Thomas Merton, Ad Reinhardt, spiritualita a čierne plátno
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2022.
Návštevník slovenských sakrálnych stavieb, v ktorých boli v posledných rokoch realizované nejaké umelecké intervencie, by ľahko mohol nadobudnúť dojem, že Marko Rupnik je pre slovenskú cirkev azda výlučným či až kanonickým autorom. Určite nie som sám, pre koho sú prefabrikované realizácie jeho rímskej dielne presýtené symbolizmom až nestráviteľné. Hranice a porézny pôdorys sakrálneho umenia však rozhodne toto chápanie nevyčerpáva.
Už je to dávno, čo som v knihe Nicka Trakakisa The End of Philosophy of Religion[1] natrafil na určite príhodnú zmienku o významnom americkom umelcovi Ad Reinhardtovi (1913 – 1967), súpútnikovi Pollocka, Rothka či de Kooniga, a o sérii jeho veľkých a strohých čiernych obrazov, ktoré vytváral v 60. rokoch 20. storočia. Ide o melancholické plátna, ktoré sa vzpierajú zraku pátrajúcemu po niečom, o čo by sa dalo oprieť, od čoho by sa dalo odpichnúť, plátna, na ktorých troskotajú divácke očakávania znovu a znovu, plátna, ktoré neústupne konfrontujú divácku neistotu, trpezlivosť, disciplinovanosť i vnímanie vnímania. Ide o plátna, ktoré v mnohých ohľadoch zdieľajú troskotajúce vzopätie sa teologického či filozofického myslenia i konečné vyústenie ľudskej spirituálnej cesty.
Neskôr som naďabil na dochovanú, hoci komplexne nepublikovanú, vzájomnú korešpondenciu medzi Mertonom a Reinhardtom, ktorá pozostáva z 27 listov či 37 strán textu z obdobia rokov 1956 – 1964. Mimochodom, v roku 1959 doručil Reinhardt Mertonovi malú čiernu maľbu a on si ju umiestnil vo svojej pustovni. V ďakovnom liste 23. novembra 1957 mu napísal, že ho považuje „za najnáboženskejší, najzbožnejší a veľmi latreutický obraz“.
Oboch mužov spájalo vzájomne priateľstvo od roku 1935, keď sa stretli na Columbia University, kde obaja študovali a pracovali pre univerzitný časopis Jester. Anglikán Merton konvertoval ku katolicizmu v roku 1939 a už v decembri 1941 vstúpil do trapistického opátstva Gethsemani v Kentucky, kde v marci 1942 začal noviciát, no s Reinhardtom ostal v korešpondenčnom, prípadne sporadickom osobnom kontakte aj naďalej. Adolph Reinhardt bol odpadlík od protestantizmu, nábožensky inštitucionálne neorganizovaný, umelec celou svojou bytosťou, ktorý v roku 1957 publikoval slávny výtvarný manifest nadväzujúci na newyorskú maliarsku školu Twelve Rules for a New Academy. Keď sa od roku 1960 aj sám Merton začal venovať umeleckej tvorbe, spočiatku kaligrafii, neskôr gestickej grafike, priateľ Ad ho podporoval.
Autorka vynikajúcej monografie[2] o Reinhardtovi Lucy Lippard identifikuje medzi myslením a tvorbou oboch priateľov viacero príbuzných teologických motívov, no azda tie najvýraznejšie sa zbiehajú v chápaní temnoty, čiernej farby. Matnej čiernej jeho priam identických veľkých plátien so subtílnym krížovým vzorom tvoreným jemne sa odlišujúcimi odtieňmi čiernej (Podľa Reinhardta je kríž spôsobom negácie symbolického sveta.). Áno, čierna nie je len čierna. Podobne ako interval súmraku pohybuje sa od purpurovo čiernej cez slivkovo čiernu k temnote ťaživo čiernej. Ich vrstvená čerň je však akosi iskrivá a nástojčivá, zostruje hranice, dáva tušiť stále odsúvané a vzdialené brieždenie, odkazuje za seba či ponad seba. Jej sledovanie radikálne scitlivuje, akoby autor dosahoval Kuzánskeho coincidentia oppositorum, zbiehanie sa protikladov. Ide o plátna, pred ktorými možno stáť len v tichu. Vybolieť si ich až tak, že sa ich vnem stane transformačným, podnetným, nesmierne bohatým napriek predstieranej fádnosti prvého pohľadu…
Merton o Reinhardtovi napísal: „… jeho abstraktné umenie je čisté a religiózne. Uteká od každého naturalizmu, od každej reprezentácie k čisto formálnym a intelektuálnym hodnotám… je cudné, plné lásky k forme a naozaj veľmi dobré…“[3] Reinhardtov výtvarný výraz spejúci k „čiernym obrazom“ bol stále strohejší, úspornejší, jednoduchší a temnejší. On sám napísal, že jediným spôsobom, „ako vyjadriť, čo je abstraktné umenie alebo umenie ako umenie, je povedať, čím nie je.“[4] A nie, nejde o citát Pseudo-Dionýza Areopagitu.
Čítajúc Mertonove Nové semená kontemplácie, možno porozumieť onomu prieniku medzi kontemplatívnym mníchom a Reinhardtovým dielom ešte viac: „Cesta ku kontemplácii je temnota tak temná, že už nie je ani dramatická. Niet v nej ničoho, čoho by sa človek mohol chopiť a opatrovať to ako hrdinské či len ako obyčajné. A tak má pre kontemplatívneho človeka najvyššiu hodnotu bežná každodenná rutina práce, chudoby, ťažkostí a jednotvárnosti, akými sa vyznačujú životy všetkých chudobných, nezaujímavých a vo svete zabudnutých ľudí.“[5]
„Keď nastane čas vstúpiť do temnoty, v ktorej sme obnažení, bezmocní a sami; v ktorej uzrieme, ako je to, čo považujeme za svoju najsilnejšiu stránku, nedostatočné; ako je to, čo považujeme za svoje najskvelejšie čnosti, prázdne; v ktorej nám neostáva nič vlastné, na čo by sme sa mohli spoľahnúť; nič z našej prirodzenosti, čo by nám pomohlo, a nič na svete, čo by nás viedlo alebo nám poskytlo svetlo, až vtedy zistíme, či vôbec žijeme alebo nežijeme vierou. — A práve v tejto temnote, v ktorej nám z nás neostalo nič, čo by nás potešilo alebo utešilo našu myseľ; keď sa nám zdá, že sme sklamali; keď sa nám zdá, že sme zničení a pohltení, práve vtedy je z našej duše zvliekané to hlboké a skryté sebectvo, ktoré je nám príliš blízke, než by sme ho mohli odhaliť. Práve v tejto temnote nachádzame svoju pravú slobodu. V tejto opustenosti získavame silu. Ide o noc, ktorá nás vyprázdňuje a očisťuje.“[6]
[1] New York, Continuum, 2008.
[2] Porov. Lucy R. Lippard, Ad Reinhardt. New York: H.N. Abrams, 1981, s. 172 – 184.
[3] Thomas Merton, Run to the Mountain: Story of Vocation (ed. Patrick Hart). San Francisco: HarperCollins, 1995, s. 128 – 129.
[4] Ad Reinhardt, Art-as-Art, In: Art International, 20. 12. 1962.
[5] Thomas Merton: New Seeds of Contemplation. New York: A New Directions Book, 1972, s. 250.
[6] Tamže, s. 258.
Ladislav Tkáčik, OFMCap