Ako môžeme prijať Ducha Vzkrieseného Krista?
Srdcom. Toto je orgán, na ktorý nám ukazujú naši cirkevní otcovia. Boh je prítomný v srdci a naša spolupráca s milosťou sa odohráva práve tam.
Koptský mních, abba Matta el Meskin hovorí, že „srdce je tlmočníkom situácie človeka“. Je to sídlo nášho vedomia. Sv. Maxim Vyznavač nás učí, že prvým produktom defektu našej vôle je práve nevedomosť. A následne, mníšska tradícia dokazuje, že človek hreší z nevedomosti. Netreba si to mýliť s intelektuálnou nevedomosťou, že sme prečítali málo kníh. Nie, je to ne-vedomie, že si neuvedomujem. Som neprítomný, v srdci. Teda správnejšie slovo by bolo, že hrešíme z neuvedomelosti, lebo keby sme si uvedomovali čo vlastne robíme, tak by sme nehrešili. A vedomie súvisí s poznaním. Poznaním v hlbšom zmysle. Keď nie som „vedomý“, t. j. nie som
prítomný vo svojom vedomí, nepoznám v pravde, nevidím veci ako naozaj sú. Lebo ani apoštoli, dokiaľ nedostali Ducha, nespoznali Vzkrieseného Pána, hoci ho videli očami. To isté platí aj pre nás. Prijímam, keď niečo spoznám.
Ako máme prijať Ducha vzkriesenia? Srdcom. Učeníci ho spoznali, až keď ich zaplavil cit radosti, … ich srdce im to povedalo, nie oči: „To je
Pán“. To je duchovná radosť. A ako sa poznáva srdcom? Cirkevní otcovia identifikujú neresti s nevedomosťou a čnosti s poznaním. Nie je to však suché intelektuálne poznanie, ale „životná prax, ktorej cesta je dlhá“, hovorí kardinál Tomáš Špidlík, a sv. Ignác z Loyoly dodáva, že „nie množstvo vedomostí nasýti a uspokojí dušu, ale cítiť a okúsiť veci vnútorne“. Tak, a sme znova v srdci a tu je na mieste starobylá mníšska prax vyznávania myšlienok, čo dnes voláme spytovanie svedomia, ktorá nám odkrýva naše vnútro, aby sme ho poznali.
Náš rozum si to neuvedomuje, ale svoje súdy formuje podľa srdca. Srdce je vnútorná hĺbka, a ak ju nepoznáme, ak so srdcom nekomunikujeme, často nechápeme čo sa s nami deje. Prečo som taký? Čo mi je? A hýbu nami neznáme sily, ovláda nás strach, nevieme. O aké poznanie teda ide?
O duchovné.
Duchovné poznanie je zároveň schopnosť aj sila. Apoštoli to zakúsili, keď na nich Ježiš dýchol. Ide o pravé poznanie, o pravú múdrosť ako to volá Starý zákon, poznanie, ktoré je inšpirované Bohom. „Rozum zjednotený s Bohom, pozná všetko“, hovorí Maxim Vyznavač. Je to dar, ktorý je dopriaty len tým, ktorí žijú skutočným duchovným životom. Nedá sa získať, je to dar, dar Ducha Svätého, Ducha Vzkrieseného. Preto sa nemôžeme hnevať na dlhé prípravy pred birmovkou, na obdobie noviciátu, prípravu na manželstvo atď.
Toto poznanie sa zjaví vždy nečakane, otcovia hovoria, že Boh, ako to vidíme z nášho pohľadu, vždy mešká. Ten čas čakania na neho je veľmi vzácny, to je ten čas, ktorý vieme najmenej oceniť. Je to čas boja so sebou. Sv. Teofán Zatvornik hovorí, že „je to proces obnovovania života“, dar Ducha nemôžeme prijať do starých mechov, to by nás roztrhlo.„Ten, čo obnovuje svoj život, obnovením získa vždy niečo nové.“ A benediktíni majú aj sľub zmeniť svoj spôsob života. Teofán ďalej pokračuje: Majme odvahu,
lebo „tento zisk neunikne nášmu vedomiu, lebo táto nová vec sa v ňom ukáže a človek bez toho, že by si to uvedomoval sa s ňou spriatelí, zblíži a začína to nové poznávať naozaj“.
Ako márnotratný syn, keď vstúpil do seba, zrazu spoznal hriech, spoznal to, čo predtým nevedel. Predtým nepoznal, že robí zle. Začal chápať súvislosti, že sa môže vrátiť, začal poznávať skutočnú pravdu. A znovu Teofán Zatvornik: „Ak naše oko objaví nejaký predmet, pozrie naň a takto ho poznáva. Tak isto aj vedomie, objaví niečo v sebe a spozná to.“ Márnotratný syn spoznal, že je syn. Duchovné poznanie sa deje len týmto spôsobom
– epignosis – rozpoznať to čo som dostal. Málo si uvedomujeme, že Duch Svätý a vôbec milosť, je dar, ktorý sa objaví nečakane a ani ho necítime.
Spoznať môžem len to, čo mám v sebe. A máme v sebe mnoho darov, ktoré ešte nevidíme. Duchovne poznávame, keď sme vo vnútri, keď vstúpime do tajomstva. Takto naozaj poznáme, vidíme, skúsime, dotýkame sa, rozumieme. Ako Jób, ktorý vyznal: „Dosiaľ som ťa poznal iba z počutia, ale teraz ťa vidím na vlastné oči.“ (Job 42,5) Toto je duchovné poznanie. Všetci máme právo vidieť Boha.
V duchovnom živote sa nezískava učením, intelektuálnou cestou, v duchovnom poznaní sa nasleduje. „Poď za mnou.“ „Rob ako ja.“ „Napodobňujte mňa.“ Duchovní otcovia a matky takto vovádzajú do tajomstva Ježiša Krista. Takto teda duchovné poznanie závisí od našej vnútornej obnovy, obrátenia. Poznanie je spoznanie, lebo v našom srdci sídli Pravda – Boh. „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8,32) Tento cit pre pravdu sa volá intuícia. Nemusíme mať vzdelanie, srdce je jednoduché, záleží od lásky. Čo milujeme. Ako teda vstúpiť dovnútra, do tajomstva? Sv. Benedikt hovorí, unikaj zlu a rob dobre. Ak má prísť niečo
nové, staré treba zanechať.
Abba Matta el Meskin nám opisuje tri operácie tajomstva nášho krstu: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“ (Sk 2,38) „Očistite si vierou srdcia, to je pokánie, ktoré vrcholí zrieknutím sa hriechu a tak dostaneme odpustenie hriechov.“ Pri spovedi dostaneme rozhrešenie, ale tým sa hriechu nezbavíme pokiaľ nerobíme pokánie. „Po tomto sme schopní prijať dar Svätého Ducha.“ A tu je naša spolupráca s Božou milosťou. „Pokánie robíme my, je povinné a potrebné, a stvorenie nového čistého srdca je nadprirodzený akt, ktorý patrí len Bohu.“ Naša vzájomná spolupráca je neoddeliteľná. „Teda v miere, v akej si očisťujeme srdce, v akej nenávidíme zlo, v akej odporujeme zlým myšlienkam a vášňam a máme hrôzu z hriechu, staneme sa schopnými prijať moc svätosti, aby v nás bývala ako nová prirodzenosť, vyliala na nás Božiu lásku a inšpirovala nás k dobrým skutkom.“
Krst je tajomstvo kríža: v miere v akej sme ochotní zabiť starého človeka, zomrieť s Kristom starému životu, prijať kríž ktorý nás zabíja, prijať zlo a zadržať ho v sebe, nepodať ho druhému, zaprieť seba a dať prednosť bratovi, aj tomu, ktorý je k nám nespravodlivý, v takej miere dostávame život Vzkrieseného Krista už tu na zemi. Táto naša ochota sa prejaví až keď sme zažili stretnutie so Zmŕtvychvstalým Kristom v odpustení hriechov, keď sa Kristus stal naším Záchrancom zo smrti. A to nejde bez pokánia.
Myslím, že dnešnému človeku chýba pokánie, sebapoznanie, sebareflexia, hľadanie pravdy v tom čo žije, čo robí, prečo to robí, kam ho to privedie, aký to má zmysel?
Pre otcov askétov je „očisťovanie srdca“ nevyhnutnou podmienkou k spáse, lebo je to podmienka, aby sa mohol narodiť nový človek a mohol žiť nový duchovný život v Kristovi. „Ak si čistý, je v tebe nebo, a uvidíš v sebe anjelov a ich svetlo a s nimi a v nich uvidíš ich Pána.“ (Sv. Izák Sýrsky)
benediktínska mníška
Kláštor najsvätejšej Bohorodičky, Horné Orešany
https://rehole.sk/