstiev a jednotliví rehoľníci vyrábajú moderné audiovizuálne produkty.

Tab. 2: Rehoľné časopisy na Slovensku

Ako je zrejmé, prakticky všetky časopisy vydávajú mužské rehole. Starec Bezo je málo známy časopis rozosielaný iba mailom v digitálnej podobe, čiže verejne nedostupný, hoci sestry práve v tomto čase uvažujú nad zverejnením doterajších 41 čísel na svojom webe. Rodinu Nepoškvrnenej vydáva rovnomenné združenie, ktoré satmárky zastrešujú, avšak jeho početné členstvo tvoria najmä chorí, postihnutí, starí, opustení, väzni a tí, ktorí im chcú slúžiť, vrátane viacerých kňazov. Najznámejšími a najrozšírenejšími časopismi sú Posol Božského Srdca Ježišovho (skrátene Posol) a Slovo medzi nami. Oba majú náklad viac ako 10-tisíc kusov mesačne.[10] Posol bol založený v roku 1897 a Slovo medzi nami v roku 1999. Prekladový obsah čoraz viac dopĺňa vlastnými materiálmi.

Tab. 3: Rehoľné vydavateľstvá na Slovensku

Vydavateľstvá sa musia usilovať o svoju prosperitu, avšak ich prvoradým cieľom nie je komerčný úspech. Dobrá kniha a Serafín prevádzkovali po r. 1990 aj vlastné tlačiarne, v súvislosti s krízou vydavateľskej činnosti ich však museli zrušiť. Dnes patria medzi najaktívnejšie a najproduktívnejšie vydavateľstvá Dobrá kniha, Redemptoristi a Don Bosco. Všetky tri experimentujú aj na poli vydávania audiokníh. Ako konštatuje riaditeľ vydavateľstva Dobrá kniha František Sočufka, „s ekonomickou krízou prišla aj spoločenská duchovná kríza. Tá mala za následok, že viaceré katolícke vydavateľstvá takmer zanikli alebo sú v akejsi agónii.“ Súčasnú situáciu vidí ako výzvu pre rehoľné vydavateľstvo „vnímať sekulárnu spoločnosť ako znamenie čias, ktoré nám dáva príležitosť obnoviť našu prítomnosť  v srdci ľudských dejín“.[11]

Na poli audiovizuálnych aktivít slovenských rehoľníkov vyniká najmä misijná sestra Iva Kúšiková, SSpS, ktorá sa venuje dokumentárnej filmovej tvorbe. Pracuje ako dokumentaristka KVRPS, je nositeľkou Ceny Jedného sveta za najlepší slovenský dokumentárny film (2013), Ceny Ústavu pamäti národa (2015) [12] a Ceny Fra Angelica (2016). Známa je séria jej 45 krátkych dokumentov s názvom Na 5 minút s vami. Jednotlivé diely priblížili formou mini videoportrétov v Roku zasväteného života (2014 – 2016) divákovi „základné princípy zasvätenia a spôsob rehoľného života či poslania“[13]. V seriáli Svedkovia viery zdokumentovala 84 svedectiev rehoľných sestier, ktoré prežili likvidáciu kláštorov v roku 1950 a dlhé roky vo vyhnanstve. Je autorkou viacerých dokumentárnych filmov, napr. Pilátova amnestia, Súď ma a skúšaj, Prešiel som hranicu (o Titusovi Zemanovi), Zdenka (o Zdenke Schelingovej), Pascha (o arcibiskupovi Cyrilovi Vasiľovi a novodobých dejinách slovenskej gréckokatolíckej cirkvi).

Medzi ďalšie mediálne aktivity slovenských rehoľníkov patria blogy, vlogy, videá, audioknihy, webstránky, podcasty, relácie pripravované v spolupráci s TV Lux. Známy je napr. benediktín Michal Mária Kukuča z kláštora v Sampore, ktorý vloguje na Youtube ako Mních s kamerou. Benediktín Jozef Brodňanský zasa v spolupráci s výtvarníkom Jaroslavom Halmom pripravuje pre TV Lux reláciu Slovo v obraze. Venujú sa témam zo Svätého písma, ktoré umelec stvárni v podobe obrazu a rehoľník na jeho základe formuluje netradičnú meditáciu. S TV Lux veľmi úzko spolupracovali saleziáni, ktorí v nej mali od jej vzniku v r. 2008 dvojpätinový  podiel (zvyšok vlastnila spoločnosť Lux Communication a Konferencia biskupov Slovenska) a pripravovali relácie Štúdio AHA! pre mladých a FilmiX o filmových novinkách a zaujímavostiach zo sveta filmu. V roku 2011 sa však po vnútorných rozporoch saleziáni s televíziou rozišli.

Metodológia

Tému mediálnych cieľov a aktivít rehoľnej komunity na Slovensku doplníme prípadovou štúdiou zameranou na konkrétny čiastkový problém. Preskúmali sme žánrovú skladbu časopisu Zasvätený život a porovnali sme ju so žánrovou skladbou všeobecných spoločensko-politických časopisov na Slovensku[14], ako aj so žánrovou skladbou cirkevných časopisov na Slovensku[15]. Žánrovú klasifikáciu sme prevzali od T. Rončákovej[16], ktorá predstavila žánrovú koncepciu odrážajúcu aktuálny stav súčasnej časopiseckej tlače, pričom svoje návrhy nových modelov a definícií zasadila do kontextu etablovaných tradičných slovenských žánrových teórií[17].

Tab. 4: Rozdelenie žánrov prevzaté od T. Rončákovej

Svoj výskum sme zasadili do rámca kvantitatívno-kvalitatívnej obsahovej analýzy[18], pričom sme sa pri vyhodnocovaní jednotlivých textov a ich priraďovaní ku konkrétnym žánrom sústredili na žánrotvorné kritériá. Na účely tohto výskumu sme si osvojili päticu žánrotvorných kritérií, ktoré sa s určitými terminologickými odtienkami opakujú u mnohých teoretikov. D. Slančová ich pomenúva výrazmi funkcia, téma, forma, kompozícia, jazyk[19]. Metodologicky sme sa tak prepojili s citovaným výskumom T. Rončákovej, na ktorý nadväzujeme.

Časopis Zasvätený život vydáva Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS), vychádza dvakrát ročne a je určený predovšetkým do vnútra jednotlivých komunít zasvätených mužov a žien, avšak zároveň deklaruje dostupnosť akýmkoľvek záujemcom, ktorí si ho objednajú.[20] Do vzorky sme zaradili posledné čísla časopisu, a to tak, aby sme dosiahli celkový počet článkov porovnateľný so vzorkami časopisov v predchádzajúcich výskumoch, s ktorými sme svoje výsledky chceli komparovať. Preskúmali sme teda osem čísel od č. 1/2016 po č. 2/2019, spolu 193 novinárskych materiálov. Každý sme zaradili do žánrovej kategórie a zároveň sme v každom texte zaznamenávali prítomnosť autorského postoja, prítomnosť prvej slovesnej osoby a prítomnosť skrytej reklamy.[21] Nadviazali sme tak na štruktúru predchádzajúcich výskumov – v záujme lepšieho porovnania výstupov.

Tab. 5: Podiel novinárskych a nenovinárskych materiálov na ploche čísla podľa stranového rozsahu

Časopis Zasvätený život prakticky nemá reklamu, jedinú predstavuje pravidelná propagácia kníh vydavateľstva Lúč, ktoré časopis tlačí[22], ide teda pravdepodobne o istú formu bartrového vyrovnania. Tá časť plochy, ktorá v iných druhoch časopisov patrí reklame, sa v Zasvätenom živote rozdelila medzi novinárske a nenovinárske materiály, takže v oboch kategóriách dosiahol vyššie percentá ako iné časopisy. Takmer štvrtinu obsahu Zasväteného života tvoria nenovinárske materiály, medzi ktoré patrili temer výlučne odborné texty teologického a právnického charakteru (prednášky, úryvky z kníh, cirkevné dokumenty, analýzy kánonického práva týkajúceho sa rehoľných inštitútov, texty charakteru odborných štúdií z oblasti biblistiky, spirituality, psychológie). Ojedinele sa vyskytla aj modlitba či báseň (po jednom výskyte v celej vzorke), prípadne pápežove homílie a iné verejné prejavy. Nenovinárske materiály teda v Zasvätenom živote takmer napospol pochádzali z oblasti náučného štýlu, čiastočne z rečníckeho štýlu, minimálne z umeleckého štýlu. Znamená to, že od nenovinárskych materiálov v sekulárnych aj cirkevných časopisoch sa zásadne líšili, pretože tam do tejto kategórie patrili najmä krížovky, horoskopy, televízne programy, rubriky pre deti a pod., čiže oddychové, zábavné materiály.

Žánrová skladba

Nominálne hodnoty stavajú v žánrovej skladbe Zasväteného života na prvé miesto jednoznačne recenzie, nie je to však celkom spravodlivé, lebo ako recenzie publikoval tento časopis skôr stručné anotácie prevzaté od vydavateľov, často po dve v stĺpci. Nebývali podpísané, namiesto podpisu sa vždy uvádzal názov vydavateľstva, zároveň však neboli ani označenou inzerciou, publikovali sa v rubrike Nové knihy neskôr premenovanej na Odporúčame. Spomedzi 49 recenzií zaznamenaných vo vzorke len štyri boli iného charakteru: rozsiahle autorské recenzie aktuálnych filmov.

Odhliadnuc od recenzií sa ako najčastejšie žánre v Zasvätenom živote ukázali populárno-náučné texty, eseje a zápisníky. Zápisníky sú maloformátové veľmi subjektívne žánre beletrizovaného typu a časopis ich publikoval v stabilnej rubrike, zvyčajne po dva v čísle. Tvorili ich osvedčené autorky Hermana Matláková a Eva Rušínová. Texty prvej dosahovali vysokú kvalitu osobných zážitkov a úvah skúsenej, zrelej autorky; texty druhej boli myšlienkovo a štylisticky pomerne nesúrodé, autorka stavala na výraznú expresívnosť, hovorovosť, slangovosť, uvoľnenosť a jej myšlienkovú niť (a pointu) bolo niekedy ťažké sledovať.

Populárno-náučné texty sa pohybovali na pomedzí ešte publicistického a už náučného štýlu. Okrem historických či spirituálnych textov medzi ne patrili príspevky zo stálej rubriky venovanej botanike (konkrétnym liečivým bylinám, kvetom, olejom…). Tieto texty boli často kontaminované úvahovými prvkami a poučujúcim náučným prístupom. Aj eseje často niesli znaky príhovorového, adresného prístupu, objavovali sa v nich rečnícke prvky (oslovenia, otázky, rady, výzvy), prípadne zahŕňali aj prvky aktuálnej informácie (na úvodnej správe o výročí a pod. postavili úvahu s náučnými prvkami).

Typický pre Zasvätený život bol pomerne vysoký výskyt spravodajských žánrov (referáty, krátke správy, rozšírené správy), ktoré patria medzi denníkové žánre a v časopisoch sa prakticky nevyskytujú – na rozdiel od vyslovene časopiseckého tzv. týždenníkového spravodajstva, ktoré má zhrňujúci a glosátorský charakter. Príspevok tohto druhu sme však v našej vzorke zaevidovali len raz. Naopak, klasické spravodajstvo s dôrazom na informáciu a s absenciou názoru plnilo v špecifickej komunite adresátov časopisu významnú úlohu a suplovalo nedostatok iných informačných zdrojov a tokov.[23]

Graf 1: Porovnanie žánrovej skladby Zasväteného života a sekulárnych všeobecných spoločensko-politických časopisov

Pri porovnaní so sekulárnymi všeobecnými spoločensko-politickými časopismi[24] je zrejmý výrazný rozdiel – ide očividne o zásadne odlišné typy časopisov s odlišnými funkciami, publikami, komunikačnými cieľmi. V Zasvätenom živote absentovali typické časopisecké soft longformy aj klasické lifestylové žánre (dobré rady, klebety). Medzi klebety sme tu zaradili len dva texty charakteru celebritných klebiet, keď sa noví predsedovia ženskej a mužskej konferencie rehoľných predstavených prezentovali v lifestylovom odľahčenom štýle. Vďaka špecifickému charakteru Zasväteného života absentovali, pochopiteľne, aj zásadné spoločensko-politické materiály spracované formou investigatívy, hard longformu, komentára. Rehoľný časopis však zaostával za sekulárnymi aj v žánroch vhodných na tlmočenie duchovných posolstiev, ako sú rozhovory, príbehy, portréty, prípadne reportáže. Tie predstavujú základné nástroje žurnalistického remesla a umožňujú autorom naplno uplatniť štylistické zručnosti. Sú teda istou známkou žurnalistickej kvality a ich absencia svedčí skôr o nižšej miere „žurnalistickosti“ v prospech iných komunikačných sfér a jazykových štýlov (náučného, rečníckeho, náboženského). Pre Zasvätený život bola zároveň príznačná neprítomnosť žánru čitateľských ohlasov, ktorá svedčí o neprítomnosti potreby tohto druhu kontaktu s čitateľmi a komunikácie s nimi.

Graf 2: Porovnanie žánrovej skladby Zasväteného života a cirkevných časopisov

Vo vzťahu k cirkevným časopisom[25] vykazuje Zasvätený život vyšší stupeň žánrovej zhody, čo je zrejmé napr. pri populárno-náučných textoch, portrétoch, rozhovoroch, príbehoch. I tu vystupujú do popredia recenzie a eseje publikované v Zasvätenom živote v nezvyklých počtoch (čo už bolo ozrejmené vyššie). Vyzdvihnúť treba využitie zápisníkov a svedectiev ako maloformátových, výrazne subjektívnych foriem s potenciálom príťažlivou a zrozumiteľnou formou odovzdať duchovné posolstvo. Žáner zápisníka pestuje Zasvätený život cieľavedome; žáner svedectva sme zaznamenali len nárazovo, keď sa v súvislosti s témou rehoľného povolania publikovali krátke osobné svedectvá piatich zasvätených.

Celkovo bolo pre žánrovú skladbu Zasväteného života typické náročné hľadanie žánrovej dominanty, najmä pre častú medzištýlovú hybridizáciu. Novinárske materiály informačného, populárno-náučného alebo úvahového charakteru boli často poznačené snahou o osobnejší kontakt s príjemcami (adresnosť, príhovorovosť, rečnícke prvky), tendenciou poučovať a odovzdávať rady, prípadne presahmi do odbornej teologickej oblasti (spiritualita, pastorácia). Ak by sme teda chceli hovoriť o prienikoch publicistického štýlu s inými štýlmi, ako prvé by sa núkali náučný a rečnícky štýl. Sledovanie komunikačnej funkcie, komunikačného typu a vrstvy výrazových prostriedkov nás však vedie aj k potrebe odvolať sa na špecifický a samostatný náboženský štýl, ktorého existenciu podrobne a kompetentne obhájil J. Mlacek[26]. Primárnemu náboženskému štýlu podriadil sekundárny liturgický a kazateľský štýl. V ich rámci rozlíšil ešte terciárne štýly – v liturgickom modlitbový a paraliturgický (ľudová zbožnosť) a v kazateľskom katechetický. Práve modlitbové, kazateľské a katechetické prvky zanechali výraznú stopu aj na textoch publikovaných v Zasvätenom živote.

Prítomnosť názoru

Prítomnosť autorského postoja v skúmaných textoch sme zaznamenávali binárne: 1 (prítomný), 0 (neprítomný). Rovnako sme zaznamenávali prítomnosť prvej slovesnej osoby aj prítomnosť skrytej reklamy.

Priemerný koeficient prítomnosti názoru v Zasvätenom živote bol 0,90, v sekulárnych časopisoch 0,95 a v cirkevných časopisoch 0,56. V cirkevných časopisoch aj v Zasvätenom živote sme pre objektívnosť vylúčili z výpočtu spravodajské materiály (krátke správy, rozšírené správy, referáty). V cirkevných časopisoch bol názor oslabený najmä vo fenoménoch, reportážach, recenziách, príbehoch a portrétoch. V Zasvätenom živote bol oslabený len v portrétoch a v populárno-náučných textoch, čo obom žánrom slúži ku cti, pretože portrétom, ale najmä populárno-náučným textom svedčí nestranný nadhľad a istá miera náučného, vedeckého prístupu. V ostatných textoch autori publikujúci v Zasvätenom živote sebavedomo prezentovali vlastný postoj, čo svedčí (aj) o autorskej zrelosti – na rozdiel od niektorých autorov cirkevných médií, produkujúcich vágne, povrchné texty.

Prítomnosť prvej slovesnej osoby

Priemerný koeficient prítomnosti prvej slovesnej osoby (najmä v singulári, ale aj v pluráli) dosiahol v Zasvätenom živote hodnotu 0,37. V sekulárnych časopisoch bol 0,28 a v cirkevných časopisoch 0,54. Pričom v rámci sekulárnych časopisov sme zaznamenali disproporciu medzi elitným .týždňom (s koeficientom 0,41) a zvyškom vzorky (s priemerným koeficientom 0,23). Je teda zrejmé, že Zasvätený život sa výskytom prvej osoby blíži .týždňu a cirkevným časopisom. V cirkevných časopisoch sme však prvú osobu registrovali v žánroch, ktorým neprislúcha, ako sú komentáre, populárno-náučné texty, portréty, soft longformy, dokonca aj recenzie. Naopak, v .týždni sa prvá osoba využívala v analýzach, esejach, reportážach, kde slúžila na posilnenie autentickosti a autorskej autority. V Zasvätenom živote išlo o zmes oboch prístupov – výskyt prvej osoby bol vysoký v reportážach a esejach, ale aj v populárno-náučných textoch a v soft longformoch. Môžeme teda konštatovať, že tu badať aj potrebné autorské sebavedomie, aj istú mieru amatérskeho, prípadne nenovinárskeho (rečníckeho) prístupu.

Prítomnosť skrytej reklamy

Priemerný koeficient nepriznanej reklamy v Zasvätenom živote dosiahol hodnotu 0,24. V sekulárnych časopisoch bol 0,13 a v cirkevných 0,04. Pričom v rámci sekulárnych časopisov výrazne vytŕčala v tomto ohľade Slovenka s koeficientom 0,31. V tomto časopise sme konštatovali neetické zneužívanie novinárskych materiálov na skrytú reklamu. Na tento účel slúžil najmä rozhovory, príbehy, dobré rady, soft longformy a fotoreportáže. V Zasvätenom živote sme registrovali jediný soft longform s reklamným zameraním (propagovala sa charita, konkrétne medovníkové srdiečka sestier vincentiek v rámci ich každoročnej zbierky na misie). Všetky ostatné pozitívne nálezy sa týkali spomenutých recenzií/anotácií s odkazom na konkrétne vydavateľstvo a s textom očividne prevzatým z oficiálnych materiálov vydavateľstva. Nemožno teda hovoriť o vyslovene neetickom počínaní, najmä s ohľadom na fakt, že ani propagáciou charity, ani propagáciou kníh sa časopis neobohatil, ale na zbierku aj na knihy upozorňoval takpovediac v záujme „dobrej veci“.

Záver

Časopis Zasvätený život svedčí o snahe odpovedať na výzvy obsiahnuté v cirkevných dokumentoch využívať mediálne nástroje na komunikačné ciele cirkvi a narábať s týmito nástrojmi profesionálne, na vysokej kvalitatívnej úrovni. Svedčí o tom aj formálna stránka časopisu: veľkorysý grafický dizajn v štýle obrázkového časopisu, hoci na matnom papieri v čiernobielej úprave. Text nie je prehustený, naopak, je zalomený veľmi „vzdušne“ a veľké plochy i celé strany sú venované obrazovým a iným vizuálnym prvkom s minimom textu, takže neraz pomerne stručné materiály dosiahnu viacstranový rozsah. Celkový rozsah časopisu bol v našej vzorke od 40 do 72 strán (vrátane príloh, ktoré boli vkladané doprostred časopisu a číslované osobitne), čiže priemerne 55,5 strany na číslo. Na jedno číslo pripadalo priemerne 24 novinárskych textov a 4,5 nenovinárskych textov.

Ako sme ukázali vyššie, pre žánrovú skladbu Zasväteného života je typická kontaminácia novinárskych materiálov prvkami náučného, rečníckeho a náboženského štýlu. Bol to dôsledok jednak prirodzeného tematického zamerania textov (na oblasť teológie, najmä spirituality) a jednak štylistických návykov jednotlivých autorov, ktorí v sebe nezapreli tendenciu kázať (prihovárať sa publiku) a poučovať (vyučovať). Výkladový a úvahový makrokompozičný prístup tak v mnohých prípadoch potlačil iné prístupy, ktoré ostali len naznačené (rozprávací, opisný, informačný). Pozorovali sme to najmä v textoch so žánrovou dominantou eseje, kde sa často uplatnil vzorec: informačný alebo zážitkový (čiže spravodajský alebo reportážny) úvod a naň naviazaná košatá úvaha s rozborom a poučením. Aj preto sa vo výslednej žánrovej skladbe presadili (do značnej miery hybridizované) eseje na úkor pôvodných, rýdzo žurnalistických žánrov, ako reportáže, analýzy, fejtóny.

Podobne možno konštatovať nevyužitý potenciál žánrov vhodných na prenášanie duchovného posolstva, a to prostredníctvom osobného zážitku, svedectva, emócie. Okrem reportáží sa to týka najmä príbehov a svedectiev, ktorých sme vo vzorke zaznamenali veľmi málo. Tie publikované však svedčili o autorskom potenciáli, ktorého výdatnejšie využitie môžeme na tomto mieste sformulovať ako odporúčanie pre redakciu Zasväteného života.

Pretlak náučného obsahu a prístupu rehoľného časopisu určeného najmä do vnútra komunity však netreba interpretovať ako negatívum alebo znak neprofesionality. Je to skôr dôsledok funkcie periodika a komunikačného cieľa jeho vydavateľov. Je zrejmé, že takýto časopis sa vo svojej pragmatickej zložke výrazne líši od sekulárnych časopisov i od náboženských časopisov určených širokej verejnosti. Kým ony sa usilujú – ako to učia základné masmediálne teórie – informovať o spoločenskom dianí, zaujímať k nemu postoj, zabávať a sprostredkúvať oddych, pričom všetky tieto funkcie sú zároveň v službe komerčného zisku, interný komunitný časopis náboženského charakteru chce najmä formovať, duchovne povzbudzovať, inšpirovať na uvažovanie, modlitbu, zahĺbenie sa… Samozrejme, ak sa má dosiahnuť tento účinok, je potrebná aj príťažlivá a zrozumiteľná forma. Žurnalistika také formy ponúka a redakcie časopisov typu Zasväteného života stoja pred úlohou nachádzať čo najlepšiu rovnováhu medzi osvedčenými formami a hlbokomyseľnými obsahmi.


Doc. Terézia Rončáková, PhD., Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku, terezia.roncakova@ku.sk

Mgr. Miroslava Čačková, Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku, zz@rehole.sk


Literatúra a pramene

FOLLRICHOVÁ, Mária – HACEK, Ján – KUBÍNYI, Peter: Novinárske žánre pre zrakovo znevýhodnených študentov – teória a prax. Bratislava : Stimul, 2015. ISBN 978-80-8127-146-5

FRIGO, Gilberto: Katechizmus  zasväteného života. Zachej : Košice, 2015. ISBN 978-80-9718-811-5

Gunter, Barrie: Media research methods. London, Thousand Oaks, New Delhi: SAGE, 2000. ISBN 0-7619-5658-1

Hornig Priest, Susanna: Doing media research. An introduction. London, Thousand Oaks, New Delhi: SAGE, 1996. ISBN 0-8039-7293-8

Mlacek, Jozef: Štylistické otázky náboženskej komunikácie (Úvahy o jej vymedzovaní a štylistickej členitosti). Verbum : Ružomberok, 2012. ISBN 978-80-8084-929-0

OLEKŠÁK, Peter: Cirkev a médiá. Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta : Ružomberok, 2008. ISBN 978-80-8084-290-1

POLÁČIKOVÁ, Dominika: Médiá  mužských a ženských reholí na Slovensku [bakalárska práca]. Katolícka univerzita v Ružomberku : Ružomberok, 2019.

POLÁČIKOVÁ, Dominika: Periodiká a médiá mužských a ženských reholí na Slovensku. In: Zasvätený život, 2019, roč. 10, č. 2, s. 29 – 31. ISSN 1338-1032

RONČÁKOVÁ, Terézia: Súčasné žurnalistické žánre. Verbum : Ružomberok, 2016, 290 s. ISBN 978-80-561-0358-6

RONČÁKOVÁ, Terézia, LETTRICH, Miroslav & PSÁROVÁ, Miroslava: Jednorožec medzi médiami: cirkevné časopisy sa svojimi špecifikami vymykajú z bežného žurnalistického sveta. Žánrové porovnanie sekulárnych a cirkevných týždenníkov. In: Studia theologica, rukopis prijatý na publikovanie, 2020. ISSN 1212-8570 (print), 2570-9798 (online)

RONČÁKOVÁ, Terézia & MôCOVÁ, Lenka: New journalistic genres in social weeklies: a statistical probe. Rukopis v recenznom posudzovaní. 2020.

Slančová, Dana: Praktická štylistika (2. vyd.). Prešov : Slovacontact, 1996. ISBN 80-901-4179-x

SOČUFKA, František: Dobrá kniha: „ponad“ polstoročie jezuitského apoštolského diela. In: Viera a život, 2020, roč. XXX, č. 1, s. 3 – 12. ISSN 1335-6771

SUMILASOVÁ, Magdaléna: Slávnostné laudatio pri udeľovaní ceny za prínos pre zachovanie pamäti národa sr. Ive Kúšikovej. In: Zasvätený život, 16. novembra 2015, dostupné na: https://zasvatenyzivot.sk/sr-iva-kusikova-ssps-sa-stala-laureatkou-ceny-ustavu-pamati-naroda-2015/.

Tušer, Andrej – Follrichová, Mária.: Teória a prax novinárskych žánrov I. Bratislava : Univerzita Komenského, 2001. ISBN 80-223-1555-9

Veľas, Štefan: Teória a prax novinárskych žánrov II. Bratislava : Univerzita Komenského, 2000. ISBN 80-223-1493-5


[1] Spravidla ide o trojicu sľubov chudoby (nič nevlastniť), čistoty (nežiť s partnerom) a poslušnosti (podliehať predstavenému). V niektorých spoločenstvách však majú aj špecifický štvrtý sľub, prípadne aplikujú mierne modifikované sľuby.
[2] Podrobne pozri v: FRIGO, Gilberto: Katechizmus  zasväteného života. Košice : Zachej, 2015.
[3] Údaje sú k 31. decembru 2018.
[4] Podrobne a prehľadne o cirkevných dokumentoch na tému médií pozri v: OLEKŠÁK, Peter: Cirkev a médiá. Ružomberok : Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, 2008.
[5] Konkrétne tri encykliky: Mirari vos (1832, Gregor XVI.), Nostis et nobiscum (1849, Pius IX.) a Etsi nos (1882, Lev XIII.).
[6] Divini illius Magistri (1929) a Vigilanti Cura (1932).
[7] V encyklike Miranda prorsus (1957).
[8] Pre úplnosť treba poznamenať, že nešlo o úplne nový orgán v štruktúrach Svätej stolice: už v roku 1948 bola zriadená Pápežská komisia pre náučný a náboženský film, ktorá bola neskôr povýšená na pápežskú radu (1952) a jej pôsobnosť bola rozšírená aj na rozhlas a televíziu (1954). Táto sa v r. 1964 transformovala na spomenutú komisiu a v roku 1989 bola povýšená na Pápežskú radu pre spoločenské komunikačné prostriedky. Naposledy ju v rámci reformy Rímskej kúrie pápež František zmenil na Sekretariát pre komunikáciu (2015) a neskôr na Dikastérium pre komunikáciu (2018), pričom do tejto novej inštitúcie zahrnul ďalších osem vatikánskych mediálnych ustanovizní: Vatikánske televízne centrum, Vatikánske vydavateľstvo, L´Osservatore Romano, Vatikánsky rozhlas, Tlačový úrad Svätej stolice, Fotografický servis, Vatikánsku internetovú službu a Vatikánsku tlačiareň.
[9] Spravidla koncom mája/začiatkom júna.
[10] Posol dosiahol svoj rekord 50-tisíc kusov v roku 1998 a odvtedy mierne klesá, pričom pred násilným zrušením v roku 1949 mal náklad 65-tisíc kusov. Jeho vydávanie obnovili jezuiti v Kanade v roku 1974. V Galte, v provincii Ontario vychádzal najmä pre slovenských ekonomických vysťahovalcov v náklade 2 200 kusov. Od roku 1990 vychádza znova na Slovensku.
[11] SOČUFKA, František: Dobrá kniha: „ponad“ polstoročie jezuitského apoštolského diela. In Viera a život, 2020, roč. XXX, č. 1, s. 12.
[12] Život a tvorbu I. Kúšikovej podrobne približuje laudácio prednesené pri príležitosti udelenia tejto ceny: SUMILASOVÁ, Magdaléna: Slávnostné laudatio pri udeľovaní ceny za prínos pre zachovanie pamäti národa sr. Ive Kúšikovej. In: Zasvätený život, 16. novembra 2015, dostupné na: https://zasvatenyzivot.sk/sr-iva-kusikova-ssps-sa-stala-laureatkou-ceny-ustavu-pamati-naroda-2015/.
[13] Povedala Iva Kúšiková pre bakalársku prácu Dominiky Poláčikovej (POLÁČIKOVÁ, Dominika: Médiá  mužských a ženských reholí na Slovensku [bakalárska práca]. Ružomberok : Katolícka univerzita v Ružomberku, 2019).
[14] RONČÁKOVÁ, Terézia – MôCOVÁ, Lenka: New journalistic genres in social weeklies: a statistical probe. Rukopis v recenznom posudzovaní. 2020.
[15] RONČÁKOVÁ, Terézia – LETTRICH, Miroslav – PSÁROVÁ, Miroslava: Jednorožec medzi médiami: cirkevné časopisy sa svojimi špecifikami vymykajú z bežného žurnalistického sveta. Žánrové porovnanie sekulárnych a cirkevných týždenníkov. In: Studia theologica, rukopis prijatý na publikovanie, 2020.
[16] RONČÁKOVÁ, Terézia: Súčasné žurnalistické žánre. Verbum : Ružomberok, 2016.
[17] Tušer, Andrej – Follrichová, Mária.: Teória a prax novinárskych žánrov I. Bratislava : Univerzita Komenského, 2001; Veľas, Štefan: Teória a prax novinárskych žánrov II. Bratislava : Univerzita Komenského, 2000; FOLLRICHOVÁ, Mária – HACEK, Ján – KUBÍNYI, Peter: Novinárske žánre pre zrakovo znevýhodnených študentov – teória a prax. Bratislava : Stimul, 2015.
[18] Gunter, Barrie: Media research methods. London, Thousand Oaks, New Delhi: SAGE, 2000, s. 83 – 88; Hornig Priest, Susanna: Doing media research. An introduction. London, Thousand Oaks, New Delhi: SAGE, 1996, s. 114.
[19] Slančová, Dana: Praktická štylistika (2. vyd.). Prešov : Slovacontact, 1996, s. 116 – 117.
[20] Napr. na stránke zasvatenyzivot.sk, na ktorej je zároveň zverejnený celý archív časopisu od jeho vzniku v roku 2010. Pravidelne sa na nej publikujú príspevky v rôznych rubrikách, vychádzajúce priebežne a nezávisle od periodicity vychádzania tlačenej verzie časopisu.
[21] Prítomnosť názoru patrí medzi dôležité žánrové ukazovatele: v niektorých žánroch je žiaduca a tam signalizuje autorské sebavedomie a schopnosť zaujať vlastný postoj, v niektorých žánroch je nežiaduca a tam, naopak, signalizuje amatérsky prístup. Prítomnosť prvej slovesnej osoby súvisí s mierou subjektívnosti. Vo všeobecnosti ide v žurnalistických textoch o nežiaduci prvok prípustný len výnimočne na podporenie funkcie konkrétneho komunikátu (napr. na posilnenie autentickosti, emotívnosti, presvedčivosti), v súčasnosti však badáme jeho nadužívanie, a preto je zaujímavé sledovať jeho výskyt. Problematika skrytej reklamy sa vynorila počas výskumu všeobecných spoločensko-politických týždenníkov, v ktorých sa tento neetický prístup k žurnalistickému spracúvaniu materiálov ukázal ako nečakane frekventovaný, a preto sme nepriznanú reklamu zaradili medzi sledované premenné.
[22] Vo svojej spriaznenej tlačiarni Devín Printing House, ako sa uvádza v tiráži.
[23] Hoci Zasvätený život vzhľadom na svoju polročnú periodicitu publikuje bežné správy o zmenách vo vedení reholí a pod. priebežne na svojom webe, stále mu ponecháva pomerne významný priestor aj v tlačenom vydaní.
[24] Do vzorky všeobecných spoločensko-politických časopisov boli zahrnuté všetky aktuálne vychádzajúce na Slovensku: Plus 7 dní, Život, .týždeň, Slovenka. Výskum sa konal na vzorke 658 novinárskych materiálov, teda priemerne 165 na jeden titul (porov. RONČÁKOVÁ, Terézia – MôCOVÁ, Lenka: New journalistic genres in social weeklies: a statistical probe. Rukopis v recenznom posudzovaní. 2020).
[25] Do vzorky cirkevných časopisov boli zahrnuté oba najvýznamnejšie celoslovenské týždenníky dvoch najväčších kresťanských cirkví na Slovensku: Katolícke novinyEvanjelický posol spod Tatier. Výskum sa konal na vzorke 584 novinárskych materiálov. Neproporčne veľkú časť z nich však tvorilo spravodajstvo. Po odrátaní spravodajských materiálov ostalo 362 materiálov, teda priemerne 181 na jeden titul (porov. RONČÁKOVÁ, Terézia – LETTRICH, Miroslav – PSÁROVÁ, Miroslava: Jednorožec medzi médiami: cirkevné časopisy sa svojimi špecifikami vymykajú z bežného žurnalistického sveta. Žánrové porovnanie sekulárnych a cirkevných týždenníkov. In: Studia theologica, rukopis prijatý na publikovanie, 2020).
[26] Mlacek, Jozef: Štylistické otázky náboženskej komunikácie (Úvahy o jej vymedzovaní a štylistickej členitosti). Verbum : Ružomberok, 2012.