Pápež František hovoril o dôležitosti vzťahov medzi biskupmi a zasvätenými
„Zasvätený život je duchovný kapitál, ktorý prispieva na dobro celého Kristovho tela, nielen rehoľných rodín.“ Aj s týmito slovami sa dnes obrátil pápež František na účastníkov Medzinárodného kongresu biskupských vikárov a delegátov pre zasvätený život, ktorých prijal v Klementínskej sále. Svätý Otec vo svojom príhovore povzbudil biskupov, aby prejavili „osobitnú starostlivosť“ pri podporovaní „rôznych chariziem, či už starobylých alebo nových“:
„«Zasvätený život je darom Cirkvi, rodí sa v Cirkvi, rozvíja sa v Cirkvi a celý jezameraný na Cirkev» (Apoštolský list pápeža Františka všetkým zasväteným osobám pri príležitosti Roku zasväteného života, 5). Toto je princíp, na ktorý nemožno zabúdať ani zo strany pastierov, ani zo strany zasvätených. Zasvätený život vyjadruje vskutku «emblematicky» a s celkom osobitnou silou «prínos charizmatického daru pre krstné i služobné kňazstvo» a «ako taký nachádza svoje miesto v charizmatickom rozmere Cirkvi» (Kongregácia pre náuku viery, Iuvenescit Ecclesia, 15. mája 2016, 22c). Biskupi ho majú prijať «s radosťou a vďačnosťou» (tamtiež, 8), preukazujúc prajnosť, otcovstvo a bedlivú lásku“.
Svätý Otec František inšpirujúc sa dogmatickou konštitúciou o Cirkvi Lumen gentium prítomných povzbudil, že zasvätený život «prispieva na dobro celého Kristovho tela a nielen rehoľných rodín» (porov. Lumen gentium, 43) a pokračoval:
„Zasväteným osobám pripomínam, že správna autonómia a exempnosť sa nemôžu zamieňať s izoláciou a nezávislosťou. Dnes viac než kedykoľvek predtým je potrebné žiť oprávnenú autonómnosť a exemptnosť v inštitútoch, ktorých sa to týka, v úzkom vzťahu so zapojením sa, a to takým spôsobom, aby sa charizmatická sloboda a katolicita zasväteného života mohla prejaviť rovnako v kontexte partikulárnej Cirkvi“.
Pápež František sa vo svojom príhovore zamyslel aj nad pôsobením Ducha Svätého, ktorý „neprestáva vanúť kam chce a kedy chce“ (porov. Jn 3,8). Práve z toho dôvodu naďalej vznikajú nové inštitúty zasväteného života po celom svete. Svätý Otec tiež upozornil na to, že je na zodpovednosti biskupov „rozlišovať a uznať autenticitu charizmatických darov a zriadiť inštitúty zasväteného života“ vo svojich diecézach. Pripomenul povinnosť vždy konzultovať rozhodnutia s Kongregáciou pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. Takéto rozhodnutia totiž znamenajú prevziať „zodpovednosť v mene univerzálnej Cirkvi“. V tejto súvislosti citoval aj nedávno vydaný dokument Kongregácie pre náuku viery „Cirkev sa omladzuje“ (Iuvenescit Ecclesia) o vzťahu hierarchických a charizmatických darov.
Rímsky biskup tiež podčiarkol dôležitosť vzájomných vzťahov medzi pastiermi a zasvätenými osobami. Problematikou sa zaoberá dokument Mutuae relationes z roku 1978, o ktorého aktualizáciu žiadala už biskupská synoda v roku 1994, venovaná poslaniu zasvätenému života v Cirkvi a vo svete. „Sme trošku pozadu“, poznamenal pápež František a vysvetlil, že táto vec je momentálne predmetom štúdia dvoch vatikánskych dikastérií: pre rehoľníkov a pre biskupov.
„Okrem aktualizácie noriem, ktoré majú usmerňovať vzájomné vzťahy medzi biskupmi a všetkými formami zasväteného života, mužskými i ženskými, ide tu o prehĺbenie hodnoty reciprocity, ktorá zaväzuje pastierov i zasvätených. Neexistujú vzájomné vzťahy tam, kde niektorí velia a druhí sa podriaďujú, zo strachu alebo z pohodlnosti. Vzájomné vzťahy naopak existujú tam, kde sa pestuje dialóg, načúvanie s rešpektom, vzájomná pohostinnosť, stretnutie a poznanie, spoločné hľadanie pravdy, túžba po bratskej spolupráci pre dobro Cirkvi, ktorá je ,domom spoločenstva’. Toto všetko je zodpovednosť ako pastierov, tak aj zasvätených. Všetci sme v tomto zmysle povolaní byť „pontifexmi“, budovateľmi mostov. Naša doba si vyžaduje spoločenstvo v rešpektovaní rozličnosti. Nemajme strach z rozmanitosti, ktorá pochádza z Ducha Svätého“.
Na záver Svätý Otec odporúčal účastníkom Medzinárodného kongresu vikárov a biskupských delegátov pre zasvätený život, aby venovali osobitnú pozornosť úlohe kontemplatívnych sestier. Citujúc apoštolskú konštitúciu „Hľadanie Božej tváre“ (Vultum Dei qaerere) vydanú pred troma mesiacmi pripomenul, že „táto forma nasledovania Krista (sequela Christi), zakorenená «v tichu klauzúry», reprezentuje v Cirkvi a pre Cirkev «modliace sa srdce, strážcu nezištnosti a bohatej apoštolskej plodnosti, ktorá plodí vzácne ovocie milosti a milosrdenstva a mnohoraké formy svätosti» (č. 5). Cirkev, aj partikulárna Cirkev, potrebuje tieto «majáky, ktoré vyznačujú trasu na dosiahnutie prístavu», tieto «pochodne, ktoré sprevádzajú mužov a ženy na ceste v tmavej noci doby», túto «rannú stráž, ktorá ohlasuje východ slnka» (č. 6)“.
zdroj: RV
-msk-