„Život je šanca mať rád.“

Rozhovor s bývalým redaktorom časopisu Zasvätený život Milanom Zalehom, CSsR publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2021.

Milan Zaleha sa narodil v roku 1973 v Stropkove. Po štúdiu na gymnáziu vstúpil k redemptoristom východného obradu a absolvoval formáciu v Krakowe, Lubaszowe a Tuchowe. Bakalárske teologické štúdiá absolvoval na pontifikálnej Univerzite sv. Urbana v Ríme. V poľskom Lubline následne získal titul magister kánonického práva. V košickej eparchii a prešovskej arcieparchii prešiel v rámci duchovnej služby rôznymi zaradeniami. Je aktívnym v hnutí Svetlo-Život, spolupracuje s animátorskou školou GKAE a je redaktorom časopisu Zasvätený život.

Prečo redemptoristi?

Predovšetkým asi preto, že som vyrastal pri redemptoristovi o. Jozefovi Čverčkovi. V čase môjho dospievania (po roku 1989) začali tiež do našej farnosti v Stropkove prichádzať aj iní redemptoristi – otcovia a študenti – a veľmi ma oslovovalo to, ako žili, aj to, čo hovorili o ľudových misiách. Bol tam však aj taký racionálny prístup. Poznal som trochu prácu jezuitov, ale mňa odrádzalo, že veľa študujú ;o)). Poznal som trochu prácu saleziánov, ale s mojím prístupom k športu som dospel k presvedčeniu, že to asi nebude nič pre mňa ;o)). Ako gréckokatolík som vedel, že sú tu baziliáni, ale ako gymnazista som vstúpil do Matice slovenskej, takže asi by sme si tiež veľmi nerozumeli ;o)) Iné rehole som poznal len zo samizdatového časopisu Zrno, ktorého jedno číslo bolo venované opisu jednotlivých reholi, ale veľmi ma neoslovili. A tí redemptoristi, ktorých som poznal, mi prišli takí „do koča a do voza“ (v Poľsku by povedali „do tańca i do rużańca“ ;o))), tak som išiel k nim.

Pracoval si s mladými ľuďmi. V čom si videl najväčšiu výzvu?

Stále pracujem a považujem to za veľké privilégium.

Ako prvé mi pri téme najväčšej výzvy napadlo: „Nedovoliť mladým, aby sa pozabíjali sami a pri tom ich nepozabíjať.“ ;o)) Mladí, keď sa rozhýbu (to je prvá výzva), sú úžasní a neskutočne obdarovaní. Vtedy však majú tendenciu stať sa „neriadenými strelami“. D         ruhou výzvou je potom nasmerovanie tej ich ohromnej energie a talentu, ale tak, aby sme v nich nezabili ich individualitu. Skôr naopak, aby sme z nich „vyluskli“ maximum ich darov.

Ako je to s vierou mladých? Čím je inšpirujúca?

Viera mladých je v mnohom ovplyvnená vierou ich rodičov a ich okolia. Keď vyrastali v prostredí povrchnej viery, tak aj ich prístup k viere je povrchný. Ak to bolo prostredie živej viery, tak aj tá ich viera je taká „konkrétnejšia“, viac hľadajúca. V každom prípade, keď mladý človek dospeje k svojmu osobnému rozhodnutiu pre vieru, je v jej prežívaní radikálny, nesnaží sa v nej „kľučkovať“ tak, ako sme na to zvyknutí my starší.

Čo Ti prinášalo radosť v práci s mladými?

Slovo „edukácia“ pochádza z latinského „ex-ducere“, čiže „vyviesť“ alebo „vytiahnuť na povrch“. Práve toto je mojou najväčšou radosťou v pastorácii mladých – byť svedkom a spolupracovníkom pri „vyťahovaní na Božie svetlo“ toho bohatstva, ktoré v mladých je. Je pre mňa neskutočnou radosťou sledovať, ako sa mladí rozvíjajú a dozrievajú.

Kde vidíš rezervy pri práci s mladými?

Vidím ich niekoľko. Niekde sa mladým nevenuje špeciálna starostlivosť a mladí tam nenachádzajú priestor, kde by im niekto načúval. Sú farnosti, kde sa mladým venujú, ale všetky opekačky, športové turnaje a iné aktivity sú vnímané ako vrchol pastorácie a nie ako to, čím majú byť – preevanjelizáciou, za ktorou by malo nasledovať prvotné ohlasovanie, formácia a vovedenie do života Cirkvi. A tam, kde sa aj toto všetko deje, sa často zabúda na jednu vec – pastorácia mládeže nemôže byť oddelená od pastorácie povolaní.

Viedol si mnoho ľudových misií, aký je o ne záujem?

Už šesť rokov som na misiách nebol, ale moja skúsenosť hovorí, že veľa záleží od postoja miestneho pastiera. Ak sa on na misie tešil, tak aj veriaci boli veľmi otvorení a prichádzali s očakávaním. Ak to miestny kňaz bral ako ďalšiu pastoračnú aktivitu, ktorú v jeho farnosti urobia misionári, tak… Aj veriaci to brali tak… Bez veľkého nadšenia.

Čo je potrebné urobiť preto, aby misie vo farnosti vedel dnešný človek uchopiť ako príležitosť?

Veľmi prospešné je, ak vo farnosti vznikne pred misiami tím ľudí, ktorí sa za misie modlia, pretože misie sú predovšetkým zvláštnym časom milosti. Je tiež fajn, ak si ľudia uvedomia, že možno oni majú problém nájsť si čas, aby išli niekam na duchovné cvičenia, a toto sú duchovné cvičenia, ktoré prišli za nimi.

Akou prípravou si prešiel pred tým, ako si sa stal ľudovým misionárom?

Desať mesiacov som strávil v našom kláštore v Krakowe, kde som absolvoval tirocínium. Skúsený misionár nás postupne vovádzal do „teológie“ misii i jednotlivých kázní. Každý týždeň sme dostali jednu schému, na základe ktorej si každý z nás za týždeň napísal svoju kázeň, ktoré sme si potom spoločne čítali, hodnotili a upravovali. Tiež sme sa pripojili k misijným tímom a išli sme si misie aj vyskúšať.

Je zasvätený človek schopný odpovedať na základné potreby kresťana dneška alebo inak – sme pripravení uchopiť situáciu dnešného človeka?

V seminári som mal jedného z predstavených, ktorý bol ovplyvnený duchovnosťou fokolarínov. Od neho som počul, okrem iného, aj vetu, ku ktorej sa často vraciam: „Nie je dôležité vždy niečo povedať. Dôležité je byť s ľuďmi.“ Keď budeme robiť toto a zároveň budeme pamätať, že našou základnou úlohou je byť prorockým znakom toho, že stojí za to dať Bohu všetko, tak budeme pre dnešných kresťanov tým, čím máme byť.

Čo vidíš ako potrebné ponúknuť človeku dneška?

Nádej. Mám rád výrok: „Nemaľujme si čerta na stenu. Namaľujme si tam anjela.“ My môžeme ešte viac. Môžeme samým sebe aj iným „namaľovať“ – zjavovať Boha, ktorý je nad všetkým, všetko drží vo svojej ruke a o všetko sa stará.

Majú ľudové misie ešte zmysel v dobe internetu, facebooku a instagramu?

Majú. Pretože misie nie sú iba odovzdávaním informácií. Je to udalosť, je to stretnutie, je to milostivý čas. Ja som sa vždy snažil, aby boli misie dostupné aj pre najmenšiu filiálku, aby sme sa mohli stretnúť a aby sme mohli tento čas spoločne prežiť.

Aký záujem prejavujú veriaci o sviatosti? Hlavne o sviatosť zmierenia.

Môj život aj duchovnosť dosť intenzívne ovplyvnila formácia v Hnutí Svetlo-Život. Jeho zakladateľ o. František Blachnický vo svojej liturgickej škole napísal toto: „Naša ľudová a dosť rozšírená predstava Boha je neraz vzdialená od obrazu, aký nám odkrývajú stránky Svätého písma. Predstavujeme si Boha statického, ako kohosi, kto existuje v samom sebe niekde ďaleko, kto posiela človekovi svoju pravdu, aby veril, svoj zákon, aby ho zachovával, a svoju pomoc (tzv. milosť) na zachovanie zákona. Povinnosti veriaceho človeka voči Bohu sa zužujú do troch oblastí: naučiť sa Bohom zjavené pravdy a veriť v ne, zachovávať Božie prikázania a používať sviatosti ako tzv. „prostriedky“ milosti. Takéto chápanie Boha a jeho vzťahu k človeku je nehistorické a neosobné. Človek sa podľa toho nekontaktuje s Bohom bezprostredne ako živá osoba so živou osobou, ale prostredníctvom troch „vecí“, ktorými sú poznanie (pravda), zákon, sviatosti. Tieto tri „veci“ sú pritom chápané nadčasovo ako prvky zo svojej podstaty nemeniteľné. Všetky tieto „veci“ sú, samozrejme, v určitom zmysle správne – ale z druhej strany majú veľmi ďaleko k obrazu Boha načrtnutého v dejinách spásy zapísaných na stránkach Biblie.“ Nemám k tomu čo dodať. Tieto slová, aj keď boli napísané pred niekoľkými desaťročiami, sú, myslím, stále aktuálne.

Čím je pre Teba zasvätený život?

Napadli mi slová jednej piesne od Elánu: „Život je šanca mať rád.“ ;o)) Ale vážne. Pre mňa je to naozaj šanca. Už niekoľko rokov sa učím, keď prídu situácie, ktorým nerozumiem, nepýtať sa: „Prečo?“ – „Prečo sa mi to stalo?“ ale „Ako?“ – „Ako mám cez túto situáciu prejsť? Čo ma cez to chceš naučiť?“

Ako vnímaš svoje zasvätenie sa Bohu v službe kňaza, rehoľníka?

Ja to vnímam v dvoch rozmeroch. Jedným je rozmer prorockého znaku, že je možné snažiť sa o nezištnú lásku (čistota), dôverovať v Božiu starostlivosť (chudoba) a hľadať Božiu vôľu ako základ svojho života (poslušnosť). Z druhej strany, keďže som bol povolaný do činnej kongregácie, vnímam svoje sľuby ako niečo, čo ma robí slobodnejším pre misiu.

V čom je najväčší zmysel tohto zasvätenia, v čom naplnenie?

Viacerí moji priatelia kňazi mi už povedali: „Vieš, Milan, mňa asi Boh povolal za kňaza, lebo nemal iný spôsob, ako ma zachrániť.“ Čím ďalej, tým viac nad týmto vyznaním rozmýšľam. A stále viac sa blížim k presvedčeniu, že aj v mojom prípade je to tak – Boh ma v prvom rade nepovolal, aby som robil misie či venoval sa mládeži, ale aby ma zachránil pre večnosť s ním.

Zhováral sa Ján Štefanec, SVD

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2021.