Život plný lásky: Sr. Bernadeta Pánčiová

Meno Sr. Bernadety Pánčiovovej sa bude ešte dlho skloňovať a pripomínať medzi chorými a medzi všetkými, ktorí ju poznali. Prinášame vám životopis tejto ženy plnej lásky k Bohu a blížnym.

Sestrička Bernadeta sa narodila 12. júna 1924 rodičom Štefanovi a Zuzane v Mužli pri Štúrove. Sviatosť krstu prijala 23. júna. V krstnom liste má uvedené dve mená Aurélia a Štefánia, ale všetci ju volali Štefka. Mala ešte osem súrodencov, traja z nich zomreli ešte ako malé deti. Jeden z bratov sa stal kňazom. Svoje detstvo prežívala v Ružomberku, kde sa rodičia presťahovali, keď mala dva roky. Za najväčší dar svojho života vždy považovala rehoľné povolanie, za ktoré sa modlila už od svojich dvanástich rokov. Vtedy si do svojho denníčka napísala: „Žiť s Kristom a pre Krista!“ Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok vstúpila ako kandidátka v r. 1940. Po skončení Učiteľskej akadémie v Bratislave v r. 1945 prijala rehoľné rúcho a s ním aj nové meno – sestra Mária Bernadeta. Po dvoch rokoch formácie v noviciáte zložila na sviatok sv. Vincenta, ktorý sa vtedy slávil 19. júla, svoje prvé rehoľné sľuby. Ešte ako kandidátka utrpela v škole na telocviku úraz a musela sa podrobiť náročnej operácii. To bol začiatok jej zdravotných ťažkostí.

Od septembra 1947 do mája 1950 sestrička Bernadeta pôsobila ako učiteľka v Pavlovciach nad Uhom. Tu utrpela ďalší úraz. Previezli ju do martinskej nemocnice, kde podstúpila dve operácie bedrového kĺbu a kolena. 29. augusta 1950 bola spolu s ostatnými spolusestrami prepustená zo školstva. Rok bola v sústreďovacom kláštore v Rožňave, potom boli sestry vyvezené do Čiech do Varnsdorfu. Práve počas týchto ťažkých rokov bola provinciálnou predstavenou menovaná za magistru noviciek. Túto službu plnila v kongregácii až do r. 1989, potom jej až do r. 1999 boli zverené kandidátky. V r. 1958 sa sestrička vracia na Slovensko a až do r. 1973 pracuje ako účtovníčka v Charitnom domove v Dolnom Smokovci. V r. 1973 prichádza do Ružomberka. Zdravotné problémy stále narastajú a sestrička sa musí viackrát podrobiť ťažkým operáciám. Práve počas hospitalizácie v martinskej nemocnici v r. 1975, keď Cirkev prežívala jubilejný rok, bolo zasiate malé semienko Rodiny Nepoškvrnenej. Práve vďaka svojej chorobe bola sestrička Bernadeta veľmi blízko chorým a mohla im pomáhať. Mnohým pomohla prijať ich osobný kríž a pochopiť zmysel a cenu utrpenia, ktoré je spojené s Kristovou obetou. Ako sama hovorievala, Veliteľkou tejto dnes už veľkej armády členov Rodiny Nepoškvrnenej, je Nepoškvrnená. Koľkí ľudia, a to nielen chorí, si veľmi dobre pamätajú na jej láskavé slová, plné záujmu o každého človeka, na jej povzbudenia a starostlivosť, keď bol niekto v núdzi, na duchovné slovo, ktoré prinášala každému, s kým sa stretla.

Sestrám, ktoré jej boli počas tých mnohých rokov zverené na formáciu, slovom i príkladom vlastného života odovzdávala charizmu sv. Vincenta, ktorý sa s veľkou láskou a obetavosťou staral o chorých, chudobných, o výchovu kňazov i o väzňov. Sestrička Bernadeta aj počas totality, napriek riziku, ktoré tu bolo, písala mnoho listov, posielala balíčky, viedla duchovné cvičenia a obnovy pre chorých i dievčatá a spolu so spolusestrami, ktoré ju sprevádzali, navštevovala chorých. Povzbudzovala ich, prosila o modlitby a obety aj za kňazov a bohoslovcov, ktorí sa na ňu obracali s prosbou o duchovnú pomoc. Tak sa v r. 1979 zrodila myšlienka duchovnej adopcie novokňazov. V roku 1988 prichádza sestrička Bernadeta do Charitného domova vo Vrícku, kde sa aj naďalej popri formácii sestier venuje chorým. Po zmene politickej situácie sa jej činnosť, ku ktorej povzbudzovala aj mladšie spolusestry, ešte zväčšila. Začala písať listy aj do väzníc a pred Vianocami i Veľkou nocou vždy spolu s niektorým otcom biskupom ale kňazom niekoľko z nich aj osobne navštívila.
Rehoľnou patrónkou sestričky Bernadety bola sv. Bernadeta Soubirous, ktorej sa v r. 1858 v Lurdoch zjavila Panna Mária. Počas totality nebolo možné putovať s chorými do Lúrd, ale krátko po jej páde napísala sestrička list slovenskému novokňazovi do Ríma, o ktorom vedela, že sprevádzal púte talianskych chorých na toto pútnické miesto: „Máme slobodu, slovenskí chorí chcú ísť do Lúrd. Treba pre to niečo urobiť!“ Už v r. 1991 sa mohla uskutočniť prvá vlaková púť chorých do Lúrd. V tomto roku sa chystá už 14. vlaková púť slovenských chorých. Hoci sa sestrička posledných pútí už osobne nemohla zúčastniť, vždy ich sprevádzala svojimi modlitbami a obetami. Sestrička Bernadeta často opakovala: „Radšej sa v službe Bohu a blížnym zodrať ako zhrdzavieť.“ V jej prípade to naozaj neboli iba prázdne slová. Neraz dlho do noci písala, a to nielen listy. Pod pseudonymom Miriam Liptovská napísala aj niekoľko kníh, ktoré spolusestry aj niektorí chorí prepisovali na písacom stroji, niektoré sa potom podarilo aj vydať. Bola veľkou ctiteľkou Nepoškvrnenej. Cez ňu s veľkou dôverou „vybavovala“ aj tie ľudsky najneriešiteľnejšie situácie, ako bolo napríklad osobné stretnutie s Jánom Pavlom II. vo Vatikáne ešte počas totality, uhradenie faktúry za lurdskú púť v stanovenom termíne, prechod cez hranice napriek tomu, že si doma zabudla cestovné doklady či návšteva putovnej sochy Fatimskej Panny Márie vo Vrícku, ktorá vôbec nebola v pláne jej putovania. Sestrička sa nikdy vo svojej dôvere nesklamala. Preto mohla s istotou povedať: „Nezabudnite, čím viac budete Pannu Máriu prosiť, tým viac dostanete!“

Sestrička Bernadeta sa naozaj zodierala v službe. Dlhé roky bol jej verným sprievodcom invalidný vozík. Postupne pribúdali ďalšie zdravotné problémy. Už pred svojou 80-kou zistila, že na jedno oko nevidí vôbec a aj druhým vidí všetko akoby v hmle. Vtedy povedala Pánovi: „Vieš, že vždy som mala veľa písačiek. Teraz už nemôžem toľko písať, ale asi chceš, aby som sa viac modlila. Čas, ktorý som doteraz venovala písaniu, odteraz venujem modlitbe ruženca.“ Napokon bola sestrička päť a pol roka celkom pripútaná na lôžko. Svätú omšu aj spoločné modlitby sestier v kaplnke mohla sledovať už len prostredníctvom domového rozhlasu. Sväté prijímanie prijímala skoro do posledného dňa na svojom lôžku, ktoré bolo pre ňu obetným oltárom. Pán od nej postupne žiadal vždy viac a viac obetí. Posledné roky sa neraz zdalo, že jej pozemská púť sa chýli ku koncu. Prijala sviatosti chorých, sprevádzali sme ju svojimi modlitbami… a Pán rozhodol inakšie. Ponechal ju ešte na tejto zemi. Na Kvetnú nedeľu tohto roku ju navštívil jeden z mladších kňazov, ktorého dá sa povedať od detstva sprevádzala svojimi modlitbami. Udelil je pomazanie chorých a apoštolské požehnanie. Sväté prijímanie už však prijať nemohla. V pondelok Veľkého týždňa prijala sestrička Bernadeta najdôležitejšie pozvanie svojho života – pozvanie do Otcovho domu. Splnila sa jej veľká túžba zomrieť vo Veľkom týždni, ako jej Ženích Ježiš Kristus.

Odkaz, ktorý zanechala chorým z príležitosti svojich osemdesiatych narodenín je stále aktuálny: „Keď trpíme, keď nás telo bolí, o to radostnejšie spievajme: „Ta hor, ta hor, na neba sklon, kde Matkin sídli trón.“
Sestrička Bernadeta nás všetkých – príbuzných, spolusestry, členov Rodiny Nepoškvrnenej, chorých, väzňov i všetkých dobrovoľníkov RN, nosila vo svojom srdci. Modlime sa za ňu a prosme Pána, aby na príhovor Nepoškvrnenej mohla čo najskôr vidieť z tváre do tváre Kristovu tvár, ktorú tak často spolu s Pannou Máriou kontemplovala pri modlitbe posvätného ruženca.

-satmárky-