Vyzerá to tam ako v Južnej Amerike. Kapucín o pôsobení v Markušovciach

Článok preberáme s láskavým dovolením redakcie nm.sk.

Chceli slúžiť chudobným niekde ďaleko od veľkých miest blízko tichej prírody tak, ako ich zakladateľ, svätý František z Assisi, pred 800 rokmi. Našli chudobné rómske rodiny v Markušovciach na Spiši, s ktorými budujú priateľský kontakt.

Deti pozývajú do ich komunitného centra na doučovanie, krúžky, na sväté omše. Laik Pali je tiež zamestnaný ako sociálny pracovník pri mestskom úrade a kapucínsky brat Tadeáš učí náboženstvo v obecnej škole. Na svätých omšiach v komunitnom centre v utorky sa zúčastňuje okolo sto ľudí – v závislosti od počasia. Kapucín brat Ľubo popisuje prvý rok s veľkým pokojom a optimizmom.

Čo ste vlastne hľadali?

My sme hľadali miesto, kde by sme pôsobili medzi Rómami a vytvárali mosty medzi miestnymi ľuďmi. Tiež sme hľadali miesto na bývanie. Saleziáni z Luníka IX. a ďalší priatelia nám radili, aby sme nebývali priamo medzi ľuďmi, ktorým chceme pomáhať, ale trochu stranou. V Markušovciach bývame v prenajatom dome vedľa starostu a trochu ďalej je osada, v ktorej je aj komunitné centrum, kde pôsobíme.

Ako na Vás zapôsobili Markušovce hneď po Vašom presťahovaní?

Po celý rok pred našim presťahovaním sme prichádzali na východné Slovensko vždy na týždeň raz za mesiac z našej domovskej komunity v Žiline. Hľadali sme miesto nášho nového pôsobenia. Cestovali sme stopom, aby sme spoznali ľudí, aby sme autenticky spoznali prostredie. Okolie Markušoviec nám odporučil pán farár zo Spišskej Novej Vsi, že to tam vyzerá ako v Južnej Amerike. Tam na nás zapôsobilo prostredie, tie hory, tí ľudia, osada, tá atmosféra. Hovorili sme si, že toto hľadáme, že toto je nám kapucínom blízke, tak ako svätému Františkovi z Assisi. Chytilo nás to za srdce. Stretli sme dobrého pána farára, dobrého starostu, ľudí. To, že sme sa tam cítili vítaní, prijatí, bolo pri rozhodovaní veľmi dôležité. Cítili sme, že Pán Boh nás tu chce.

Ako sa líši Vaše dnešné pôsobenie v Markušovciach od vašich plánov na začiatku?

Potvrdilo sa, že spolupráca s farárom a so starostom pokračuje, a to je veľmi dobré. Ďalej sa nám potvrdilo aj to, že tam má zmysel byť. Ľudia vnímajú, že sme ich neprišli obracať na vieru, ale prišli sme žiť medzi nimi. Poznajú nás po mene, sú ochotní sa s nami rozprávať. Práce a pastorácie je tam viac ako sme čakali a nás bolo málo. Provinciál a kapucínski spolubratia nás podporili a pokračujeme ďalej v tejto misii. V Markušovciach sme boli doposiaľ dvaja bratia a zakrátko budú traja.

Ako vyzerá bežný týždeň vo Vašej rehoľnej komunite?

Každý deň ráno o šiestej sa modlíme ranné chvály z breviára a nasleduje polhodinová meditácia. Tadeáš učí tri dni v týždni v škole náboženstvo. Stretávame sa na obed. Tri poobedia v týždni robíme program v komunitnom centre, a to doučovanie pre deti, ďalej športové či umelecké aktivity, duchovný program, modlitby. Priamo v komunitnom centre v utorky sú sväté omše, ktoré slúži miestny kaplán.
Spolu s nami pôsobí laik Pali. On pracuje ako sociálny pracovník zamestnaný obcou, pochádza z východu, z Košíc, robil dlho pri rómskej osade v Plaveckom Štvrtku. Je veľmi dôležitý. Robí túto sociálnu sféru a my pokrývame duchovnú oblasť.

Čo je podľa vás hlavný dôvod, že rómske rodiny prídu vo veľkom počte na sväté omše v utorky do komunitného centra, ale v oveľa menšom počte v nedeľu do kostola?

Je to asi dané historicky. Pýtali sme sa ľudí, prečo je to tak. Sú rôzne názory aj od Rómov. Hovoria, že ich „bieli“ v kostole neprijímajú alebo že ich tam nechcú, alebo sa tam necítia dobre. Rôzne dôvody. Už neviem, nakoľko sú pravdivé, ani to nechcem posudzovať. Ja sa domnievam, že my „bieli“ neprijímame rómsku náturu, s akou sa správajú na svätej omši. Na omšiach v komunitnom centre nie je neporiadok, ale je to živšie. Počas nich sa snažíme urobiť pre deti zvláštny program, aby vydržali v pozornosti. Zapájame ľudí z dediny, aby nám vypomáhali s technikou, s hudbou, s usmerňovaním detí počas omše. Počas tohto roku sme ľudí učili, kedy sa počas omší stojí, kedy kľačí, ako sa odpovedá. Na začiatku bol priebeh omší chaotický, no vidíme po tomto roku pokrok. Na omše chodia hlavne deti a čoraz viac mládeže a dospelých.

Tak to znie ako skutočne veľká misia. Koľko ľudí sa zúčastňuje svätej omše v komunitnom centre?

Závisí to aj od počasia. Rómovia sú veľmi senzitívni na počasie a nevyspytateľní. Keď je vonku teplo, tak neprídu. Ale keď prší, alebo je chladno, tak prídu v predstihu. Centrum nie je zas tak veľké. Chodí tak do 100 ľudí.

V podstate môžeme povedať, že robíte intenzívnu misionársku činnosť, ktorú Cirkev potrebuje. Aké boli vaše začiatky spoznávania rómskych rodín v osade?

Cez deti. A tiež cez sociálne otázky, ktoré rieši hlavne Pali. Ja si myslím, že tie sociálne otázky a duchovná oblasť idú ruka v ruke. Nedá sa tu jedno bez druhého robiť. Napríklad často riešime záškoláctvo. Pri tom povzbudzujeme deti i rodičov, že škola je dôležitý základ. Na tom staviame. Vzdelanie, doučovanie, aktivity, ktoré im ponúkame, zmysluplné trávenie času. Stretávame sa často aj s otázkou a potrebou stáleho zamestnania, ktorá je primárna, aby rodina mohla fungovať. Vidíme veľký záujem ale málo možností zamestnať sa v okolí, preto musia muži hľadať prácu aj v zahraničí. Tak musia žiť rodiny bez otcov a to má negatívny dopad aj na deti. Brat Tadeáš vyučuje náboženstvo, takto spoznal deti a ich rodičov. A ja viac menej chodím po domoch.

Zaklopali ste, otvorili ste, pozdravili ste sa….?

Áno. Oni sú bezprostrední. Spýtajú sa, kto som, čo som. Ja poviem, že som rehoľník, kapucín.

A chodíte v rehoľnom habite?

Áno. Takže takto spoznávam rodiny cez jednoduché prejavy záujmu, cez rozhovory, cez požehnávanie a modlitbu za nich. Pozývajú nás k nim domov na kávu, na obed. Stále hľadáme spôsoby našej služby. V mnohom vychádzame z našich skúseností z pôsobenia v Plaveckom Štvrtku, kde sme pôsobili 8 rokov a z iných podobných diel.

Čo vám pri tom všetkom hovoril Boh? Zmenil sa váš vzťah s Bohom za posledný rok?

Určite. Mne veľa dalo už len to, keď sme hľadali miesto pôsobenia. Tá Božia prozreteľnosť! Išli sme do niečoho cudzieho, nepoznali sme ľudí, prostredie, len sme niekoho stopli, niekde zabúchali, zazvonili na fare. Človek sa otvoril v takom čase jednoduchosti, bez plánovania, a to ma veľmi pozýva ku viere. A Pán Boh koná a pozýva nás v tomto prostredí, ktoré je duchovne podnetné. Rómovia ma veľmi obohatili tým, ako prežívajú vieru. Prežívajú ju oveľa živšie ako ja, čo ma nesmierne oslovilo.

Hovoríte o vašom prvom roku v Markušovciach veľmi pozitívne. No pravdepodobne zažívate aj nejaké nepríjemnosti, negatívne skúsenosti.

Určite, určite…. Mám tie negatívne, ale nehovoril som o tom, lebo pre mňa to nie je až také podstatné. Keď sme hľadali miesto pôsobenia, rómske deti do nás hádzali kamene. Ale je to o tom, že musím ísť k nim bližšie, spoznať ich, rozprávať sa s nimi a nie utekať. A potom prestali… Tiež ma počas tohto roka odmietli prijať a vyhodili ma z domu. Ale bez toho by to ani nešlo… No zväčša je pre nich pocta, že k nim niekto prišiel. Zaujímajú sa o duchovné veci, o ktorých veľmi ochotne rozprávajú.

V čom tkvie najväčšia chudoba rómskych rodín v Markušovciach?

Neveria si, majú nízke sebavedomie. Sú šikovní, nadaní napríklad na hudbu alebo na ťažké manuálne práce, ale nejdú do roboty, nehľadajú si ju, lebo ich mimo svojej komunity neprijímajú alebo si myslia, že na to nemajú. Potom je to i forma duševnej chudoby, a to neznalosť, nevedomosť, nevzdelanosť, niektorí nehovoria dobre po slovensky. Takto sú obeťami podvodu, čiernej práce, klamstva…

Aká je hlavná príčina dlhodobého poklesu počtu povolaní do rehoľného či diecézneho kňazského života?

Neviem presne na túto otázku odpovedať. Možno nemáme dostatočné množstvo kňazov a rehoľných bratov, ale máme kvalitnejších. Ten kto sa rozhodne pre toto povolanie, ten má veľmi silný dôvod. Možno je to momentálna cesta v tejto dobe.

Vy ste súčasťou veľkej kapucínskej rodiny. Čo vám radili a radia starší bratia kapucíni ohľadom misie v Markušovciach?

My sme vnímali od starších bratov túžbu ísť na východné Slovensko už mnoho rokov. Kapucíni pôsobili už v Ličartovciach, no tento pokus nevyšiel. Navrhli sme ísť opäť na východ, do chudobnejšej oblasti, medzi Rómov. Inšpirácia bola jasná. Svätý František Assiský išiel na miesta, kde to bolo potrebné, na periférie. Tiež nám je veľkou inšpiráciou pápež František. Na celoprovinčnom stretnutí kapucínov nás bratia povzbudili k pokračovaniu nášho pôsobenia v Markušovciach na ďalšie tri roky. Ja sa vraciam do žilinskej komunity a do Markušoviec sa pripoja k Tadeášovi iní dvaja bratia kapucíni, z toho jeden kňaz.

Bude sa Vám ťažko odchádzať? Alebo ste v nastavení, že je to Božia vôľa? Alebo ako to je?

Určite, bude sa mi ťažko odchádzať. No do Markušoviec chcem chodiť a vypomáhať raz za čas. Beriem to ako Božiu vôľu, vraciam sa do Žiliny a prepustím tamto miesto iným bratom.

Čo by ste najviac potrebovali pre vaše pokračovanie činnosti v Markušovciach?

Dobrovoľníkov, ktorí by tam s nami spolupracovali. Potrebovali by sme tiež pomôcky pre doučovanie detí a na voľnočasové aktivity ako farbičky, farebné papiere, zošity a podobne. Plánov máme mnoho. Plánujeme napríklad burzy šiat. Pre núdzne rodiny by sme potrebovali zimné oblečenie, topánky. Chceme poďakovať darcom, ktorí nám finančne prispievali pre našu službu. Ďakujeme obecnému úradu za finančné príspevky. Veľa krát nám miestni napečú či navaria. Vďaka za to! Pán Boh sa stará. Podpora modlitbou je veľmi dôležitá. Chceme rozbehnúť i našu propagáciu. Možno na základe nej sa prídu ľudia pozrieť a budú o nás vedieť.

Budete mať aj nejaké voľno počas leta?

Určite! Navštívim rodičov, súrodencov a ich rodiny.

Kde čerpáte povzbudenie a silu?

V prvom rade v modlitbe, v meditácii s Bohom. Máme priestor na modlitbu pol hodinu ráno, a pol hodinu večer. Zúčastňujeme sa na svätých omšiach v obecnom kostole. Štyrikrát do týždňa po omši máme vešpery a tiché adorácie s ľuďmi. To je tiež taký náš príspevok farnosti. Odreagujem sa tiež cez víkend výletmi do lesa, do hôr.

Ľubomír Kanka alebo tiež brat Ľubo (38 rokov) je 15 rokov rehoľným bratom kapucínom. Pred rokom spolu s bratom Tadeášom Rarkom boli vyslaní kapucínskou rehoľou na ročnú skúsenosť do Markušoviec. Od začiatku ich sprevádza kamarát laik Pavol Železník. Spoznali sa pri navštevovaní a pomáhaní rómskym rodinám v Plaveckom Štvrtku počas štúdia teológie v Bratislave.

Text: Ivana Šušaníková; foto: brat Ľubo

Zdroj: nm.sk
Ilustračné foto: Bernardín Ondřej Mléčka, OFM